Píšu mu o svojom zlom postavení a v drvivej väčšine prosia o záchranu. K vznešenému osloveniu sa väčšinou pridáva neuveriteľné sebaponižovanie, vlastné zbavovanie sebaúcty, viery, svojej osobnej i rodinnej histórie.
Tisíce listov, tisíce príbehov o ponížení a beznádeji, o snahe zachrániť sa pred deportáciami. Čítanie prosieb tých, ktorí v čase pečiatkovania ich ponížených žiadostí už neboli medzi živými, je frustrujúce. Utrpenie človeka nie je štatistickou jednotkou, ale dôvodom na dlhé, dlhé premýšľanie.
Rovnako ako čítanie žiadostí ukrivdených gardistov, ktorí sa svojmu prezidentovi sťažujú na nespravodlivú arizáciu. Na to, že v rozoberaní židovského majetku ich predbehli nehodní kverulanti a čestní žiadatelia o „spravodlivosť“ ako vždy, obídu skrátka.
Autorka neostala pri emotívnych listoch, pátrala aj po osudoch ich pisateľov. A toto je ďalším rozmerom jej knihy. Hľadanie tých, čo prežili, i stopy po tých, ktorí to šťastie nemali.
Kniha Madeline Vadkertyovej má svoju predohru v putovaní po Slovensku a diskusiách so študentmi i občanmi. Zarazené ticho v auditóriách ma presvedčilo, ako naliehavo sme potrebovali autorkine kľúče k našim trinástym komnatám.
Pravda o našej histórii aj zabolí, niekedy z nej máme strach, inokedy by sme ju radi vylepšili. Keď ju však prijmeme s pokorou a otvorenosťou, potom očisťuje.
Kniha Madelin Vadkertyovej je poučením aj návodom na pokoru, je svedectvom, že utrpenie človeka nie je štatistickou jednotkou, ale dôvodom na dlhé, dlhé premýšľanie.
