MUŽ, KTORÝ CHCEL PLAKAŤ

ÚRYVOK Z ROMÁNU  

 

9.november 1924, nedeľa.

Cez novembrovú hmlu nebolo vidno nič, ledva sa vynorili obrysy cerkvi na návrší. Všetko  ostatné hmla tajila vo bielych záclonách nad pridusenou krajinou. Nik nevidel ani do Zuzy, odovzdane kráčajúcej k cerkvi. Jej nešťastie vyšlo najavo  v stredu ráno, keď sa na dvore zohla pre hrniec so zemiakmi a ticho zastonala.  Matka skričala v hrôze, pribehla k nej a pozrela sa jej pod zásteru. Ach, to nie, chytila sa za hlavu a kvíliac vbehla do domu. Skaza, všetko je vonku, pochopila to aj suseda Ilkovčinová  zazerajúca cez palanky  a tajomstvo prestalo byť tajomstvom.

Hriešnica teraz ťažko kráča strmou cestou ku kostolu, matka dychčí za ňou. Aké poslušné dieťa to bolo, mihne sa matkinou mysľou a myšlienka jej z hlavy vtečie do úst, zmení sa na slinu, takže musí si hneď aj odpľuť. Fuj! Vzápätí štuchne  dcéru do boku. Nie preto aby šla rýchlejšie, veď sama za ňou sotva vládze, prosto ju štuchne,  kvôli tej dávnej spomienke na poslušné dievčatko, kvôli horkej sline, ktorá už nikdy z matkiných úst neodíde. Od dnešného dňa už nič nebude ako bolo predtým. Hneď po omši  zamkne dcéru v chlieviku inak ju otec zabije. Už teraz odmietol ísť na omšu na sviatok Prepodobnej Theoktisty a hrkotal s plnou fľaškou skôr než sa matka prekrižovala pred ikonou Presvätej Bohorodičky.

Suseda Ilkovčinová spolu s dvomi ženami hneď zrána pripravili pred chrámom oceľovú reťaz. Tá odjakživa visí na háku pripravená poslúžiť k očiste padlej duše.  Všetky  tri už odriekali modlitby vnútri. Matka sa chopila najhoršej práce, aká sa môže ranenej rodičke pritrafiť. Stiahla z háku reťaz, strčila do dcéry aby sa jej otočila chrbtom, potom jej tú reťaz prevliekla popod šiju. Vzadu ju uzavrela hákom a jej druhý koniec navliekla do železného kruhu visiacom v drevenom tráme. 

– Kľaknúť, – prikázala dcére.

Hrkotanie reťaze sa cez drevenú stenu dostalo do chrámu, narušili jeho dôstojné prítmie, vôňu troch sviec, vliezli až do tichej modlitby žien čakajúcich na svätú omšu. Tlmené rinčanie ich povzbudilo, pripomenulo večné hriechy smilstva, svoje i cudzie zlyhania a ich modlitba zosilnela. Teraz matka vstúpila do chrámu ako víťaz a sklonené hlavy žien sa sklonili ešte viac.

Rozcuchaná Zuza poslušne kľačala na vlhkej hline, uprene hľadela na drevené brvno. Chcela si napraviť vlasy po rannom kvákaní, no potom si povedala, že tvárou v tvár stene cerkvi náleží skôr pokorné mlčanie, než pokus o krásu a jej ruky namiesto popolavých vlasov spočinuli na bruchu. Tak. Nech  je ako chce.

 Studená hmla liezla pod kožu. Z cerkvi prenikal kňazov predspev a odpoveď zboru,  mužov i  žien. Železo na šiji ju chladilo a ťažilo. Mohla by si ho sama zhodiť, stratiť sa v hmle, odísť niekam ďaleko, kde láska nie je hriech, kde najvyššou hodnotou nie je utrpenie, ale radosť z milého úsmevu, hoci aj úsmevu čiernovlasého podomového obchodníka. Lenže niečo ju tam držalo, niečo mocnejšie ako tie železá.

Znútra  sa duto ozýval kňazov hlas, slávil premenu tela Božieho a Zuza sledovala drobného chrobáka ako vyliezol zo škáry. Zliezol po brvne dole medzi zosušený harmanček a vzápätí  sa už štverali hore dvaja, pekne jeden za druhým. Tak  ako ona prišla sem spolu s matkou, aj chrobáčiky sa stratili v škáre. Ktovie či aj chrobač ktorá sa množí v kostolnej stene má svoje železné putá.

Kňaz vášnivým hlasom hovoril o Prepodobnej Theoktiste z Lesbosu. – Ušla arabským obchodníkom s otrokmi a tridsaťšesť rokov sa skrývala sama na pustom ostrove. Vystačila si so slnečnicovými semienkami a životodarnými modlitbami a spevmi, ktoré sa naučila v mladom veku v Monastieri. Šaty sa zodrali a jediným jej odevom sa  stala Božia milosť. Tá ju chránila pred nešťastím a nepohodou, –  počúvala poučenia z chrámu. – Nie ako naša padlá hriešnica tam vonku, v pokání, ktorá neprišla o svoje šaty v barbarskej honitbe, lež zriekla sa ich dobrovoľne pre skutok smilstva, – zvýšil hlas kňaz.  – Theoktista odmietla ukázať svoju nahotu aj spásnemu záchrancovi. Keď ju objavil, nevystúpila z tmy, kým si neupletie odev z tráv a pavučín. Dala sa do práce a pri nej stratila posledné sily. Záchranca  ju našiel v krásnom odeve, ale bez života. Takto sa Theoktista stala prepodobnou Isusu Christu, keď svoju čistotu panny povýšila nad záchranu. Tak ako Isus povýšil myšlienky Otca nad svoju záchranu pred smrťou na kríži. Kiež si jej svätý príbeh vezmú za svoj všetky panny aj ich rodičky v našej obci...

Zazvonil kostolný zvon.   Hmla  sa pomaly začala rozplývať. Spev v chráme postupne stíchol. Chlapi v čiernom mlčky obchádzali kľačiacu Zuzu s reťazou na červenej šiji, radšej sa dívali sa na druhú stranu, do doliny. Hmla  sa rozostierala, ukazovali sa ich úzke políčka a pastviny a pripomenuli posledné roboty. Ženy vychádzali až po nich. Prvá vyšla Iľkovčinova, aj dnes s vysokým hlasom prespievala všetkých. Božský hlas.  Nik  tak oddane a vrúcne nezanôtil Da ispolňatsja na slávu prijatia Kristovho tela ako ona.

– To je tak, keď žena rozťahuje nohy kade chodí, – zasipela Iľkovčinova.

Strapatá uslzená hriešnica s odratým krkom tak trocha pripomínala nebezpečného psa, či skôr fenu. Živý  obraz skazenosti so vzlykmi a štrngotaním reťaze ukázal na hĺbku priepasti medzi počestnými a padlými. Ako ženy jedna po druhej prechádzali okolo uviazanej, vyslali ponad priepasť ku hriešnici pohľad plný opovrhnutia. Pre seba si ponechali len to drobné zrnko šťastia, že im a ich dcéram sa potupe na reťazi podarilo vyhnúť. Potom si každá z nich odpľula na tú stranu, kde sa krčila poklesnutá Zuza.

Posledný vyšiel mladý Vasiľ Viršak. Aj on bol v slávnostnom čiernom, ako starší muži i  ženy, ktorí od života už neočakávajú nič len ďalšie ráno. Prišiel až spoza Starej Ľubovne. Chodieval sem raz do roka, vždy začiatkom novembra, aby si uctil miesto spojené s dobrými skutkami jeho staršieho brata Timoteja. Začínal tu ako kňaz, kým nenarukoval do rakúsko–uhorskej armády. Vojna sa skončila a kňaz sa stále  túlal s legionármi po Rusku, až v novembri 1919 prišla o ňom posledná správa. Popravili ho červení, ktorí doteraz, ešte aj päť rokov po vojne bojujú a zároveň budujú lepší svet. Tých, ktorí ich lepší svet odmietajú, posielajú hen, na ten druhý. Kanónmi, puškami, šabľami, alebo slučkami z obyčajného konopného povrazu.

Brata Timoteja tu mali radi, preto sem Vasiľ príde raz do roka, niekedy aj s bratom Ivanom, študentom práva, pomodlia sa, podumajú a veria, že posilnili myšlienky ich nebohého brata. Kde inde by mali byť jeho predsavzatia a veľké plány, ak nie tu, okolo jeho kostolíka? 

Viršak vykročil na chodník a zbadal uviazanú, schúlenú Zuzu s čiernou plachtou cez hlavu. Pristavil sa pri nej a spoza chrbta počul hlas:

– Môžu na ňu napľuť, mladý pán!

Mladý Viršak chytil trasúcu sa bradu poklesnutej ženy a pootočil ju k sebe. Uplakaná tvár bola zamknutá na sto zámkov. 

– Z tohto hriechu porodí tak hada! –  povedala matka plačlivo, akoby tlmočila niečie želanie s ktorým nie celkom súhlasí.    

Viršak nahmatal reťaz na šiji odsúdenej, rozmotal ju a hodil na okraj strže. Potom tú reťaz zosunul koženou čižmou k strži a tá sa zoštrngotala dolu kopcom ako dolámaný had. Z chrámu vyšiel mladý kňaz, otec Michal, nástupca Timoteja Viršaka. Prešiel okolo skupinky stojacich veriacich, všetkým požehnal a bez slova schádzal z návršia do dediny.

Viršak vzal zlomenú Zuzu za ruku a taktu ju držiac šiel pol kroka pred ňou, dával pozor kam stúpi, aby sa nepotkla na strmine a ticho sa strácali medzi zlatistými jabloňami a slivkami. Dvojica vyzerala tak trocha smiešne – štíhla, prihrbená Zuza a územčistý Viršak, vypínajúci hruď ako moriak, pozrime ho, bájneho hrdinu. Márne sa však nadúval,  aj z kopca bolo vidno, že Zuzin spasiteľ je o hlavu nižší ako jeho čierna víla.

Koľko času ubehlo odvtedy, čo nemravné ženy priväzovali reťazami.  Dnes  si už nik nespomenie čomu  slúžil železný kruh  prikovaný skobou k chrámu. Možno o  tom vedia niektorí starí ľudia a na všetečné otázky odpovedajú úsmevom a pokrčením pliec.