Návod na prežitie zvyšnej časti života

Návod na prežitie zvyšnej časti života

KALLIGRAM, 2005, BRATISLAVA

Zbierka krátkych grotesiek. 

NÁVOD

 NA POUŽITIE ZVYŠNEJ ČASTI ŽIVOTA

 

Úvod,

alebo ako naložiť s prežitou časťou života

 

Len čo sa lepšie rozhliadneme okolo seba, v tom okamihu môžeme s potešením konštatovať pravdu o svojom neuveriteľnom bohatstve. Spočíva v prostom poznaní, že vlastníme hneď a zaraz viacero životov – minulý, súčasný, dokonca i budúci. Každý uzná, že s takým imaním je treba zaobchádzať starostlivo a uvážene, a nepokúšať sa zbytočne plytvať ani jedným z nich.

Každý, čo len trocha premýšľajúci človek vie ako naloží so súčasným i budúcim životom, pretože spriada aspoň aké-také plány do budúcnosti. Ale keď príde reč na prežité, zrazu zistíme, akou dlhodobo nezodpovedanou otázkou je nakladanie s  prežitou časťou života.

Nová doba nás však núti konečne sa pohnúť z miesta. Pre naše bádanie sa uskromníme s rozdelením života na jeho prežitú a zvyšnú časť. Logika nás nabáda k presvedčeniu, že prežitá časť života sa neustále zväčšuje na úkor zvyšnej časti, čo nemusí platiť ako dogma. V každom prípade zväčšujúca sa prežitá časť života nás obohacuje o neoceniteľné skúsenosti a preto je dôležité poznať viaceré možnosti jej využitia.  Pre niekoho možno bude predmetom posmechu že sme sa podujali naháňať v poli vietor. Ale nedajme na slová posmešníka, pretože čin je svedkom našej veľkosti.

S prežitou časťou života možno naložiť celkom účelne a zmysluplne.  Možno ho poskytnúť psychológom, psychiatrom, návštevníkom pohostinstiev, ale aj obchodníkom, vedeckým inštitúciám, múzeám, školským zariadeniam, nepohrdnú ním ani miestni humoristi. Možno ho naukladať do pekných štôsikov, previazať mašličkou, možno ho vylisovať ako herbár, nalepiť do zošita, zapísať do pamätníčka. Videl som pár takých kúskov preliatych do fliaš umeleckých tvarov. Stalo sa aj to, že samotná fľaša bola vzácnejšia ako prežitý život uskladnený v nej, ale také sú cesty životov. Dosť na tom, že s prežitým životom možno naložiť storakým spôsobom.

Varujúcou skutočnosťou je však každý pokus stvárniť prežitý život v literárnom diele. Množstvo pokusov tohto druhu začína naberať znaky prírodnej katastrofy. Záplava veľkých slov a naničhodných skutkov číha na svojho čitateľa ako mračno komárov, a stačí jeden blahosklonný pohľad do takejto knihy a čitateľ je stratený.

Preto pred podobným neuváženým zaobchádzaním s prežitým životom varuje viacero významných autorov. Robte čokoľvek so svojou prežitou časťou, len o nej nepíšte..., varujú.

Z uvedeného plynie, že najužitočnejším spôsobom ako naložiť s prežitým je jeho zlisovanie do kôpky nepatrných rozmerov a tú odložiť na nedostupné miesto. Kultivovaný svet sa jednoduchým spôsobom zbaví odpadového materiálu a postupne ho recykluje v netušených užitočnostiach.

 Epištoly

 

Spolku prorokov

 

Veru, veru, hovorím vám, jeden  prorok je pre bohabojný národ dobrodením, traja proroci jeho skazou. Preto vravím vám, milí členovia Spolku prorokov, že vaše proroctvá zahniezdené v Spolku sa natoľko navzájom otupili a obrúsili, že vaše proroctvá  sa postupne premenili na bohapusté táraniny.

Každý prorok aj v najmizernejšom rode bol lotosovým kvetom, tieňom palmy, vodou na púšti. Bol Božou ozdobou, preto vravieval som: dajte mu napiť, dajte mu zopár datlí, posúch, kúsok kozľaciny a popočúvajte ho s otvorenými očami a ušami.

Dnes, v čase Spolku si už mnohí muži nášho rodu nacvičili tajomný pohľad do budúcnosti a tárajú vosput sveta šíriac o sebe legendy a chváliac samých seba. Všetci muži chcú vstúpiť do Spolku prorokov, objavovať udalosti schované za východ slnka a za myšlienky, ktoré sa ešte nezrodili. Na streľbu lukom už nepomyslia, lebo „slovo je účinnejšie ako šíp“, citujú proroka Eliáša.

Istý čas celý rod jedáva len „slovo“, ale o to svoje slovo sa hlási aj žalúdok. Tíšime ho studničnou vodou, ale on je nepodkúpny a vrzúka si svoju pieseň. Medzitým sa Spolok prorokov rozšíril na Asociáciu prorockých združení a vedú sa početné konferencie o proroctvách, ktoré by inak ležali nepovšimnuté v prachu.

Proroctvá vznikajú každý deň a s nimi nové a nové knihy proroctiev. Proroctvá už neprichádzajú z neba, ale riadia sa zdola, čo je všetkými Spolkami považované za veľký civilizačný krok vpred. Sila prorockých združení spôsobila, že proroctvá sa zušľachtia tu, na zemi a až potom stúpajú k nebu. Ich cesta je teda celkom opačná ako to bolo za starých čias.

Nedávno vrchná rada prorokov vyhlásila Asociáciu za svätú a od tej chvíle sa každý muž usiluje dostať sa medzi svätých.

V našom rode som ostal celkom sám. Už len ja nemám spojenie s Božou mocou a ani môj hlas nie je Boží. Som posledným žijúcim obyčajným človekom a mojou úlohou ostalo počúvať hlas Boží, riadiť sa ním a obcovať so ženami.

Proroctiev i opustených žien je vplyvom neustáleho rastu prorokov také množstvo, že už sa nedá riadiť žiadnym z nich bez toho, aby človek neprišiel do konfliktu s iným. Moja duša sa triasla v bázni a postrehli to aj mnohé ženy opustené manželmi-prorokmi. S vášňou sa vrhli na posledného neproroka a od tých dní mi ako obyčajnému človeku pribudli celkom nečakané povinnosti. Preto, bratia, hovorím vám, nie každý je prorokom, kto vstúpi do početného stavu prorockého.

 

Mudrcom

 

Veru, veru, hovorím vám, múdri, zakážte vydávať krásne a múdre knihy. Zakážte tieto knihy písať! A nech sa píšu len hlúpe, mizerné, slabé, pľuhavé a im podobné. Prestaňte podporovať múdrych a začnite sypať zrno selankám, hlúpostiam a gýčom.  Zničte krásnu literatúru a spolu s ňou aj múdru. Nech ostane len obyčajná,  ceckatá a riťatá. Nepýtajte sa ma prečo – konajte veru, pýtať sa budeme potom.

Vari nevidíte, koľký údes sa rinie z toľkých kníh, z ich múdrosti a pravdy, z ich nezvratnosti a neústupčivosti? Vidím ich v kníhkupectvách, v knižniciach, doma na polici, kam sa len pozriem, vidím tie nepríjemne múdre knihy, ako sa mňa škeria a posmievajú sa mojej neschopnosti čo len v nich prelistovať, nieto ešte čítať. Posmievajú sa mi, ale nie hlúpo a arogantne, čo by som prijal so stoickým pokojom, oni sa mi posmievajú múdro! Statočne sa vystavujú v šíkoch ako neporaziteľná armáda. Veru, nikdy nezdolám túto armádu, nikdy sa nevyštverám na kopec, ktorý mi postavili do cesty.

Deň čo deň sa deje vo svete niečo nové, a hneď sa o tom píšu nové knihy. Neprinášajú úľavu,  ale smrteľnú úzkosť z ich nových a nových sestier, ktoré už nikdy v živote ani len nevezmem do rúk.

Veru, veru, kto prepadol pýche na vlastníctvo vzdelania, pohotovosť v reči, mysle, umu, toho zničí vlastná pýcha na dosiahnutú hĺbku vedomosti, pretože ho nespravila šťastným, iba ukázala na ďalšie a ďalšie kaverny vzdelania a núti ho vrhať sa do nových a nových štúdií, nových a nových objavov, svetov, vecí, javov, aby konečne pochopil, že s rastúcim vzdelaním už nejde o zväčšujúcu sa veľkosť, ale naopak o zmenšujúcu sa malosť.

Denne sa vzdelávam a som každý deň o trochu múdrejší o trochu vzdelanejší, aby som ľahšie a rýchlejšie pochopil o koľko ma moja nová veľkosť zmenšuje a činí ma ničím, ničotným a ničomným, áno ničomníkom, ktorého vzdelanie priviedlo na pokraj zúfalstva a pádu. Tak hlboko som klesol, že som konečne pochopil, že úporná snaha kráčať za veľkosťou znamená najkratšiu cestu k malosti a teraz tu plačem, stenám, nariekam. Moje vzdelanie a múdrosť ma rozložila na atómy vedomostí. Zmenšil som sa na záhradného trpaslíka, na neškodnú voš, na zelený planktón a teraz som atóm, – blúdim vesmírom.

Svetová múdrosť schovaná v knihách ma definitívne zničotnila. Prevalcovala vo mne všetko dobré, všetku moju lenivosť, hnilosť, vlezlosť, lakomstvo, smilstvo, obžerstvo. Ostala mi len pýcha na množstvo múdrosti, ktoré som absolvoval na štítoch kníh.

Ostala mi ešte závisť ľuďom, ktorým sa aj bez múdrosti podarilo dôjsť oveľa ďalej.  Ich veľkosť nikdy neutrpela - ani poznaním sveta, ani seba, ani iných múdrostí. Ostali sami sebou. Lebo múdrostí sú navzájom diabolsky spriaznené, akonáhle sa človek dopracuje k jednej z nich, ihneď nájde sto odkazov na jej ďalšie sestry.

Preto závidím hlupákom ich veľkosť, ktorá im zostala a plačem nad vlastnou malosťou, čo deň menšou a menšou.

Veru, veru, pomohlo by nám začať hlúpnuť. Lenže márne hľadám knihy, ktorý by mi umožnili zhlúpnuť v čo najkratšom čase a opäť nabrať sebavedomia a sebaúcty. Opäť sa stať človekom a zabudnúť na kauzality prepojené diabolskými pavučinami myšlienok a odvekých objavov. Prechádzať sa po svete s pyšne dvihnutou hlavou a nevedome híkať a erdžať od nadšenia. Zhlúpnuť až do dvojmetrovej výšky, metrákovej váhy a zvysoka rozprávať báchorky z televíznej obrazovky a balamutiť okolitý svet.

Veru veru, hovorím vám, nie je nič lepšie, než  stať sa veľkým a mocným hlupákom s päsťou ako hlava a hlavou ako päsť.

To len múdre knihy naučili človeka červenať sa, len si spomeň, človeče, na Mojžišove tabule! Oni rozpustilým spôsobom pretrhli hrádzu ďalším a ďalším knihám a výsledkom je zaplavený svet neuveriteľnou múdrosťou, ktorá nás premenila na pokorný prach. Veru, ako hovorím, tam je oko čiernej diery. To ona – múdrosť – nás jedného dňa vtiahne do svojho centra a všetko ľudské rozdrví na hmotu ničotnejšiu ako je hviezdny prach. Zničte múdre knihy, zničte múdrosť, pomôžte... 

 

Oživovačom

 

I riekol prorok, vstaň, Lazár a Lazár vstal. Vyštveral sa z hrobu na svetlo Božie, pretrel si neveriacky zrak a spýtavým pohľadom obvinil svojich najbližších:

– Prečo ste ma pochovali, verní? Či ste nepostrehli, že ja som iba spal?

Obecenstvo zhíklo, dlaňami si zakrylo zrak a dvojnásobne sa urazilo. Prvý raz sa urazilo preto, že Lazára pochovali v dobrej viere, že už nič na svete ho nespasí, veď aj jeho telo sa rozkladalo a nevľúdne zapáchalo. Druhý raz sa urazilo z titulu náhleho zmŕtvychvstania, lebo čo raz pochováme do zeme, s čím sa raz rozlúčime, čo raz dôkladne oplačeme, to neradno opäť vyberať zo zeme, tobôž oživovať. Čudný oživovač sa vytratil nevedno kam, hoci predtým pošepol Lazárovej švagrinej že za oživenie mŕtveho spravidla vezme pár strieborných. Nečakal veru na odmenu vidiac skormúteného Lazara, a stratil sa v diaľke a dlho o ňom nik nepočul. Až o veľa rokov neskôr si na oživovača spomenuli, keď do dediny dorazila správa, že akéhosi samozvaného proroka, ktorý oživoval a uzdravoval, ukrižovali, lebo sa priveľmi vystatoval. Dedina prijala trest neznámemu prorokovi bez pohnutia, veď každú chvíľu niekoho zabili, buď ho ukrižovali rímski vojaci, alebo ukameňovali vlastní príbuzní.

Lazárovo oko sa už nikdy netešilo z jasného dňa. Vo dne i v noci ho mátala spomienka na precitnutie v útrobách zeme a na blízky dych najvernejšej zubatej družky. Smútok zahalil jeho tvár a žiaľne spomínal na neznámeho pocestného, ktorý prinavracal mŕtvych nazad do slzavého údolia. Do druhého  konca svojho života nevedel, či sa má zo zmŕtvychvstania tešiť, alebo žialiť. Preto radšej žialil.

Veru, nik netuší ako sa oživenie raz zomretého môže nechtiac vymknúť z rúk.

 

Poštovej ťave

 

Bratia a sestry. Ťava, ktorej som potajme strčil do konečníka striebornú tobolku s tajným posolstvom pre radu starších v hlavnom meste sa pohla smerom na západ. Pošta to nebola práve najpríjemnejšia, najmä úkon ukladania tobolky na ono bezpečné miesto.  Ale ako uchrániť správy pred púštnymi i mestskými zbojníkmi, veď tí sa vôbec neštítia strčiť prsty do cudzieho konečníka keď ide o vlastný prospech.

Povesti púštnych kmeňov naviac hovoria nielen o prstoch v cudzom konečníku. Veru, ak išlo o vyššie úradnícke miesta pri spravovaní oáz aj miest konečníky sa stali častými návštevnými miestami, ako zvieracie tak i ľudské.

Lenže, bratia a sestry, tam sa dívajte, tam, odkiaľ prichádza slnko a prináša novú nádej. Zabudnite na spustnutých spolubratov, krútiacich sa neustále okolo zadkov mocných, aby si vymohli posedenie v tieni figovníka ovlažovaní krásnymi otrokyňami.

Lebo hovorím vám, podanie správy, dobrej či zlej je najdôležitejším okamihom čo udržiava našu vieru v seba i v Najvyššieho. Podanie správy je najväčším vynálezom múdrych mužov, je väčším a skorším než vynájdenie kolesa. Veď ktoré koleso nezapadne do púštneho piesku? A ktorá ťava so správou ukrytou v striebornej tobolke nedôjde do oázy?

Bratia a sestry, prenášanie správ z oázy do oázy uľahčilo život odosielateľovi i príjemcovi natoľko, že obaja muži sa stali nedotknuteľnými a ak niekto niesol riziko odhalenia a následnej pomsty, potom to bola len biedna ťava. Tak sa medzi odosielateľom a adresátom vytvoril krásny a najmä bezpečný vzťah, mierne kalený len zapáchajúcim ťavím zadkom. Opomenúc nepríjemnosti okolo vkladania a vyberania cennej striebornej tobolky možno povedať, že naša ťavia pošta slávila obrovský rozmach a úspechy v dávnej púštnej komunikácii.

Po stáročia postačovalo odosielať správy a vzápätí prijímať odpovede. Až prišlo dvadsiate prvé storočie a konečníky tiav v našich karavánach stratili význam. Niežeby ťavy vypudili poštu skôr než to bolo osožné. Naopak. To adresáti prestali reagovať na poštu urputne prenesenú cez pekelné diaľavy a prestali odosielať odpovede. Niektorí si vymohli na odpoveď tridsať dní, iní sa dožadovali opatriť striebornú tobolku známkou a pečiatkou. Tak sa, bratia a sestry, stalo, že vzápätí za každou karavánou s ukrytými správami šla karavána odosielateľov opýtať sa adresátov, či pošta naozaj došla. Zároveň priniesla dary a pozornosti adresátom, aby ich láskavosť postúpila až k ochote napísať odkaz, vložiť ho na bezpečné ťavie miesto a odoslať späť adresátom. Púštna krajina sa zmenila na bludisko karaván so správami a s ich odosielateľmi. Nekonečná púšť bola zrazu pokrytá huriavkom a stiskom. Každý putoval všade, aby osobne povedal aké správy posiela v ťavom zadku. 

Až napokon vstal múdry starec a vyhlásil ťaviu poštu za zastaranú, lebo tak či tak je treba k adresátovi chodiť osobne. Preto sme zrušili tento bezpečný prenos správ a dnes putujeme všetci a správy i žiadosti napíšeme na mieste. Hrozí, že poštové ťavy úplne vyhynú, a keď sa raz k nim predsa len vrátime, nebude už kam sa vrátiť. Modlite sa, bratia a sestry za obrátenie adresátov, za ich vieru v správy, za ich ochotu odpovedať bez toho, aby videli do tváre odosielateľa. Zachránite nielen mnohých putujúcich, ale aj nemú tvár na vyhynutie - poštovú ťavu.

Piesni

 

Bratia a sestry. V liste som bol spomenul o odvahe Piesne. Tak ako maličký vták za hlbokej tmy oznamuje príchod veľkého slnka, tak aj nenápadná Pieseň žobráka dokáže rozboriť chrám mocnárov. Lebo takí sme my, ľudia a aj my, slovenskí.

Veru, veru, hovorím vám, strážte si svoju Pieseň, a nedajte ju z rúk, lebo nezrodila sa preto, aby vás ponižovala, ale preto, aby vás povznášala. Vaša Pieseň nech znie nad vašimi horami i nad nížinami a nedovoľte šliapať po jej kráse a múdrosti.

Ale hovorím vám, slovenskí, ak chcete stavať na múdrosti svojej Piesne, najprv ju zbavte hlúposti. Múdrosť, slovenskí, niekedy naozaj vynikne bez toho aby sa zvlášť krášlila. Múdrosť sa niekedy zjaví sama ako vzácny kvet medzi zľahnutou burinou, aj keď to neznamená koniec jej šľachteniu.

Hlúposť každej Piesne tkvie v jej cúvaní, lebo pravdivo hovorím vám, slovenskí, Pieseň musí kráčať dopredu, nie dozadu. Pieseň kráčajúca dozadu ani nevyjde z úst, iba čo zviaže jazyk, slovenskí, zapchá hrdlo, prenikne do pľúc i žalúdka a upchá dôležité otvory. A veru, Pieseň kráčajúca dopredu naozaj pozdvihuje ducha a činí slobodným. Preto hovorím vám, zbavte sa svojich hlúpostí obsiahnutých vo vašej Piesni a stane sa múdrou. Prestanete sa dusiť a trápiť zápchou, aj dýchať budete slobodnejšie. Lebo vaša Pieseň vás svojou hlúposťou klame, kým múdrosť je udusená vnútri.

Vždy na polnoc prilieta Pieseň pod rúškom vášho povznesenia, prilieta ako kaukazský orol k Prométeovi, a ticho vás zotročuje. Noc čo noc z vás vytrháva sebavedomie narastané cez deň a klame vám, slovenskí, že zajtra už klamať nebude. Každú noc vám, slovenskí, vaša Pieseň sľubuje Slovensku, že blesky hromu  vzbudzujú ho – Slovensko - k tomu aby sa prebralo.

Lež hovorím vám, že miesto prebudenia, hneď na druhú noc Pieseň sebavedome oznamuje, že opäť to Slovensko len tvrdo spalo. A oznamuje zasa a opäť, že: ... blesky hromu  vzbudzujú ho k tomu, aby sa prebralo.

Veru, tie isté blesky hromu, ktoré Pieseň odporúča zastaviť aby ste ožili, tie isté blesky hromu vás majú zobudiť. Ale milovaní slovenskí, aj na ďalšiu polnoc priletí vaša Pieseň, aby vám oznámila, že ste ešte stále dlho spali.

Bratia a sestry. Neváhajte sa zobudiť aj sami od seba, len tak,  a zbaviť svoju Pieseň hlúpostí, aby vynikla jej ozajstná krása. A aj vaša krása bude všetkým milšia.

 

 

Mobilu

 

Buď pozdravené Božie Ucho. Buď pripravené vládnuť čestne, statočne a spravodlivo. Buď našim ochrancom, otcom i matkou, dcérou i synom. Buď našim ochrancom v samote i uprostred hlučného davu. Spievaj nám spevom vtákov i hudbou huslí, aj celého orchestra. Hraj nám, Božie Ucho, Turecký pochod i Osudovú, hraj nám všetko čo si zapamätáš vo svojom kozmickom mozgu.

Čvirikaj nám slastným spevom ako vtáčik uprostred púšte. Lebo my sa ponáhľame do púšte ľudských duší a niektorí z nás už v nej radostne blúdia. Ešte sa im neminuli zásoby vody, a tak si veselo spievajú a nechajú si z Božieho ucha čvirikať krásne piesne i dôležité správy.

Ďakujeme Ti, Božie Ucho, za všetky dobré správy, ktoré posielaš z nebeských výšin každému majiteľovi čarodejnej Archy rovno do ucha.  A nielen do ucha, už aj do oka. Ucho si našlo aj svoju písomnú podobu a keď nestačíš kričať, napíšeš. Budeme Ti, Ucho, slúžiť, verne sľubujeme. Už dnes sme poslúchli Tvoju radu a dali sme Ťa na oltár. Nabili sme Ti baterky a hrejeme Ťa pri hrudi v horúcom lete, treskúcej zime aj uprostred hlbokej noci. Ucho patrí k uchu, preto, milé Ucho, už ťa neodtŕhame ani na ulici. Spájaš naše srdcia, ktoré máme u Pána, ale ty, Ucho, si lepší Pán, preto Teba počúvame. Ty si náš Pán, lebo nám vieš viacej sľúbiť a pri našej príslovečnej skromnosti nám ani viac netreba. Hlavné, že sa nemusíme unúvať, ani nič robiť a ani sa vzdávať, milé Ucho. A kto je tu najpríhodnejším, aby ľudia spolu hovorili, ak nie Ucho?

Za všetky Tvoje kroky buď pozdravené, Božie Ucho. Za to, ako si nás zviazalo svojou láskou i storakým  vtáčím spevom. Za trpezlivosť, ako nás spájaš do siete svojich milovaných poddaných.

To už len neprajníci tvrdia, že jedného dňa vyšleš, milé Ucho, do každého ucha svojho poddaného miesto tralali, či trilala jeden klinec sedemdesiaťpäť milimetrov dlhý. Že vraj doposiaľ to bola len neškodná predohra k veľkému Dielu. Že vraj jedinou správou vyšleš do miliónov uší menovaný klinec. Vraj slepému  národu je lepšie aby bol aj hluchý.

Hovorím vám, neverím toľkej globálnej zlobe, milé Ucho. Lebo viem, koľko prepotrebných klincov by tak vyšlo navnivoč. Hovorím vám, bratia a sestry, ide len o slová neprajníka.

 

Železiarstvu

 

Ó, biedni. Tak ste ma dostali, nuž si ma majte!

Zviažte mi ruky a zaviažte oči. Napokon ma zaviažte celého a ku všetkému a sami sa môžete odviazať. Môj zrak je už krivý a takým sa stal aj charakter mojej mysle. Zakrivenie sa stalo rokmi chôdze po Štefánikovej, predtým Gottwaldovej, aj Hitlerovej, Masarykovej, Cisárskej a ešte ktovieakej ulici. Smer zakrivenia je ľavotočivý presne podľa umiestenia menovitého železiarstva, ktoré ma prenasleduje s vytrvalým spletencom duchov.

Duchovia náradia zo železiarstva s nenápadným názvom Kovonástroje prekročili všetky medze slušnosti. Takzvané kovonástroje už po celé roky vyžarujúce ducha práce do našej ospalej uličky straumatizovali viacero občanov neustálymi duchovnými výzvami k rukodelnej práci.

Kliešte štikacie, kombinované, perforačné, nitovacie, zatáčacie, vyťahovacie neustálym nabádaním k štikaniu deštruujú citlivú myseľ tvorcu predurčeného k spájaniu, nie k rozdeľovaniu. Rovnako vrtáky  nabádajúce k neustálemu prehlbovaniu otvorov provokujú predstavy neposedných, že ešte stále je do čoho vŕtať. Kladivá už na náš podnet odstránili aspoň z výkladov, pretože sa stali strašným symbolom minulosti a nečakaného úderu na nevinné hlavy obyvateľstva. Kosáky sme zakázali úplne a t.č. sa predávajú len so zbrojným pasom. Státisíce klincom sme otupili špice vzhľadom na číhajúce nebezpečie spočívajúce v ostrosti. Skrutky spolu s matkami napriek protestom ženských organizácií museli preukázať svoj skutočný zámer spájať nespojiteľné a vystaviť si o tom certifikát. Napriek všetkým opatreniam na zamedzenie duchovného pôsobenia vecí kovonáradie na Štefánikovej ulici provokuje, dráždi, nabáda k  bližšie neurčenej práci. Nie je isté, či nejde o prácu deštrukčnú, protištátnu, protinárodnú. Z uvedeného dôvodu pozorujem menové železiarstvo ostražitým okom. Došlo k zakriveniu zraku, čo je len dôkazom pôsobenia kovonáradia napriek jeho súdnemu otupeniu, rozostreniu i znefunkčneniu. A to je, milí slovenskí, ťažký dôkaz previnenia naoko chladného a mlčiaceho a nestranného kovonáradia.

 

Sprievodcovia

 

Sprievodca užitočným tichom

 

Pošepol som kolegovi básnikovi, že najdôležitejšou ingredienciou v poézii je pauza medzi veršami: nádych, chvíľa ticha, ktorá stvorí napätie medzi prežitým, napísaným, vypovedaným o riadok ďalej, a medzi tým, čo nás v živote čaká...

Lenže mal som si radšej zahryznúť do jazyka,  alebo, ak už – potom som sa mal postaviť na námestie a vykričať to nahlas.

Neurobil som to, pozrime sa, urobil to za mňa básnik. Urýchlene napísal zbierku poézie  plnú medzier a páuz a posledné stránky – ako vrchol  dokonalosti a napätia – boli prázdne. Básnik sa stal slávnym a istý čas sa o ňom písalo ako o géniovi. Nasledujúca zbierka poézie bola vyvrcholením jeho tvorby a veru, pozostávala len z prázdnych listov.

Úžasné napätie, úžasné očakávania, predháňali sa kritici v chválach na genialitu básnika.

Zavalil ma prúd ďalších objavov, ktorý sa dal v sebe udusiť len s veľkým vypätím síl, nuž pošepol som istému muzikusovi pravdivú vec o pauze a hudobných pomlčkách. Lebo čo iné dáva zmysel tomu, čo bolo hudbou vypovedané a tomu, čo nás v nasledujúcom okamihu čaká?

Hudobník spozornel a čoskoro sa zjavilo umelecké dielo. Prijal som pozvanie na koncert a s nevýslovným údivom som pozoroval nevídaný úspech. Dirigent sa postavil pred orchester, nadýchol sa a dvihol ruky do výšky hlavy, potom ustrnul v tejto polohe. Hudobníci i poslucháči s napätím čakali na jeho pokyn. Pokyn neprichádzal a v ten večer už ani neprišiel. Dirigent skamenel a napätú pauzu natiahol na nekonečnú dĺžku, aby si každý poslucháč dostatočne a do ľubovôle vychutnal napätie. Celé dielo totiž pozostávalo z  pauzy a vo svojom úžase malo neobyčajný ohlas. Nevyslovená symfónia sa niesla v znamení toho, čo tu už bolo a v napätí očakávaného čo ešte len príde.

Moje myšlienky, dôverne pošuškané v zlej a nevhodnej chvíli na nepravom mieste, ma pripravili o akýkoľvek podiel na sláve. Na objave významu mlčania a ticha, nebytia v našom živote.

Časom som sa zmieril so skutočnosťou že myšlienky sa preberajú a využívajú vo svoj prospech. Spomenul som si na ne keď starý tyran Abchazadar piatykrát poslal vojakov proti bezbrannému ľudu. Vtedy mi zišla na um nákazlivosť ľudského obdivu k ničote. Vybral som sa do kráľovského mesta a prvému špicľovi, ktorý sa ma snažil opiť a povyzvedať sa aké mám zmýšľanie, som sa dôverne naklonil s neuveriteľnou správou získanou štúdium starých textov: smrť je síce ničota, ale práve tá ničota dáva zmysel tomu čo bolo v našom živote predtým a tomu čo bude nasledovať.

– Je to úžasné napätie a krása, blahosklonne dospieť k  vlastnej smrti, aby človek vychutnal to čo príde, – pošepol som spiklenecky špicľovi.

– A čo príde? – opýtal sa plný  zvedavosti. 

– Príde úžasná slasť z napätia medzi dvomi históriami jedného človeka,– prezradil som mu a vyrozprával, aké sú v ďalekom svete populárne prázdne stránky kníh, či hudba bez tónov.

– To je ono! – vyskočil špiceľ.– Už to mám! Bytie bez života!, –skríkol. Slabo som pokynul hlavou a s nenápadnosťou proroka som sa stratil v dave.

Ráno Abchazadarov biedny národ potešili smutnou správou – Abchazadar v noci zomrel. Všetci sa majú celý týždeň tešiť a radovať, tak stálo v jeho poslednej vôli.

A všetci sa tešili a radovali.

 

Sprievodca po obyčajnom cintoríne

 

Milí návštevníci. Dovoľte malú exkurziu po našom malom, štandardnom slovenskom cintoríne.

Hľa, v najnovšej časti naľavo ležia vodiči áut, ktorí mali síce pravdu, ale včas neuhli z cesty. Hneď vedľa vidíme zopár hrobov tých, ktorí taktiež mali pravdu, ale uhli sa, žiaľ bolo neskoro.Hneď vedľa nich celkom paradoxne ležia všetci, ktorí sa po cestách pohybovali prirýchlo, no pravdu nemali a neboli ani v práve.

Tieto staršie hroby, milí návštevníci, patria tým, ktorí tvrdili, že pravdu majú a neochvejne za ňu bojovali, hoci v skutočnosti pravdu nikdy nemali.

Vedľajší pás hrobov, to sú tí, ktorí im túto skutočnosť pripomenuli.

Dobre si všimnime tento osamotený ostrovček medzi topoľmi. Patrí ľuďom, ktorí o svojej pravde boli tak skalopevne presvedčení, že by nevládali stroviť fakt, že by mali navždy ležať vedľa tých, ktorí nespadali do ich predstáv o pravde.

Keď sa pozrieme trocha vpravo, vidíme honosné hroby tých, ktorí nepripustili, aby vedľa nich ležali chudobní, čo by aj hneď boli vyznávači ich pravdy.

Celkom paradoxne susedia s tými, ktorých životná pravda bola ušliapaná ešte za ich života, takže spočinuli na tomto svätom mieste ako hrdinskí bojovníci.

Tu vpredu ležia deti a ešte nestačili mať svoju neomylnú pravdu a ani prijať cudziu, ani sa za ňu biť. Ale ako vidíte, zubatá ich neobišla.

Pár vysokých pomníkov v kúte napovedá, že ide o tých, ktorí celý život úspešne skackali od jednej pravdy k druhej, až napokon očividne doskackali.

Náš cintorín sa vyznačuje aj jedným, údajne odporným samovrahom, pôvodne pochovaným za plotom cintorína. Jeho odpornosť mala byť pripomínaná podradným miestom na večné veky vekov amen. Neustálym pribúdaním majiteľov jednej či viacerých právd sa však stalo, že samovrahovo ordinárne miesto postupom času obklopili iné, vznešenejšie hroby, a tak bez toho, aby náš samovrah putoval pod zemou, dnes leží v samom strede cintorína, v jeho najčestnejšej časti. Dokonca aj časť vznešenosti sa preniesla na miesto jeho posledného odpočinku.

Podobný osud zdieľa aj matka v hrobe pred nami s dreveným krížom. V niekdajšej hanebnej časti cintorína sa ocitla pre uvzatosť manžela. Chudobný muž nemal peniaze na riadny kresťanský pohreb a kňazovu radu, aby predal kravu a zaplatil trovy súvisiace s jej večnou spásou celkom nekresťansky ignoroval.

– Ó, biedny tvor, ktorému je milšia krava ako spása duše jeho ženy, – zaúpel kňaz a odporučil pochovať ženu na hanebnú časť cintorína, za plot. Aj ona je dnes na čestnom mieste spolu so samovrahom.

Na cintoríne dnes povieva vietor v konároch  topoľov a tu a tam niekoho pochovajú podľa celkom nových regúl, rad za radom, div že nie podľa abecedy. Občas na voľaktorom hrobe vídať ceduľu správcu cintorína s nápisom, kde vyzývajú neznámych príbuzných, aby zaplatili miesto v hrobe inak vykonajú úradné opatrenie. Čo také úradné opatrenia asi znamenajú, to cteným návštevníkom cintorína netreba vysvetľovať. Našich bezmocných pochovaných rozhodne nebude nik šikovať papekom, aby sa popomkýnali.

Raz do roka sa tu slávnostne zídu potomkovia všetkých pravdivých i nepravdivých duší a slávnostne zažnú sviečky a na nočnej oblohe vytvoria spoločnú oranžovú žiaru.

Raz za dva roky neplnoletí šarvanci pováľajú niekoľko náhrobných kameňov. Vytrvalo sa to stáva výlučne v časti cintorína kde ležia tí, ktorí sa so svojou pravdou nesmeli miešať s majiteľmi inej pravdy.  Šarvanci to robia z viacerých príčin. Najčastejšie preto, že poškodenie tejto časti cintorína ich dostane do správ v celoštátnej tlači, aj keď iba v čiernej kronike. Ďalším dôvodom je údajný hold, ktorý svojim činom vzdávajú tým, ktorí ležia na mieste, kde nestrpia vedľa seba inú pravdu. Ale tým je to dnes aj tak jedno. 

 

Sprievodca po Vyšehradskom cintoríne

 

Niekedy sa zdá, že sprevádzať hostí pomedzi hroby nie je bohvieako povznášajúci pocit, ale z tohto omylu väčšinu pochybovačov vylieči osoba na tento účel priam stvorená – sprievodkyňa na pražskom Vyšehrade. Zvedavci z celého sveta, ktorí sa schádzajú na tomto posvätnom mieste národa českého sa pokúšajú nájsť nejaký kľúč k poznaniu strednej Európy, a zároveň hľadajú kľúč k pochopeniu najpolitickejšieho a  najkultivovanejšieho slovanského národa s množstvami premárnených historických šancí. Sprievodkyňa celkom správne pochopila úpornosť ľudského snaženia a zároveň jeho márnosť a čo je lepším svedectvom márnosti ako nabubrený cintorín?

Trestanci zo sibírskych táborov spomínali, že už len obyčajný hrob s prekríženými brezovými drúčikmi bol dôvodom na to, aby jeho zhotoviteľ dostal desať dní korekcie. Hrdinstvo kríža má na vyšehradských hroboch inú dimenziu. Úžasná umelecká hodnota a výtvarnosť náhrobkov nás vťahuje do onakvejších krážov – medzi skutočné diela myslené s plnou úprimnosťou ako neopomenuteľnú nevyhnutnosť  vzdať poslednú úctu pretrvávajúcu veky.

Možno niektorému z obyčajných drážnych prednostov, prvých lekárov, vrchných zemských úradníkov alebo hajtmanov príde ľúto, že nespočíva na mieste činotvorby českých kráľov ako mnohí ich predchodcovia, ktorým sa toho posmrtného šťastia dostalo. Hoci, povedzme si, čo má spoločné napríklad spisovateľ, hudobník, herec spoločné s kráľovskou tradíciou, veď  principiálne postavenie umelca je v protiváhe moci. Ale ak je užitočné spočívať  na posvätnom mieste, potom sa tej užitočnosti netreba brániť.

Spravodlivosť však môže na podobné pamätné miesta akým je Vyšehradský cintorín vniesť tragédiu. Čo ak sa raz z úradnej moci rozhodne, že každý významný muž, prípadne aj žena bude uložený na výslní podobnom Vyšehradu? Je pravdou že po Vratislavovej ulici začnú prechádzať stovky pohrebných sprievodov a oživia túto mlčanlivú ulicu, vdýchnu jej romantický ráz pulzujúceho života. Z baru Pavučina bude síce smutný pohľad na neveselé sprievody, ale ak si cestou späť čo len jediný člen sprievodu dá koňačik na zahnanie smútku, bar precitne z letargie a ožije, ani čo by vstal z mŕtvych. Isteže toto šťastie nemôže postihnúť tých vyvozivších na hrad, ale prečo by týmto spôsobom mŕtvi neposlúžili živým?

Len čo sa okolité bary a krčmy spamätajú z náhleho vzostupu pamätného cintorína, môže nastať závrat z nečakanej úcty k hodnotným mŕtvym. Ak sa raz prijme myšlienka, že každý človek hodný miesta kráľov patrí do zeme, kde králi vykonávali svoje kráľovské činnosti, nastane chaos. Hrob sa priblíži k hrobu na dotyk. Zaniknú uličky medzi nimi a kdesi pod zemou si drážny inžnier podá ruku so spisovateľom a hajtman s hudobným skladateľom. Alebo sa budú vzájomne dotýkať inými končatinami, lebo ich tam bude priveľa.  Aj pod zemou môže byť dusno, akokoľvek je to nelogické. Jedného dňa hroby významných mysliteľov, spisovateľov, básnikov, hudobníkov, profesorov, vrchných zemských radov prekročia hranice cintorína a vykročia do okolitých parkov a ulíc. Vtrhnú na plošinu s krčmou a stovkami hostí a ich serúcimi psami, vtisnú sa aj do šiatra Srba s jeho pljeskavicami, vytlačia pijanov piva a cestujúcich turistov, ktorí pochopia, aká skaza môže nastať, ked národ konečne vzdá úctu všetkým, ktorí si ju zaslúžia.

Toto nie je najhoršie na kvante významných ľudí, ktorí sa nám po zásluhe rozmnožia. Horší je ich nehynúci odkaz, ktorý sa bude pýtať na svet a civieť z mramoru, žuly, pieskovca na nás, biednych hriešnikov, ktorým sa nepodarí prebojovať do radov významných. Spleť odkazov, niekedy aj protichodných spôsobí neuveriteľný chaos a príde deň, ked sa cintoríny potichu zatvoria a preradia do nenápadného zabudnutia. Na vyšehradskom cintoríne sa s touto úvahou už začalo. Prvé mosadzné, bronzové a medené dosky, reliéfy, ozdoby už začali z hrobov nenápadne miznúť, osobnosť-neosobnosť.

 

Sprievodca rýchlosťou

 

Konečne povstala rýchlosť z prachu stáročí, vzdula sa ponad konský chrbát a premenila sa na unikajúcu krajinu. Samotná krajina sprvu unikala pozvoľna, kľukato, zložito a neveľmi užitočne. Len čo nové rýchlosti povystierali kľukaté cesty do rovnejších čiar, zmúdrela aj krajina. Ubieha oveľa rýchlejšie, hoci to vôbec neznamená, že zároveň sa stala predzvesťou rýchlejšieho dosiahnutia cieľa. Tento paradox je daný akýmsi čudným zákonom, že priestor a čas sa neustále deformuje do tej miery, že s narastajúcou rýchlosťou sa ciele kamsi neustále vzďaľujú, hoci podľa bežného očakávania by sa mali približovať.

Preto rýchlosť nám nepomáha dosiahnuť cieľ, ale naopak, ako dobrý obchodník nám ponúka iné ciele. Napríklad zdokonaľovať ju samotnú – teda rýchlosť. Zväčšovať ju a smerovať k novým cieľom, ktorými sú iné, nové rýchlosti. Lenže neustálym zvyšovaním rýchlosti si staviame stále vzdialenejšie ciele, ktoré sú v podstate zasa len nové a väčšie rýchlosti,  preto sami seba oberáme o slasť z dosahovania cieľov a nahrádzame ju slasťou z cesty a rýchlosti samotnej.

Skeptici varujú, že tieto cesty, hocako rýchle, nikam nevedú, ale optimisti ich prekrikujú správnym poznaním, že ľudstvo zakaždým nachádzalo svoju identitu na cestách, ktoré nikam neviedli. Preto sa spravidla dáva za pravdu optimistom a všetok čas venujeme zdokonaľovaniu rýchlosti a premene rôznych zmyslov na jediný, na osobnú rýchlosť každého jednotlivca.

Od osobného vlastníctva živej konskej sily sme takto prešli k ich mŕtvym násobkom schovaných v plechových strojoch. Prognózy už hovoria aj o osobnom  kozmickom medzikontinentálnom transporte. O užitočnosti tejto cesty za novými rýchlosťami svedčia aj najnovšie poznatky vedy. Dnešné objavy okolo Jupiterových prstencov zbavujú túto planétu poslednej záhady, pretože sa potvrdilo, že jej tajomné prstence nie sú ničím iným ako zvyškami a troskami kozmických bicyklov, kolieskových korčúľ, surfov, skatebordov, kozmických solsurfingov, všakovakých ručných kozmických vzletových strojov, ale i raketových trojkoliek. Večne lietajúci chaos zo stámiliónov dopravných prostriedkov rozomletých kusy, kúsky, kúsočky, ba aj na kozmický prach obiehajúci vo večnom kruhu konečne dospel k stavu absolútnej dopravnej dokonalosti.

Konzervatívci sa pokúsili zneužiť tento nový objav na obmedzovanie terajších rýchlostí s čudným dôvodením o blížiacom sa konci sveta. Je však jasné, že sa opäť raz postavili na stranu tmárstva a smútku. Na naše heslo dňa – rýchlejšie a rýchlejšie – to však nemá nijaký vplyv.

 

Sprievodca prípravou hrianky

 

V prípade, že sa rozhodneme zapekať chlieb v prístroji na to určenom – hriankovači, potrebujeme podrobný popis kuchyne, kľúče od všetkých bytových priestorov, sadu skrutkovačov, elektrickú skúšačku, mobilný telefón, listový papier, a niekoľko ďalších užitočných drobností.

Všetky kuchárske knihy sa z celkom neznámych príčin vyhýbajú tomuto banálnemu oznamu, ako aj vymenovaniu niektorých prepotrebných úkonov a tak sa nevedomky stávajú nepoužiteľnou spisbou o príprave jedla.

Naša rada nie je pokusom naprávať mnohoročné chyby v oblasti gastronómie, ale len skromnou snahou ukázať, že všetko sa dá urobiť omnoho jednoduchšie s lepšími výsledkami.

Ako začneme? V prvom rade elektrickou skúšačkou vyskúšame, či v zástrčke sa nachádza elektrický prúd. Nepokúšame sa to urobiť opticky, teda nazerať do zástrčky lupou, alebo dokonca sa tam špárať tenkým kľúčom, ktorým sa zvykneme špárať v uchu. V prípade hlbšieho vniknutia uvedeného kľúča do zástrčky by to mohlo mať fatálne následky. Sú podobné ako jeho neuvážené strkanie do ucha, naviac s nepríjemným elektrickým bonusom. Lupa je taktiež nepoužiteľná, pretože akokoľvek je to čudné, elektrický prúd aj po toľkých rokoch od jeho vynálezu ostáva ľudskému oku neviditeľný.

Kontrole zástrčky skúšačkou sa teda nevyhneme. Tu použijeme plán kuchyne, prípadne celého bytu a zistíme, ako sa najkratšou cestou dostaneme k skúšačke. Niekedy sa stáva, že skúšačka sa vôbec nenachádza na mieste vyznačenom v pláne bytu a nám sa môže príprava hrianky sakramentsky skomplikovať. V takomto prípade možno kontaktovať upratovaciu službu s nádejou, že v starých záznamoch o upratovaní by o našej skúšačke mohla byť zmienka. Ak upratovaciu službu zatiaľ nepoužívame, kontaktujeme manželku a vkladáme nádej do jej obvykle krátkej pamäte, pretože záznamy o upratovaní si vedie máloktorá žena a ani naša nie je výnimkou.

Pochopiteľne, stratenú skúšačku môžeme zakúpiť v niektorom obchodnom dome, dnes je ich neúrekom a všetky sú otvorené piatok-nesviatok, čím nám neuveriteľne vychádzajú v ústrety najmä pri príprave hrianok.

V našom popise nesmieme zachádzať do detailov, no považujeme za užitočné pripomenúť, že keď sa rozhodneme nasadnúť do auta a ísť kúpiť spomínanú skúšačku do hypermarketu, potrebujeme si zabezpečiť kľúč od auta, ktorý sme spravidla niekam položili. Ak je to tak, nič nám nebráni použiť náhradné kľúče, ak sa prirodzene nenachádzajú na tom istom mieste ako prepotrebná elektrická skúšačka. Ešte si spomenieme na doklady od auta, pretože ak sú v manželkinej kabelke, treba ubezpečiť samého seba, že dnes jej kabelku nik neukradne a nás na krátkej ceste autom bez dokladov nezastaví unudený policajt.

Ak už máme vytúženú skúšačku v rukách, opatrne ju vložíme na miesto, kde sme už niekoľkokrát predtým skúšali vložiť klinec. Dnes už z prípadných omylov nemáme žiadne obavy. V jednej z dierok zástrčky zasvieti červená kontrolka a to je jasný signál, že je všetko v poriadku. Postačí si spomenúť, či správna dierka s červeným svetlom je pravá, alebo ľavá dierka v zástrčke. Sami nie sme odborníci, a žiadna kuchárska kniha nie je lexikónom pre bezpečný pohyb po kuchyni, čo opätovne zisťujeme s nevôľou. Preto použijeme mobilný telefón a zatelefonujeme Imrichovi B. do Prešova, ktorý tajomstvá elektrických zástrčiek bezpečne ovláda a nezištne sa s nami o ne podelí. Po jeho súhlasnom pokyne, zapojíme prístroj do siete.

Kontrolné svetielko zelenej farby na prístroji na výrobu hrianok spravidla nesvieti, preto pristupujeme k druhej fáze prípravy jedla. Vezmeme do ruky skrutkovač a opatrne rozoberáme prístroj. Dbáme na to, aby niektorý člen rodiny v zápale starostlivosti o čistotu nepovysával drobné skrutky z koberca a radšej ho zamestnáme inou činnosťou. My sa sústredíme na hľadanie chyby a robíme to opäť so skúšačkou v ruke. Väčšinou sa dopracujeme  k miestu, kde neviditeľný tok prúdu je prerušený a našou úlohou je toto miesto opäť spojiť.

Ak sa podľa plánu dostaneme aj k ostatnému náradiu, prepojíme nefunkčný kúsok vodiča novým a potešenie z dobre vykonanej práce sa k nám približuje míľovými krokmi.

Pracovné nadšenie musí pôsobiť zásadne pri vypnutom prístroji, inak nám hrozí podobný osud ako špáranie sa klincom v zástrčke a očakávané hrianky ostanú len ako smutná spomienka pozostalých na nečakanom kare... a ak by predsa len, v tom prípade máme listový papier na záznam poslednej vôle. Treba povedať, že tento úkon pri príprave hrianok nepatrí medzi nevyhnutné.

Chmúrne myšlienky rozháňame potešením z toho, že sa nám podarilo pozháňať všetky rozkotúľané skrutky a hravo ich dokážeme použiť na zaskrutkovanie krytu nášho hriankovacieho prístroja. A to už je len naozajstný krôčik k tomu, aby sme si sadli k raňajkám. 

 

Sprievodca najnovšími objavmi

 

Nasledujúce objavy prišli na svet v tichom ústraní vysokohorskej Dujavy a ich význam nijako neznižuje fakt, že sa zaobišli bez publicity a škandálov, tých nevyhnutných sprievodcov každej významnejšej správy. Objavy, aj keď sa odohrali počas ilegálne vykonávaného chemického procesu – pálenia slivovice, majú svoj nesmierny význam pri ďalšom poznávaní teórie relativity.

Objavy sa týkajú potvrdenia teórie v jej psychologickej rovine. Tvorivý a existenciálny nepokoj, ktorý v prípade Pavla E. ho vytrvalo vedie k pravidelnej destilácii slivkového kvasu priniesol viacero užitočností, a to aj po odpočítaní demižóna onoho folklórneho moku. Jeho odpoveď ľudstvu, trápiacemu sa podobnými otázkami už po stáročia, za občasnej asistencie autora týchto riadkov, je nasledovná.

Všetci, ktorí pocítili, že s narastajúcim vekom  sa zdá, akokeby čas plynul rýchlejšie, dostávajú k ruke tri nasledujúce vysvetlenia.

Prvé vysvetlenie ako dôkaz používa matematickú indukciu. Vysvetlíme pre tých, ktorým sa v matematike až tak ďaleko nechcelo: povedané ľudovo – čo platí pre Fera, platí aj pre Fera s Mišom. Nuž ak sa Ferovi zdá, že rok prežitý v šesťdesiatke zbehol ako voda, kým v dvadsiatke bol deň dlhý na nevydržanie, jeho zdanie je namieste, a platí to pre celý svet. Skutočne je to tak. Prežitý rok je vždy časťou prežitého celku. Rok vo Ferovej šesťdesiatke je šesťdesiatinou jeho života, kým rok v dvadsiatke bol len dvadsatinou. Z toho plynie jednoduchá pravda, že našim najdlhším rokom je ten prvý, lebo všetky ďalšie už sú len jeho neustále sa zmenšujúcimi zlomkami.

Druhý dôkaz je sexuálny. Je síce platný len pre obdobie sexuálneho života, teda jeho krivka má isté obmedzenia, no nijako to neznižuje hodnotu vedeckého dôkazu. Samotný dôkaz vychádza z predpokladu, že človek v dvadsiatke má pomer každý deň. A ak náhodou nemá, isto by ho mal, keby na to bolo dostatok príležitostí. V tridsiatke sa počet pomerov zníži na každý druhý deň, potom príde obdobie jedného týždňa, mesiaca, roka... V tom čase, ktorý je podľa rôznych ďalších spoluautorov rôzny, je prežitý rok napríklad v šesťdesiatke približne rovný jednému dňu v dvadsiatke. A to je ďalší z hodnoverných dôkazov, že naozaj sú dni v staršom veku kratšie.

Ďalší dôkaz sa opiera o potrebu požívania alkoholu. Je celkom nereálne, aby alkohol bol cenovo príliš dostupný, pretože by to malo za následok situáciu, ako keď je nedostupný vôbec.  Z uvedeného celkom zákonite vyplýva  potreba jeho denného používania. Majme teda pre náš experiment potrebné množstvo alkoholu a požívajme ho podľa ľubovôle až do stavu nadšeného vytrženia. Nasledujúci deň po požití zisťujeme deficit dobrej nálady aj pohody, dokonca sa pridruží aj depresia. V čase A je toto malé združenie nepríjemností zanedbateľné. Ale v čase B už trvá celkom neprehliadnuteľne a v čase C to vedie k neuváženým vyhláseniam o celkovej abstinencii. Čas D prináša používanie medikamentov a celkom reálne pokusy abstinovať, končiace pri prvej potrebe opätovného posedenia. A tu nastupuje dôkaz sporom: tvrďme, že požívanie liehových nápojov je užitočné najmä v staršom veku, pretože nám naťahuje dni radosti. Dôkaz: spor spočíva v naťahovaní času. Pretože chvíle radosti sa síce dostavia, ale po ich odznení sa v nasledujúcich bolestiach javia akokeby ani nejestvovali, hoci opak je pravdou. Nik iný ako náš opotrebovaný organizmus nám oznamuje, že čím viac hľadáme pozastavenie rútiaceho sa času v poháriku, tým rýchlejšie od nás beží preč.

Tento dôkaz nijako neznižuje spotrebu ani obľubu alkoholických nápojov. To len medzitým na Dujave zavreli krčmu, vydala sa posledná stará dievka, a slivovicu nosíme vo fľaši  priemyselnej proveniencie. A pozorujeme ako nad skalnatými rozsadlinami plynie čas.

 

Príbehy

Koleso

 

Zmrzlina, raketa, láska, hrable, revolúcia, zicherka, letný čas, čip, násobilka, silon, borovička, dane... to je len smiešny výpočet z množstva nepostrádateľných vynálezov, ktoré nespokojné duše vynašli, aby si skrátili dlhú chvíľu, alebo z obyčajnej lenivosti.

Podľa viditeľnosti a hmatateľnosti delíme vynálezy na viditeľné a neviditeľné. Kým vynález svetových strán je citeľne neviditeľným, vynález kolesa je naopak, hmatateľným dôkazom špičkového ľudského premýšľania. Donedávna sa zdalo, že o tom všetkom významne nasvedčuje skutočnosť, že nie všetky národy koleso vynašli a tí, ktorým sa to nepodarilo zavčasu, tak trocha zaostali, až im neostalo len koleso odkopírovať od bystrejších. Postrehy z vedeckých kabinetov našej neveľkej  postkomunistickej krajiny prinajmenšom spochybnili vžitý názor o zaostalosti národov bez kolesa.    

Je síce pravdou, že časy bez kolesa boli z dnešného pohľadu smutné. Všetko bolo treba doniesť, ťažšie predmety dovliecť, všade bolo treba zájsť, nanajvýš použiť na prekonanie vzdialenosti chrbát dostatočne mocného a zároveň skroteného zvieraťa.

Keď prišlo medzi ľud prvé bohatstvo, prišli aj prvé starosti – ako dopraviť bohatstvo do miesta bydliska? Tu sa začína epochálne objaviteľské obdobie niektorými historikmi nazývané aj obdobím čiar. Totiž vlečením koristi pri neznalosti výhod kolesa vznikali na zemskom povrchu prvé čiary spájajúce miesto lovu a prechodného obydlia premýšľajúceho človeka. Po krajine vznikali prvé geometrické útvary – priamky. Nadšení lovci ťahali svoje úlovky vo dne, ale najmä v noci, aby sa vyhli lenivým a závistlivým darebákom, aj lúpežníkom. Kým cesty boli krátke, zanechávali za sebou úsečky. Ale keď sa cesty predĺžili, lovci, putujúc dlhočiznou nocou sa riadili podľa krúžiacich hviezd. Preto dlhé cesty s bremenom mali čudesný kruhový tvar. Až keď objavili miesto na oblohe, ktoré sa neotáča a priblížili sa tak k objavu severného a južného pólu, pochopili spôsob ako vliecť bremeno najkratšou a najmä priamou cestou.

V krajine neustále pribúdali priamky aj krivky. Až o mnoho tisíc rokov neskôr sa pohrúžili vedci do  spleti záhadných čiar a postupne objavovali inteligentných predchodcov objaviteľov kolesa. Rozlúštili donedávna záhadný vzťah medzi váhou vlečeného bremena, veľkosťou kroku lovca a ročným obdobím, aby dokázali popísať presný deň vzniku čiary na zemskom povrchu.

Časom sa z vlečenia bremena v pustatine stala zábava. Lovci vyrážali v noci krajiny, ulovené zviera naložili na tzv. smyk a vyrazili proti tme, podľa hviezd zvieratníka. Vysilení víťazi sa vracali až ráno a výhra patrila tým, ktorí dokázali kráčať podľa najznámejších hviezd zvieratníka. Výsledok ich ciest ostal nakreslený v púšti. Sila a usporiadanie hviezd spôsobili, že vždy to bol verný obraz nebeského súhvezdia. Nevedomí lovci tak síce nevynašli koleso, no doviedli k úplnej dokonalosti putovanie podľa hviezd súhvezdí tak, že vlečené bremeno vytvorilo v púštnom piesku vernú zmenšeninu súhvezdia. Diletanti o mnoho tisícročí neskôr ich pripísali vyspelým mimozemšťanom, pretože nedokázali žiť v predstavou, že práve nevedomci dokážu vo svojej nevedomosti vynájsť najkrajšie veci.

Až po vynáleze kolesa pribudlo ponáhľajúcich sa lovcov, ktorých zlákala falošná predstava, že drina sa dá donekonečna zmenšovať. Preto sa cesty premiestnili do údolí a ak sa mali vyšplhať do hôr, hľadali vždy tú najjednoduchšiu možnosť s čo najmenšou námahou.

Na nočné vlečenie podľa hviezd sa rýchlo zabudlo. Niektoré čiary a obrazce zavial vietor, iné ostali verné svojej niekdajšej podobe. Ak sa dnes tak málo podobajú na dnešné súhvezdia, je to len preto, že niektoré súhvezdia medzičasom zanikli, iné sa poposúvali, ďalšie sa vinou nekonečného putovania hviezd premenili z jedného typu zvieraťa na iné. Svedectvo tu však je a vďačíme zaň obyčajnej nevedomosti o obyčajnom kolese. 

Recenzie

Od konečnosti človeka až po jeho konečník

05.03.2006 21:59
Zbierka grotesiek, vyd. Kalligram 2005 SME Literárny štvrtok Pri všetkých dnešných návodoch, príručkách, sprievodcoch, encyklopédiách tu naraz máme Návod na použitie zvyšnej časti života. Jeho autorom je Peter Juščák (Kaligram, Bratislava 2005). Každý z nás má pred sebou zvyšnú časť života. Ibaže...

Nie všetko sa vydarí

05.03.2006 21:57
Peter Juščák: Návod na použitie zvyšnej časti života. Bratislava : Kalligram, 2005 Autor Peter Juščák nie je na slovenskom knižnom trhu žiadnym nováčikom. Je autorom niekoľkých kníh – tá ostatná má názov Návod na použitie zvyšnej časti života. Veľmi pekný grafický návrh obálky od Tibora Hrapku...