MUŽ, KTORÝ CHCEL PLAKAŤ

ÚRYVOK Z ROMÁNU  

Generál sa večer odobral do gréckokatolíckeho kostola skôr zo zvedavosti ako z nejakej potreby. Príchod  krajanov na opustené miesta po odsunutých Nemcoch sa mu javil ako historicky prirodzený a nikdy nezapochyboval o správnosti odsunu. Musel však vnímať aj premenu krajanov a zmieriť sa s tým, že  pre ďalšiu generáciu už bude aj tento chrám isto iste nadbytočný. 

Zošerilo sa. Kňaz odriekal modlitby v neprirodzenej rusínčine zmiešanej s českými výrazmi, a  keď čítal texty v staroslovenčine, tým už úplne  chýbala spevavá ľahkosť. V prítmí sa krčilo vari osem veriacich, väčšinou ženy. Spievali bez kantora, presnejšie, len pohmkávali staré piesne a o to viac zaťahovali. Keby tu nebolo nikoho, možno by sa dala omša vykladať ako hlboký preduchovnený dialóg s nebom a  s dávnymi dušami Rusínov.   Generál stál pod ikonou Basila Veľkého a ticho sa poddával tisícročnej hlbine času, keď sa rodila pravda o Hospodinovi  a jeho láske k človeku. Poddal sa, veď nik nepreukázal väčšiu vernosť viere a cirkvi ako Rusíni. Kto ak nie my, sme si zachovali svoj jazyk od cyrilo–metodských čias  až dodnes, zvykol sa popýšiť. „Nenechali sme si ho zameniť ani Rímom, ani Germánmi, jazyk ostal jazykom a už takmer tisícdvesto rokov prináša pravdy zjavené Christom...“

Generál sa zahľadel na tvár Spasiteľa. Koľkí si uvedomujú, že za ukrižovaným sa po stáročia schováva pôvodca jeho utrpenia a vytrvalo mlčí? Nie je to Pilát, ani rímski vojaci, dokonca aj Judáš je len Božím poslíčkom zlých správ a nie zradcom. Jeho predurčenie k zrade, k samovražde a následnej ceste do pekla je vrtochom Otca, aby jeho plány boli pre ďalšie generácie jasné a zrozumiteľné. Vyobrazenie Otca je vidno len málokedy, akoby sa za súvislosti obety svojho syna hanbil. Generál dobre rozumel jeho plánu na záchranu ľudstva, uznal, že plán  bol viac ľudský než božský, ale na druhej strane uznajme, že bol zrozumiteľný.  Zrozumiteľnosť každého dobrého zámeru je dôležitejšia než jeho spravodlivosť, to sa dávno vie. Preto synova obeta, jeho násilná smrť,  musela mať ľudské rozmery, to znamená konflikt so skazeným svetom, po ňom museli nasledovať prirodzené dôsledky – zrada syna a jeho posolstiev z vlastných radov, prítomnosť ochotných vykonávateľov zločinu a nakoniec donebavolajúce utrpenie matky a synových učeníkov. Zostaviť dokonalý scenár na veľkú scénu obety syna je pre všemohúceho úplná hračka. Obraz Otcovho zámeru bol hotový a mohol vyraziť do budúcnosti sveta ako vzorec Božej lásky pri odpúšťaní nedefinovaných a neviditeľných hriechov. Obsahoval všetky potrebné postavy pre ľudské pochopenie Božích zámerov, pričom najdôležitejšou z nich je Judáš. Práve on precitol zo svojho činu a nepochopil, že jeho zrada je Božím zámerom. Zradu vzal v celom rozsahu na seba a  za svoju nedobrovoľnú úlohu zhorel od výčitiek svedomia a horí dodnes niekde v pekle v mukách, ktoré sa nikdy neskončia. Z grandiózneho plánu záchrany sveta je skaza jedného dobrého herca nepodstatná, zvažuje oddávna Generál. Herec splnil Božiu úlohu, zradou sa zapísal do pamäti miliónov, stal sa symbolom zla a Božia všemohúcnosť zakódovala do budúcnosti jasné regule správania. Generál po mnohých rokoch usporadúvania spoločnosti a jej zmätkov bol príbehom Judáša nadšený. Ak si niekde brať príklad z Božej lásky, treba si všímať príbeh Judáša. V jeho osude je  neprehliadnuteľný príklad  pre budovanie nového, lepšieho, zázračného sveta. Keď príde reč na obete, nuž, najvyšší cieľ máva zákonite aj obete, sú to prirodzené stavebné kamene veľkých predsavzatí. Generál dávnejšie pochopil, prečo v chrámoch je symbol ukrižovaného v takej presile nad symbolom Boha otca. Tak aj  neprítomnosť hlavného strojcu príbehu v chrámoch je pochopiteľná a správna. Správnosť tohto Božieho kroku Generál docenil v čase, keď ho strýko Ivan zaplavil výčitkami o údajných zločinných obetiach povojnovej doby. Nie, nie, táto výčitka od vzdelaného a bohabojného gréckeho katolíka bol neprijateľná.

 Kňaz pozoroval novú tvár v chráme, sledoval Generálovo sliedenie po stenách s ikonami aj pochybovačné pohľady na ikonostas a akokeby čítal Generálove bohorúhačské myšlienky. Potom sa otočil  k veriacim a vstúpil medzi nich starým príbehom z Antiochie.

– Čo nám odkazuje Prepodobný mučeník svätý Lucián? Sprvu  sa postavil proti kresťanskému svetu a šíril bludné učenie. Vraj  pravda Písma je v jeho doslovnom gramatickom výklade. Koľké stáročia pretrváva tento spor a vnáša do života svojvôľu a faloš. Koľko sudcov súdi podľa poukladaných slov a nie podľa ducha, ktorý tieto slová sprevádza. Slová samé od seba nikdy neobsiahnu šírku ducha, pretože sú len umelo vytvorenou matériou na jeho opis. Preto čítanie slov bez akceptovania ducha posolstva je mlátenie prázdnej slamy. Lucián to pochopil pred dvanástimi storočiami, my tomu nerozumieme ani dnes. Lucián sa vrátil na správnu cestu, uznal, že výklad písma účinkuje len ako slová a duch spolu, v božskej jednote. A čo sa stalo? Poznanie a pravda ho uviedli do pozornosti  pohanského cisára Maximinia Daia. Luciána uväznili a nútili ho zradiť svoju vieru. Šibrinkovali  mu pod nosom jedlom z pohanských obetí, nútili ho zradiť, kým nepochopili svoju márnosť. Potom ho odsúdili  na smrť. Všímajme si, bratia a sestry, koľko úcty k tradícii mal Lucián, všímajme si, veď stačilo sústo pohanského jedla a bol by si zachránil život. A my? Koľko pohanských jedál, pijatiky, zábavy a myšlienok dnes trovíme? Robíme to s radosťou, nie pod nátlakom. Myslíme si, že musíme byť takí ako ostatní. A kto sú tí ostatní? Čoho sa bojíme? Lucián vytkol rímskym vojakom strach vyznávať vieru. „Dávate svoje životy za pozemských vládcov a za večného a všemohúceho Vládcu sa ostýchate trpieť?“ Vojaci ho počúvali a zbavili sa pokrytectva. Spolu s Luciánom za svoju odvahu skončili na popravisku.  O sto rokov ho Ján Zlatoústy zaradil do zoznamu svätých.

Dnes si možno povieme – a načo bola ich obeta? Kresťanstvo by sa aj tak bolo šírilo ďalej. Lenže to je pohľad dneška, po toľkých stáročiach. Čas živého súvekého zápasu je vždy iný, ako keď ho sledujeme z diaľky storočí. Je to čas vtedy a tam a tam sa kresťan aj rozhoduje. Kam  sa teda otočí, ku komu sa pridá? Musí sa rozhodnúť hneď!  Nie o tisíc rokov. Preliata krv tých, ktorí sa rozhodli pre pravdu, ani telá ich obetí nikdy nie sú márne. Krv statočných je rieka, po ktorej sa neprestajne plavíme od pohanstva k Bohu. Po nej sa plavíme od lží k pravde. Telá obetí sú schody, po ktorých stúpame od barbarstva k vznešenosti. Ku  Všemohúcemu. Preto žiadna z obetí neostane zabudnutá. Aký je teda odkaz Prepodobného svätého Luciána pre naše dni?

Hľa, pokajal sa, opustil svoj omyl a vrátil sa k cirkvi. Odkazuje nám, že miesta pre navrátilcov je dosť. Druhý odkaz je jeho poznanie svojho omylu. Prešlo vyše tisíc  rokov  a mocní  stále opakujú chybu, keď čítajú slová zákona, ale ducha pritom zaháňajú preč. Nad ducha zákona stavajú jeho otrocký gramatický prepis. Sú hluchí a slepí k zložitosti ducha a veria bludu, že niekto dokáže dokonale a presne popísať zložitosti sveta slovami. Sú ako Lucián pred obrátením. Koľká pýcha... koľká pýcha.

Tretím odkazom, drahí veriaci,  je obeta. „Za pozemského vladára život dáte a ku hlasu večnosti ste hluchí,“ kára svätý Lucián vojakov. A toto je odkaz dnešku. Hlas večnosti od nás nechce položiť náš život. Chce od nás ctiť si desatoro a cez ducha Písma rozumieť duchu nášho zmäteného sveta. Aby sme sa  vedeli smelo postaviť na správnu stranu, ako svätý Lucián...

Generál sa pod ikonou ustarosteného Basila pousmial. Bol vycvičený k odolnosti voči všemožným povedačkám.  Kňaz mu opäť pripomenul zásadu, že sú na svete mnohé pravdy,  aj kázeň o Luciánovi, no zároveň sú na svete budovatelia, ktorí z týchto právd budujú nové a nové svety, a niekedy len ilúzie svetov.  Tento kňaz je celkom iste jedným z nich.

Aj Generálov svet pozostáva z právd, ako inak, veď  by mu v minulosti neverili státisíce ľudí. Obecenstvo sa všade na svete správa rovnako – hľadá pre svoje chúťky ľahkú korisť. Keď sa nasýti, odpočinie si,  po chvíli sa mu začne máliť.  Nuž  čo, rozhliada sa  po výhodnejšom živobytí. To sú oni. Presvedčí všetkých, dokonca  aj samých seba,  že sa plahočia  z marazmu a že neustále hľadajú novú pravdu. A napokon sa uspokoja so štruktúrovanou  pravdou, Generálovým vynálezom. Ľuďom stačí aj ten najmenší pocit, že majú na nej svoj podiel.  Umiestňovanie a štruktúrovanie pravdy je Generálovou celoživotnou náplňou. Jej zrod je dozaista v debatách so strýkom Ivanom, v jeho stratenom úsilí o ploché pravdy, aj v povojnovom hľadaní budúcnosti, i v zápasoch s drobnými naničhodníkmi vo vlastných radoch. Po sovietskej invázii  pochopil, že svet nie je stav dvoch protichodných teórií a vrhol sa do písania svojho diela známeho ako Dve súčasti troch systémov[i] . Dielo  sa stalo abecedou oficiálnych i neoficiálnych zložiek pôsobiacich pri šírení viery v novú spoločnosť s jej premennými hodnotami. Dostalo sa do učebníc, Generál získal titul profesora a s definitívnou platnosťou ho vystrelilo do nedosiahnuteľných výšok.

Po skončení omše Generál postál pred vchodom do kostola a čakal, kým sa staré ženy vytratia z chrámu. Odchádzali mlčky so sklonenými hlavami, ale pred dverami na čerstvom vzduchu so vzdialenou vôňou zemiačniska sa už rozhovorili starosvetskou rusínčinou. Generál  ich popočúval, skákali si do reči, tak trocha kvákali, ale to si len pochvaľovali  teplú jeseň, úrodu zemiakov, zvýšeným hlasom pohanili zlé ceny keď všetko tak podraželo. Ešte že je teplo, ušetria za drevo na kúrenie, keby tak bolo aj pred rokmi. Keby, keby, súhlasne sa prekrikovali, kývali hlavami a odchádzali.

Generál počkal, kým kňaz zatvorí vysoké drevené dvere a potom si v jeho ruke všimol  veľký kľúč. Pochválil ho: 

– Veľký kľúč od brány, veľký kľúč k veriacim, –  povedal bodrým hlasom.

– Sláva Isu Christu, – odvetil nato kňaz.

– Slava vo viki. Netušil som, že je tu gréckokatolícky chrám.

– Dávno ste tu neboli, – zhodnotil kňaz.

– Odtiaľto pochádzala moja nebohá žena... chodievali sme sem, kým neodišla navždy. – povedal akoby na okraj Generál. – Ale veľmi ma zaujala vaša  kázeň, – vyzdvihol ho.  – Predostreli ste veľa myšlienok na uvažovanie.

– To je naša úloha, drahý synu, – usmial sa sebavedome mladý kňaz spod tmavej brady.

Generál sa tváril, že  ľahkú iróniu prepočul a ako starý profesionál sa zaujímal o všetko pozoruhodné a neznáme:

– Upútal ma výraz prepodobný. U nás v Orlíku sa hovorilo,  preosvietená Bohorodička, presvätý Ján. Tušil som, že presvätý je niečo viac ako svätý. Že preosvietená je tiež viac ako osvietená.  Priznám sa, neodvážil som si overovať také veci.  Zaiste poznáte ten nepríjemný pocit, že všetci tomu rozumejú, len ja nie....   Nuž čo, nechcel som sa zosmiešniť. A dnes zrazu počujem – prepodobný Lucián. To je niečo celkom nové. No, už končím, mám viac odvahy ako vedomostí, prepáčte, –  zasmial sa Generál.

– Hovoríte,  Orlík? Ja som z Jarabiny, trocha na východ..., – potešil sa kňaz. – Tak, Prepodobný svätý Lucián. Niekto považuje verbálnu úctu za prepiatu.  Ale povedzme si,  či nie slovo je to, čo sa stáva skutkom?  Všetko, na čo si pomyslíme, môže sa stať slovom a všetko, čo vyslovíme, má šancu zmeniť sa na skutok. Lucián bol  v utrpení a mučeníckej smrti podobný Kristovi. Mal s ním  veľa spoločných znakov, bol mu teda viac ako podobný. Preto sa objavuje  naše slovo prepodobný. Je to povýšenie obyčajnej podobnosti.

Generál pred kostolom pôsobil dojmom obyčajného prihrbeného starca s paličkou, zato šibalsky sa usmieval, akoby to všetko dávno vedel a kňaza iba skúšal. Kňaz v reakcii  na Generálov štipľavý úsmev vytasil najťažšiu zbraň aby mu ten úsmev trocha rozotrel po tvári.  Mierne  sa aj rozohnil, zosilnil hlas, vykladal oboma rukami a poukázal na to, že spravodlivého Luciána vo väznici prikovali k podlahe. Ešte  pred popravou ho navštívili miestni kresťania a  prikovaný Lucián pre nich odslúžil bolestivú omšu na vlastnej hrudi. Tú poskytol ako obetný stôl pre eucharistiu. Železné reťaze ho držali pri zemi, ale on sa vznášal. Reťaze sú symbolom zväzovania otrokov i naozajstných zločincov, aj vinných aj nevinných. Železné reťaze s nami kráčajú históriou, aby v pravý čas zaštrngotali a pripomenuli, kto ich má v rukách a kto ich bude mať na zápästiach.

Zanietený kňaz pôsobil inšpiratívnym dojmom. V čase Generálovej najväčšej slávy by zaiste nepremýšľal o okovách a reťaziach pred bránou kostola, ale niekde v  ústave. Generál a jeho ľudia by sa o to určite postarali. Nie z nejakej zlomyseľnosti, či pohanskej nezrelosti, ale z potreby rozvíjať spoločnosť aj duchovným smerom. Možno to znie paradoxne, ale zvážme, ako je pre budovanie vážnosti  osobnosti prospešné obyčajné, možno aj trošku vynútené odlúčenie. Semienko kňazskej autority zasiate medzi jeho veriacich by najrýchlejšie klíčilo v čase jeho izolácie aj s tieňom nejakej nespravodlivosti. Živil by ho vzdor,  ktorý narastá kombináciou skrivodlivosti a  času odluky. Jeho izolácia by utešene zväčšovala dôveru veriacich a bezpochyby by mocnela aj kňazova autorita. Nuž a medzi ctiteľmi trpiacej autority sa rodí a dozrieva osobný mrav každého jedného uctievača. Dozrieva a silnie. K tomu ešte produkuje a šíri mrav aj do svojho okolia a ten potrebuje každá spoločnosť ako soľ. A nech ten mrav  pramení aj z pozícií kritikov spoločnosti, od jej neprajníkov či doslovných nepriateľov, priznajme si, že je potrebný. Mrav  je oveľa dôležitejší, než jeho pôvod. 

Generál sa neraz zamýšľal nad svojimi nápadmi aj nad nepríjemnými rozhodnutiami. Po ucelení svojej teórie o štruktúrovanej pravdivosti dospel k životnej istote o správnosti každého svojho kroku. Veď čo krok, to čriepok  etiky, mravnosti, slobody, či pravdy. Či už priamym úkonom, alebo jeho opakom.  Pritom povedzme si, čo je to opak? Nuž, priznajme, že niekedy  pôsobil  aj ako nástroj istého násilia,  represie, nátlaku, stalo sa, že aj poníženia. Hneď však dodajme, že práve  v týchto, na prvý pohľad nelichotivých krokoch,  sa skrýva jeho zázračná moc. Všetky jeho činy, nazvané ľuďmi ako je napríklad Lucia Horská zločinmi, sú v skutočnosti základnými kameňmi pre najvyššie hodnoty. On umožnil, aby každé jeho násilie vyvolalo vzdor a ten sa potom aby sa vzdor premenil na mrav. Mrav ako vedľajší produkt násilia! Takto hrdo by  mohol povedať Generál, ale nevystatuje sa so svojimi objavmi, ktorým rozumie málokto. 

Pravdou je, že sa nechal inšpirovať  Bočkajninovým objavom o tom,  že „my sme zázrak“. Po čase nestačilo zostať v osamotenom presvedčení o vlastnej zázračnosti, pre krásnu myšlienku bolo treba vykonať aj príslušné činy. Pochopil, že bez činov sa zázračno vytratí a zmení sa na frázu. Od Bočkajninovho slávneho prejavu prešlo niekoľko rokov a časom sa utvrdil v presvedčení, že v panoptiku zázračných postáv nájde aj on svoje miesto. Nie však ako človek umelo predurčený na zázraky, ale ako ten, kto si svoju osobnú zázračnosť buduje usilovnou prácou. Preto dnes môže spokojne konštatovať, že mnoho jeho krokov vyvolalo nebadané, nenápadné, ale aj väčšie a viditeľné protirečenia. Všetok odpor smerovaný zdanlivo voči Generálovi  košatel, až vyrástol, postupne dospel a napokon sa záverečný vzdor premenený na étos odporu odhalil v plnej kráse. Václav Havel mu má byť začo vďačný. Je produktom Generálovej tvrdej prípravy.

Stmieva sa a Generál  pred chrámom môže povedať, že ani izolácia  tohto kňaza, bažiaceho po sebaobetovaní,  by nebola  žiadna nenávisť, ani pomsta, dokonca ani rivalita. Bola by to len snaha o lepšiu spoločnosť, tvorenú súbežne s myšlienkami podobných kňazov aj s hlavným prúdom Generálových ľudí. Generálových ľudí. Isteže, kadečo sa veriacim prihodilo, ale splnil sa Generálov cieľ a  spoločenstvo veriacich do novej doby vstúpilo pevné a  zocelené. Veriaci, prichádzajúci z takzvanej neslobody, boli oveľa silnejší a teraz v takzvanej slobode sa ukáže, ako dlho im sila získaná v čase Generálového pôsobenia  vydrží.

Dnešné kňazovo kázanie niekoľkým starenkám o zmysle utrpenia nenasvedčuje tomu, žeby sa veriaci trhali o poznanie zmyslu odriekania. Generál si potvrdil presne to, čo básnickými obrazmi ukladal do listov svojej matke – dopredu, vyššie, k hviezdam nemožno ísť záhaľkou, voľkaním, potľapkávaním, ale odriekaním.

Naznačil to aj kňazovi, tak trocha nadľahčene, trocha s humorom a tak trocha aj vážne:

– Za našich čias by ste dostali dobrú príležitosť stať sa svätcom. Možno by to trvalo desať, možno dvadsať rokov, podľa stavu momentálneho prúdu. Vaše ťažkosti sledované veriacimi by zaiste priniesli veľa  nehynúcich myšlienok a svojim trápením by ste vykúpili veľa pochybovačov. Na slobode by na vás čakali zástupy a ešte dlhé desaťročia by ste žali  pevnú vieru vďaka prežitému utrpeniu.  Ale takto, – ukázal rukou na drevené kostolné dvere, –  takto, v prázdnom chráme,  ide vaše nádherné presvedčenie do stratena. Trápite sa takmer zbytočne.

Kňaz na nečakanú úprimnosť neznámeho nereagoval. Podišiel k dverám, s hlasitým štrngotom vložil do zámku veľký kľúč, lenže chrám už bol zamknutý. Pomykal kľúčom, pochopil svoj omyl a vytiahol ho zo zámku.  Stále sa usmieval spod hustej brady, sebavedome si ťapkal kľúčom do dlane, ako majiteľ životodarných kúpeľov pred zástupom chorých. . Akoby kľúč bol v tejto chvíli dôležitejší než všetko, čo sa tu doposiaľ povedalo.

– Možno vás zaskočím, – usmial sa kňaz, – ale ja som pripravený nasledovať svätého Luciána. Odslúžim omšu aj na vlastnom tele. Prikovaný reťazami!

– Á, železná reťaz! – prikývol Generál s ironickým uznaním. – V našej obci viazali reťazami k chrámu takzvané padlé ženy. Veriaci na ne po omši pľuvali aby sa pokajali. Kňaz sa na to díval a mlčal, takže súhlasil s týmto druhom pokánia, – mienil Generál a pokoj z hlasu sa mu vytratil.

– Viem o týchto trestoch. Písal som o tom dizertačnú prácu. Reťaz[ii] ako   cesta k Isusu. Máte pravdu, ženu  priviazali, tam na kolenách prečkala omšu a po omši ako ľudia vychádzali z kostola  naozaj jej nadávali.  Prikovali hriech k posvätnému miestu, pokúsili sa spojiť peklo s nebom. Potom, povzbudení slovom Božím vykonávali trest.  Pľuvaním. Aj tak sa dá zísť zo správnej cesty v sprievode čistých úmyslov. 

– Keby som žil v oných časoch, spravil by som z toho kňaza svätca, – povedal Generál bez náznaku irónie.

Kňaz sa pousmial nad pomstychtivým tónom neznámeho muža. Zažartoval:

– Ale niekto vám tú zásluhu vytrhol z rúk. Naposledy  uviazali padlú ženu v nedeľu 31. augusta 1924. To  ste ešte asi neboli na svete.

– Ako sa to vezme, – spomenul si Generál na recepčnú v penzióne. –  Narodil som sa presne o šesť mesiacov potom, takže v tom čase už môj duch len žiadostivo čakal na svoje svetské telo.[iii]

Kňaz  si ho skúmavo pozrel  a potom zapochyboval: 

– Ťažko by ste z neho urobili svätca. Tam zasiahol otec biskup Popovič, on vydal zákaz vykonávať svojvoľné mravné súdy. Veď aj hentá žena sa ešte mohla stať sväticou. Či nie? Vôbec sa to nevylučuje.

– Aj sa stala, – povedal Generál spupne a hľadal v kňazových očiach hrdinstvo, o ktorom pred chvíľou tak zanietene hovoril. Zbadal v nich len zmätok a otázky, ale napokon  o nič iného mu ani nešlo. Len vytvoriť drobnú neistotu  v týchto sebaistých pánoch. Potom dopovedal ľahkým tónom:

–  Aj biskup Popovič dostal šancu. Trvala desať rokov vo väzení v Leopoldove. U veriacich tak získal ohromujúcu autoritu a pred pár rokmi bol vyhlásený za blahoslaveného. Som rád, že mám na tomto úspechu svoj malý podiel.

Kňaz sa díval do očí územčistého Generála a v sebaobrannom šoku si spomenul na posledné vety svojej dizertačnej práce: „Sú povolania, kde nesieš na oltár svoj  život, sú povolania, kde bojuješ za lepší život blížnych,  a sú povolania, kde si nahováraš i jedno i druhé, ale v skutočnosti sám sebe si cieľom...“ Na krátky okamih privrel oči a pripomenul si ešte raz svoj vzor, svätého Luciána.  

– Táto krajina za posledných sto rokov dostáva jeden  úder za druhým. Všade,  od Ašu po Ľvov. Nič neostane bez odozvy, všetka nepravda sa vráti naspäť ako dokonalé zlo.  Neverím, že je sto právd na svete. Verím iba v jedinú.

Generál sa usmial. Podal kňazovi ruku a  jeho štíhlu dlaň zovrel dlhým stiskom. Kňaz vedel oceniť každý chlapský stisk ruky. Chodili sem starousadlíci, ktorí nezutekali, lesní robotníci, muži z fabrík. Ich dlane široké, drsné, pevné, mocným stiskom najčastejšie vyjadrovali vďaku za kňazov úspešný príhovor tam hore, v nebi. Odchádzali vo viere,  že v nebi  si z kňazových slov niečo vypočujú a dobre si to tam zapíšu.

Generálov opatrný stisk, sprevádzaný  skúmavými  žmúriacimi očami vniesol do kňazovej dlane skôr pripomienku o klzkých pravdách, než  náznak srdečnosti.