Som Ťukot

Som Ťukot

Román, vyd. SSS, 1999

Nočný zvonček prebudí novinára Ťukota. Vo svojej naliehavosti a neodbytnosti ho síce vytiahne z postele, no ku vchodovej bráne sa už rozospatý novinár nedostane. Miesto toho ho opantajú nočné fantácie zmiešané so spomienkami, vyvolajú staré pocity viny aj malé víťazstva. Prikradne sa aj stále prítomný strach z moci kombinovaný so snahou slúžiť a oddýchnuť si v jej nedotknuteľnom tieni... kým nesvitne ráno. Komentátor, slúžiaci svojmu remeslu sa vyberie do práce. Zo starého režimu, zdá sa, na nič nezabudol... 

 

I'm   Tukot

novel

 

Short annotation

 

Author: Peter Juscak

www.juscak.com

 

 

The novel I'm Tukot takes place in the early nineties in a single night but the story extends to previous forty years.

Journalist Tukot is awakened by mysterious night bell, but he is too afraid to try to identify who wants to get to his apartment.

He makes up various ideas about the mysterious figure and finally he convinces himself that the ringing person is poet named Halali. At this point Tukot starts his monologue. Tukot makes conversation with the sound of the bell which represents alleged poet Halali for him. Sometimes Tukot even imitates the dialogue giving poet's responses as well. In fact he polemizes not with the poet, but with himself. At the same time it is an inner confession of his failures as well as the failures of his colleagues.

His monologue represents the criticism of the previous regime and it is also the presentation of several characters that served the system or fought against it.

The highlight of his monologue/dialogue consists in the explanation of Tukot´s relation to emerging new dictator Taraba.

The novel echoes the question whether the new Taraba´s power is the correct solution for a new society, or it is only some personalization of the new desire for absolute power.

Tukot is answering the question by himself. After a hard night full of remorse and self-advocacy he goes to the editor´s office intending to bring positive comments on the new despot Taraba. Meanwhile, the radio is informing of the sudden death of poet Halali.

The novel I'm Tukot is the analysis of the former critic of mastership who is losing his energy to struggle with new power and thinking about the possibility to add it. At least for a while.

 S O M    Ť U K O T

1) TENTO SPIACI ČLOVEK SA VOLÁ ŤUKOT. AKÉ JEDNODUCHÉ BY BOLO  ťapnúť ho po ovisnutých ústach, potiahnuť za mäsitý nos  pretkaný červenými žilkami, alebo doňho aspoň zlomyseľne  štuchnúť a spôsobiť mu bolesť v hlbokom spánku. Takisto by  sa mu dali stiahnuť z nôh krokodílie topánky, spotené  ponožky, fialové nohavice Made in Italy i košeľu s mexickým  vzorom, s trochou opatrnosti aj ťažkú zlatú retiazku  a ligotavé hodinky a potom mu čagane vyložiť na posteľ  a s úľubou sa mu smiať do spiacej, nepokojnej tváre: spi  sladko, Ťukot. Prečo by sme mu dnes neurobili to, čo so  sebaobdivným spôsobom celé roky robí on iným?

 Ťukot si zaslúži niečo úplne iné, kdeže sladký spánok!  Aha: spí neuzavretý dnešným dňom i celým rokom. To nie Ťukot  zaspal na konci dňa, to v ňom zahynul jeden ľudský deň.  Preto v spánku padá na akési dno a ticho noci ho iba dráždi:  tu kopne nohou, tam mykne mľandravou rukou, akoby sa bránil.  Temné postavy prijímajú jeho údery so smiechom a ich  bezočivosť rastie s každým okamihom. Zlý sen sa stal jeho  pánom práve tak nečakane, ako sa Ťukot stal pánom redakcie  Zory.

 Akási nočná obluda sa pokúša zničiť Ťukota a naskutku  naňho namieri neznámu zbraň. Ozve sa surový, drsný zvuk,  pripomínajúci hlas elektrického vtáka. Zlý škrekot sa plazí  po zemi, vzlieta, trhá sa a blíži ako had až k Ťukotovej  tvári. Ten sa chce niečoho chytiť, pridržať, zachrániť, ale  čudný nepriateľ je neviditeľný, preto si pred strašidelným,  chrapľavým zvukom chráni aspoň tvár.

 Ale prečo práve tvár, Ťukot? Oveľa častejšie si sa  predsa venoval svojim vlasom, svojmu účesu, pozoroval si  každý vlások, či nezačal predčasne šedivieť a nezrádza tak  tvoju snahu ukrývať letiace roky.

 Tvár, tvár... človek môže stratiť všetko, no nemal by  stratiť svoju tvár, vyhlasoval si múdro naučenú myšlienôčku,  oj, a ako dávno, dávno si kikiríkal naučenú múdrosť s pyšne  vypätou prepadnutou hruďou a oslovené publikum sa  blahosklonne usmievalo, prikyvkovalo dôstojnými šedinami  a držalo ti palce i tvojim predsavzatiam:

 ...široké rozlety, nekonečné diaľky, šialene krásna  budúcnosť, úžasná a beztriedna, kyprý blahobyt, presiaknutý  do všetkých svetov. Mladý Ťukot nerozmýšľa, postačuje mu, že  budúcnosť príde. A ona sa naskutku približuje, ba miestami  sa zdá, že prichádza predhnietená, rozpracovaná do šťastnej  konzistencie, len si z nej uhniesť to svoje šťastíčko. Ach,  život s vidinou krásnej budúcnosti, najmä ak sa ťa čarovná  budúcnosť každodenne dotýka a plodí ilúziu, že sa  nevzďaľuje, ale naopak, že sa približuje, ako sa na slušnú  budúcnosť patrí. Polahoda! Lenže: budúcnosť je preto  budúcnosťou, aby ňou ostala naveky, aby sa v žiadnom prípade  nepremenila na všivavú prítomnosť...

 ...ej, široké rozlety, potešil sa elév Ťukot, ako tam  stál na prahu zasadačky ROH podniku Predná línia  a pozoroval, ako ťarbavá predsedníčka kľačí na kolenách  a objíma nohy podnikového zlepšovateľa Hanka, nesmelého  chudého človiečika s nervóznymi kostnatými prstami. Tento  obraz, ktovie prečo, mladého Ťukota mimoriadne potešil, azda  aj preto, že predsedníčku doposiaľ vídal iba ako prísnu,  neustále lietajúcu a vybavujúcu funkcionárku podniku. Teraz,  uprostred kriku, smiechu, huriavku stískala Hankovi kolená,  podchvíľou ich však pustila a obradne kolenačky obchádzala  zlepšovateľa sediaceho na stoličke, ktorý s mútnymi očami  komusi čosi vysvetľoval, rozkladal rukami, kýval špicatým  nosom a vzápätí rozpačito krčil plecami a nahlas povedal:  "Ta co ja znam? Neznam."

 Výjav bol neklamným znakom toho, že predsedníčka  i zlepšovateľ mali pred sebou kohosi úplne iného, než ku  komu nasmerovali svoj prejav; možno preto ich bizarné  súsošie tak potešilo Ťukota. Rozpoznal v ňom totiž niečo, čo  rúca prirodzené hradby medzi ľuďmi, keď je očividné, že aj  tí druhí majú v sebe ľudské slabôstky. V kvikote oslávenkýň,  v dyme, kriku, smiechu, speve a veselosti nebolo síce ani  stopy po možnej budúcnosti, no mladý Ťukot pochopil hneď na  prahu, že práve teraz sa stáva dejateľom budúcnosti  vlastnej, a keď sa teraz začlení a zapojí, môže vo vlastných  rukách hniesť svoje šťastie, mäkké a teplé, možno trocha  vlhké a trocha spotené. Keď sa však k nemu priblíži  a oblizne ho jazykom, zistí, že jeho šťastie je trocha slané  po zvyškoch potu a trocha horké po zvyškoch voňavky značky  Moskva. Aj jeho ruky sú vlhké od prívalu nadšenia,  tokajského vína i od koštialikov z pečeného kuraťa. Všetko  vlhko-mäkko-vláčne je rozprestreté a zahmlené, ako sa na  správnu žiarivú budúcnosť patrí, a vníma už len modrú  a modrú. Keď sa prinúti a zaostrí zrak, pobadá modrú  v očiach predsedníčky, pocíti jej saharský dych a mäkkosť  a poddajnosť budúcnosti objaví hlboko v jej výstrihu.  V roztatárenej spoločnosti, vo vrave oslavy Medzinárodného  dňa žien cíti, ako ho preniká predsedníčkina myšlienka:

 "My sme vládcovia budúcnosti! My sme, a preto sa niekedy  musíme obetovať pre široké masy!" Predsedníčka si vzápätí  obradne vloží Ťukotove dlane do výstrihu, privrie oči,  popamäti ho ťahá k širokej pohovke a tam ho topí v modrej  a horúcej saharskej, kým odovzdane nesúhlasí s jej  odhodlaním "bojovať za veci ľudu". Mladý Ťukot súhlasí, lebo  sa v ňom pohla myšlienka veľmi podobná tvrdeniu: "Kde je  moc, tam je i právo na vlastný výklad sveta." To využila  predsedníčka a švihom si vtisla jeho ruky medzi svoje  mlynské kamene. Vzápätí ich schytila zboku, pritlačila  a miesila a krútila, váľala žarnovmi, mliaždila mu dlane  a žarnovy mleli čoraz rýchlejšie, drvili a mrvili neboráka  Ťukota ako v ozajstnom mlyne.

 Šťastná budúcnosť prenikla do všetkých škár zadymenej  zasadačky a opantala jej služobníkov. Sekretárka Julinka je  zachrípnutá od spevu a červená od nadšenia z vydarenej  oslavy. Niečo jej napadne a hodí pred seba ohryzený koštiaľ  z kurčaťa, koštiaľ sa niekoľkokrát prekopŕcne vo vzduchu,  letí k opustenej hlave na stole a zapichne sa do kučeravej  hrivy. Hlava i hriva patria tajomníkovi pre rozvoj  a vzdelávanie, a keď Julinka zbadá, že kosť trčí z jeho  hrivy ako indiánske pero, vyprskne smiechom, zakryje si ústa  a povie: - Prre-pá-č-č-č!... - Vzápätí vzduch brázdi ďalšia  kostička, po nej ďalšia a ďalšia, všetky pristávajú na  tajomníkovej hlave. On sa ani nepohne, len hlava plná  starostí sa pomrví v omrvinkách tu napravo, tu naľavo. Keď  sa minuli všetky koštiale, Julinka podišla k nevládnej  tajomníkovej hlave, previnilo a súcitne vošla prstami do  hustých vlasov, pohládzala hustú hrivu mastnými prstami,  pohládzala ju dlaňami i spakruky a tenkým hláskom prosíkala  o odpustenie. Čoskoro sa okolo tajomníkovej hlavy zišli  všetci jeho podriadení a všetci ho mastnými rukami hladkali  a pohládzali dlaňami i spakruky, čičíkali ho a tľapkali po  mäsitom krku aj po statočných pleciach.

 - ...musíme...sa...obetova...hik...ť... - šepká  predsedníčka a tiež mu siaha na hlavu.

 Predsedníčka sa snaží v smiechu-hriechu zaostriť na  naozajstný svet. Mladý Ťukot verí, že každá chvíľa, ktorá  prichádza a nachádza ho v tejto spoločnosti, je toľkokrát  ospevovaná šťastná budúcnosť, preto sa poddáva uhíkanému  smiechu a nečuduje sa, keď pobadá, že rozšantené oslávenkyne  vkladajú do tajomníkovho saka biely balíček so zakrútenými  koncami: práve tak zakrúcala Ťukotova Edita použité  menštruačné vložky. Podobné videl v plechovej nádobe na  internátnom WC, keď tam raz zodvihol veko, hľadajúc akési  ženské tajomstvo, lebo ženy si svoje všakovaké tajomstvá  odjakživa pred mužmi skrývali. Pomyslel si, že správny  novinár by sa mal zaujímať o každé tajomstvo, ženské  nevynímajúc. Nuž, práve takýto balíček postrehol i teraz vo  víre oslavy celkom zreteľne, ba všimol si i to, že na jednej  strane krvavo premokal, veď obrúsky sú jemné a chvat,  s ktorým ženy strkali balíček do tajomníkovho vrecka,  spôsobil malý defekt, ale inak sa nič nestalo.

 - Napíšte o nás niečo krásne!... - počul Ťukot horúci  vínny dych predsedníčky a hneď aj nerozmyslene prisľúbil,  utopený v modrej farbe očí, stisnutý mäsitými stehnami  s vyhrnutou sukňou, prisľúbil s dlaňami medzi bielymi,  teplými žarnovmi, že áno, napíše pravdivú reportáž  o pravdivom podniku. Prečo by aj nie, veď na prahu šťastnej  budúcnosti nie je nič dôležitejšie ako pravda, ktorú vidí,  cíti, prežíva.

 Napokon, vlastné oči ho nikdy nesklamali: nevedomí  ľudia kupovali noviny, otvárali ich a čítali a Ťukot tajne  veril, že väčšina si ich kupuje kvôli jeho reportáži. Sám si  ju prečítal stokrát, než vyšla v novinách, a keď sa v to  ráno ponevieral po meste a márne hľadal typ na poznámku dňa,  chodil sem a tam bez nálady a bez cieľa, čosi sa v ňom  vzpieralo a bolestne sa zahryzlo do pýchy z prvej reportáže.  Čo ak si naozaj kupovali noviny kvôli nej? Pozoroval  chlapíka v električke, ako si nalistoval reportáž, venoval  jej pár sekúnd, a potom rýchlo obrátil noviny na športovú  stranu. Ťukotovi sa mimovoľne zrýchlil dych, skrútilo mu  žalúdok a vystúpil pri Dóme, hoci sa chystal do redakcie.  Zaútočila naňho jeho vlastná myšlienka, prvá veta  z reportáže:

 Nech sa o sviatku žien hovorí čokoľvek, pracujúci  podniku Predná línia ho oslávili dôstojne...

 Totiž už pri písaní akomak pocítil, že nie on je pánom  svojich myšlienok, naopak, že myšlienky, ktoré kladie na  papier, sa z neho rinú bez jeho vôle, usádzajú sa na papieri  ako kal a smejú sa mu do očí: "No vidíš, že sme silnejšie  ako ty."

 Na okamih zatúžil vidieť do hláv čitateľov, poznať ich  myšlienky, no vzápätí sa červenal, zahanbil sa za úzkostlivo  vystrihnutú reportáž a dôstojne uloženú v červenom obale:  ešte v ten večer ju potrhal na kúsočky a spláchol na  záchode, prosto, odhodil ju od seba, zhrozený zo svojho  výplodu ako žena, ktorá porodila jedovatého hada.

 ...široké rozlety... budúcnosť... šťastie všetkých  pracujúcich... Ťukot, Ťukot...

 Alebo sa mu to všetko iba snívalo?

 Opäť ten drsný a surový zvuk. A on. Ukazuje prstom na  Ťukota a smeje sa škrekotavým hlasom. Ťukot chce vykríknuť:

 - HALALI!

Ale nevykríkne, naopak, vyskočí, polospiaci,  polobdejúci, odhodlaný brániť sa.

 Halali, zakazujem ti snívať sa Ťukotovi!

 Ťukot chodí po izbe ako v mrákotách, spomína si na  akúsi povinnosť, na trapas, prúser, možno i trestný čin, ale  okrem pocitu viny sa nezjavuje nič konkrétne, takže príčinou  je asi nepokojný spánok. Čo sa vlastne stalo? V mdlobách  obišiel písací stôl, na plagáte ho upútala škáročka medzi  stehnami usmievajúcej sa dievčiny so zaklonenou hlavou  - tuším je opäť pánom svojich myšlienok. Vtom sa ozve  odporne škriekajúci zvonec od vchodovej brány a to už Ťukot  zrúkne do tmy noci:

 - Halali!!

 Má pravdu. Aj ja zakazujem týrať týraného človeka,  zakazujem pridržiavať, brzdiť, hamovať jeho rozlet,  zakazujem cloniť mu oči, fúkať mu do tváre, sypať pod nohy.  Ak si neuchránime vlastnú užitočnosť, vtrhne medzi nás  cudzia - opíjajúca, omamujúca, aby z nás urobila  bezradostných bezstarostných. Teraz stojí uprostred izby  a skúma sa:

 "Mám strach? Dobre, nemám, ale čo potom ten človek  uprostred noci? Prečo ma budí? Chce mi len tak, ako starý  kamarát, vynadať do zbabelcov?"

 Ťukot skúma ticho. Stojí ako stĺp, nedýcha, pozoruje  tmavú stenu so žltobielym oknom, stojí ako predátor  pripravený vrhnúť sa na svoju obeť. Dochádza mu dych, nič sa  nedeje, zíza cez sklo, noc je však plná ľudskej  neprítomnosti. Ale... čo ak?...

 - Sviňa, špina, pes! Sviňa, špina svinská! - zreve do tmy.

 

 2) KOMUŽE TAK NEGUSTIÓZNE NADÁVA ŠÉFREDAKTOR ŤUKOT? KTO MU  rozkrojil nepokojnú noc napoly? Kto mu vliezol do sna, aby  mu ho zohavil, dotrhal, aby ho prebudil do nepríjemnej  triezvosti? Vrah? Fakt je, že na Slovensku si už každý  poriadny chlap kúpil pištoľku. Aj mierumilovný Pepo, ľahká  váha, muche by neublížil, daňový poradca. Pepo úraduje,  pištoľka odpočíva schovaná v stole. Všetci muži v meste si  kúpili pištoľky, aby sa nebáli, a teraz sa boja ešte viac:  čo ak niektorá pištoľka vystrelí sama od seba? Nestrhne sa  potom nekontrolovateľná mela? Nezačne potom strieľať každý  na každého? Veď aj ten smiešny nežný november sa skončil  humánne len pre akútny nedostatok pištoliek a aj preto, že  náhodou žiadna z nich nevystrelila. Aj Ťukot si kúpil zbraň.  So zabíjaním zatiaľ nemá žiadne skúsenosti. Kamarát Halali,  treba poznamenať, že bývalý, sa mu teraz posmieva. Vyzváňa  mu a isto sa pred bránou chechce. Minule posmešne  poznamenal: - Novinár, ktorý potrebuje pištoľku, si zmýlil  povolanie.

 No a?

 Ťukot naskutku vyskočí z pohovky a skríkne:

 - No a?

 Priskočí k stolu, vytiahne zbraň, cvak, šťuk, šesť. Je  ťažká, chladná ako čerň noci, ako farba plaziacej sa smrti.  V správnej polohe musí vyvolať strach protivníka. Strach  protivníka znamená pokoj účastníka, a tým som ja. Protivníci  útočia a bojujú proti mojej účasti v dianí. Ak chcem žiť  v pohode, protivníci musia mať strach.

 Ťukot namieri na okno. Guľka preletí cez ulicu a skončí  v náprotivnom okne u madam Keleméši. Tak či tak sa jej bojí  celý dom, jej pichľavých očí, jej škrekľavého hlasu. Celé  dni vysedáva schovaná medzi muškátmi a pozoruje dianie na  ulici, stráži mikrozáhradku pred domom. Vďaka jej  nepríjemnému správaniu sa záhradka i chodník lesknú  čistotou, ale koho by tešila vyškriekaná čistota? Zrazu sa  Ťukot s pištoľkou v ruke preľakne, čoho? Možno vlastného  odhodlania, možno opätovného škrekotu zvonca. Rýchlo vbehne  do výklenku medzi vešiakom a skriňou; pištoľka je zrazu  neužitočná. Sem však nepreniká svetlo z ulice, tu, schovaný,  môže útočníka prekvapiť a zasadiť mu smrtiaci úder. Veď čo  sa dnes nestáva: teror, organizovaný zločin, zabíjanie,  výbuchy áut, drogy. S úľubou o tom píše aj on a aj on sa  dovoláva silnej ruky, ktorá spraví poriadok. Teraz, v tejto  chvíli, nebojácne čaká za skriňou, a keď príde jeho chvíľa,  udrie, zaútočí. Zbraň má.

 V denníku Zora je všetko jasné: sloboda prišla zavčasu,  preto ostala nepochopená. Vari je to sloboda, keď sa Ťukot  musí báť? Čia je to sloboda?

 - Halali! - zreve spoza skrine. - Okamžite prestaň!

 Ruka s pištoľkou neuveriteľne oťažela.

 

 3) ŤUKOT A HALALI SÚ NAJLEPŠÍ PRIATELIA. PRIATELIA SA DLHO,  stále, nerozborne.

 - Čože? - skríkne napajedený Ťukot a vyskočí spoza  skrine, kde sa schoval pred prípadným nepriateľom. Nič, nič.  To sa len prihlásila stará myšlienôčka starého priateľa:  "Strach je naším najvernejším druhom od kolísky až po hrob."

 No fuj! Halaliho obraz je namaľovaný nezmazateľnými  farbami. Takto: obaja študenti stoja pred spoteným Čučupejom  a počúvajú krátku prednášku o plaziacej sa hydre kapitalizmu  medzi uvedomelými vysokoškolákmi, ktorá ich vábi a láka

 pozlátkami, ale my vieme, že nás čaká žiarivá budúcnosť  a krajší zajtrajšok. Ak si nedáme pozor, hydra nás rozožerie  znútra, rozloží, zhltne. A takto sa to začína, máva im pred  nosom zošitom, v ktorom mal Halali popísané svoje nezmysly  o jednopoľných sústavách a posmešné riekanky o beztriednej  spoločnosti. Takže skončíme s recesistikou a venujeme sa  budúcnosti. Alebo vari o nej pochybujete?

 - Ó, budúcnosť, vitajže nám so súdruhom Čučupejom!  - zajasal na chodbe Halali a zaškeril sa na zosmutnených  klasikov marxizmu-leninizmu, potom naznačil vypúlené brucho,  vydul líca a knísal sa preč. Čerta ho trápilo, že obaja majú  podmienečné vylúčenie z fakulty.

 Zemitý ideológ Čučupej približoval skrivodlivosti sveta  skromnou slovnou zásobou a nepočetnými vetami. Aj tých viet,  aj faktov z roka na rok ubúdalo, boli jednoznačnejšie  a zreteľnejšie a Čučupej sa tešil, že jeho výklad sveta je  jasnejší a zrozumiteľnejší. Nechápavo dychčal okolo  všetkých, ktorí komplikovali svet zložitými súvetiami  a vyšpekulovanými trhlinami vo všeplatnej náuke, a považoval  ich za budúcich nepriateľov zriadenia. Svet je predsa  náramne jednoduchý: my sme dobrí, hentí sú zlí. My máme  pravdu, oni nie. My rozdeľujeme podľa potrieb, oni okrádajú.  Ich robotníci hladujú, naši sú spokojní a sýti.

 Čučupej po čase svoje prednášky natoľko zjednodušil, že  iba vyhlásil, o koľko sa nám žije lepšie, a po niekoľkých  minútach bolo po všetkom. Tých, čo sa mu opovážili položiť  otázku, si zapísal do notesa a potom sa spokojný prechádzal  popred katedru, vytŕčal brucho až kamsi do budúcnosti  a v tom guľatom bruchu ideológa škŕkalo, čvrlikalo  a žblnkotalo a aj sám Čučupej sa týmto zvukom tešil, lebo priamo potvrdzovali jeho robotnícky pôvod i jeho výklad o prázdnych žalúdkoch námezdných robotníkov na západe.

 - Naši veľduchovia najprv omacajú svet svojím žalúdkom, až potom premýšľajú, či sa im oplatí tento svet chváliť a či  nie, - štekol Halali.

 Poviem ti, s ich črevnými pochodmi nás čaká neradostná  budúcnosť. Okrem strachu nevedia šíriť nič ľudské.

 Nie, nie. Tento obraz už Ťukot dávnejšie neuznáva.  Čučupej bol, povedzme, truľo, ale so svojou hlúposťou sa  aspoň netisol vyššie. Zjednodušil si svoj svet a ostal v ňom  pekne dolu. A dnes? Koľko čučupejov sa dostalo hore a tvária  sa, nič, len sa tvária, neustále pripravení drať sa vyššie  a vyššie.

 Opäť sa ozval prekliaty zvonec. Drapľavo kvíli a píli  priam napoly. Halali, kto iný! Kto iný by sa sem tak  tvrdošijne dobýjal? Nejde mu o žiadne slová, ale o čin.  Brutálny a násilný. Dobre teda, Ťukot priskočil k telefónu a  ihneď skončí s terorom proti jednotlivcovi. Nadýchol sa,  dvihol slúchadlo a ...čo poviem? Haló, polícia??

 Krv mu búši až do slúch. Nuž? Ako? Zvolá - pomôžte, mám  strach? Z Halaliho? Vyzváňa mi do bytu a nedá mi spať? Toto  poviem? Že sa bojím?

 Juj, či je to len sprosté! Ako môže mať Tarabov človek  strach? A navyše z poblúdeného Halaliho? Tarabov človek sa  nemusí báť ničoho na svete.

 Takže... ako je to vlastne?... Som Tarabov človek?

 Ťukot si až teraz uvedomil, že slúchadlo je hluché.  Zatrasie ním, klepne po stole, nič však nepomáha. Hluchota.  Prebehol očami po rozhádzaných papieroch, popísaných  i počmáraných, po prázdnych pohárikoch, zhrnutých na kraj  stola... Pred akciou sa dôkladne pripravili: vypli mu  telefón!

 Ťukot je bez viny, a predsa: k dverám pritiahol  pohovku, potom o ňu oprel stôl, zátaras zašprajcoval  stoličkou. Žiaľ, je to tak - niektoré úkony odvážnych mužov  vyznievajú trápne, ale na ceste k vyšším cieľom ich nemožno  obísť. Vyššie ciele, to jest redakcia Zory, tvár a profil  novín, sú trvalé. Halali má, naopak, len dočasné ciele.  Jeden z nich predviedol dnes večer u Ťukota - volá sa  Emilka. Vovalili sa sem odkiaľsi z vinárne, celá kompánia,  a blahoželali Ťukotovi k narodeninám, ktoré bude mať o pol  roka. Nie je v tom nejaké čertovo kopýtko? Podgurážený  Halali bezočivo obchytával Emilku a ona medzitým recitovala  ľúbostné verše s malilinkým nádychom irónie, všetci sa  smiali a hulákali, kým sa Halali nechytil za srdce, "ako ho  bolí a bolí". Emilke nemožno nič zazlievať. "Všetci ľudia si  myslia, že ...bla, bla, bla, ...ale v skutočnosti je to  tak, že ...bla, bla, bla..." píše deň čo deň toto prsnaté  škvŕňa a dá sa povedať, že vrcholky jej bujných pŕs vysoko  prevyšujú vrcholky novinárske. Okrem toho prsiská jej pri  práci asistujú veľmi nevhodne. Upútavajú pozornosť, mýlia  kolegov i ju samu; kam sa len Emilka pohne, mohutné prsia  idú s ňou a predznamenávajú každý rozhovor, každú myšlienku,  každú vetu. Keby sme mali napodobniť Halaliho zo  študentských liet, potom povieme, že Emilkine prsia sú  zakaždým o krôčik pred ňou, všade sú prvé, objaviteľské,  objavné, nenovinárske. Preto jej svet je rozdelený na  "všetci si myslia" a "ale ja si myslím", lebo milá, poddajná  Emilka objavuje svet. Ešte kým bol Halali v redakcii, našiel  ich Ťukot v neuveriteľnej póze: Emilka stála pred vyciveným  Halalim a svoj rozkošný prštek držala v jeho špinavej  papuli. Ťukot celkom šéfredaktorsky zdúpnel. S Halalim už  zažil kadečo na svete, ale toto! Emilka bez toho, aby  vybrala prst z jeho klamárskej chňapy, zaštebotala:

 - Skúmam teplotu vnútorného sveta básnika... hihi!

 A Halali vystrúhal útrpný pohľad, zdochliak! Emilka  objavuje svet a Ťukot musí byť pritom! Prečo, prečo?! A ešte  ho aj dorazil:

 - Potom vyskúšame Emilkino vnútro,- šušlavo šepletí  Halali s prštekom v papuli, smradľavé sliny mu tečú po  brade, po košeli a Emilka sa smeje, pritakáva, isto aj ona  chce byť poetkou, no fuj! Ťukot vtedy buchol dvermi, ale  myšlienôčka neujde tak ľahko:

 "... a čo by si urobil, keby ten uslintaný prštek  vytiahla z básnickej papule a rovno ho ponúkla tebe? No? Há?  Veď si sa o nej toľko nasníval... toľkokrát si zadržal dych,  aby si sa blízko nej nadýchol jej vône, aby si sa obtrel  o jej vlasy, vejúcu sukienku... Jaj, čo by si spravil?"

 Povedzte, aký hnusný vie byť svet so svojimi ponukami! Opäť  buchol dvermi, tentoraz za posmešnou a neodbytnou  myšlienôčkou.

 Takže, vráťme sa trochu späť: som Tarabov človek, alebo  nie? Šialený zvonec tvrdí, že som. Isté však je, že mi  vyzváňa darebák Halali a on je plný nenávisti k Tarabovi.  Hm, lenže teraz ide o mňa. Kričal: raz ťa prídem zabiť,  Tarabista! Pred všetkými, pred Emilkou, Ivou, Lenou, Pištom.  Všetci sa smiali, i Ťukot. Sú však vtipy, ktoré v sebe nesú  kus krutej pravdy a ich smiešnosť je len kamuflážou pred  strachom z ich obludnej pravdy.

 Lenže ja som sám sebou, milý Halali! A obdiv k Tarabovi  neuberá na osobitosti mojej osobnosti, naopak, obdiv  k Tarabovi je dôsledkom mojej originality!

 Nato zvonec crgne, ako keď si niekto odpľuje kúsok  sliny:

 - Crng.

 Ťukot je však pánom okamihu - nepremýšľa o jeho presahu  do minulosti ani do budúcnosti. Okamih je prítomný v tejto  chvíli a treba sa s ním vysporiadať. Vykročil teda  doprostred izby, rovno do štvorca, ktorý na hustom koberci  nakreslili pouličné lampy. Na chvíľu skamenel ako socha.  Vypol hruď a zacítil, ako celkom blízko preletela príjemná  myšlienka o tom, že Ťukotovi raz postavia sochu. Blízkosť  osviežujúcej myšlienky ho na chvíľu vzpružila, vypol sa ešte  viac, hrdo sa zahľadel do prázdnej noci, pravú ruku trocha  nadvihol do vysvetľujúceho gesta... Len či sa nájde sochár  chápajúci hĺbku Ťukotovho ducha a vtlačí ju do...

 - ...cŕŕŕŕ...

 - Sviňa!- zvolal, sklamaný z unikajúcej pohody  a objavných nápadov.

 Ale teraz triezvo: načo sa sem Halali vrátil? Čo ešte  chce? Všetku nenávisť už vybľabotal večer s rukou pod  Emilkiným tričkom. Pourážal Ťukota, Zoru, Tarabu, nalieval  seba i Emilku vínom, aby sa mohol tešiť z jej privretých  očí, otvorených úst, z jej siedmeho neba i z toho, že celé  divadlo si môže dovoliť pred mojimi očami. A potom si  teatrálne siahne na srdce ako roduverný slovenský politik  a jojká nad bolesťami sveta.

 Čo budeme robiť s tým odporným zvoncom? Ťukot si siahne  do vlasov, poškrabe sa, naháňa spásnu myšlienku. Už ani tie  vlasy nie sú, ako bývali v časoch, keď sa v nich maznavo  prehrabávala predsedníčka na podnikovej oslave. Už to nie je  tá pyšná hriva, veď ani Ťukot nie je naivný elév, čo chcel  za každú cenu meniť svet. To len detinský Halali sníva  o akomsi spravodlivom svete: ňuchtí, snorí, nenachádza,  nechápe. Preto si teraz vybíja zlosť.

 

 4) HALALI, PRIATEĽ, SAMOZREJME, BÝVALÝ. MALI HO RADI AJ INÍ.  A koľkí!

Rebelant, opilec, grobian. Bezstarostný a veselý.  Tisíckrát mu odpustíš ten samý hriech. Halali - tisíc  klamstiev v zálohe. Žena je vraj najtajomnejší tvor,  nevyspytateľný, neprebádaný, nepochopiteľný a neznámy... muž  so svojou nedokonalosťou ju nikdy neobsiahne, môže sa len  usilovať, pachtiť, nadúvať a pýšiť, tváriť sa a kikiríkať.  V celej svojej bezmocnosti ju môže len bez rozmyslu  objímať... Toto prednáša mudrc Halali a ženy mu tlieskajú,  ešte sa nič nedeje.

 Halali sa spraví hlupákom a, čuduj sa svete, vzápätí má  povesť najmúdrejšieho muža. Alebo naopak - spraví sa múdrym  a div mu nestavajú pomník:

 ...ozajstný tvorca raz pochopí, že opakujúca sa  harmónia čoskoro nadobudne znaky gýča, preto umelcova  činnosť musí prekračovať hranice zaužívanej harmónie...

 Dnes nabúra zaužívanú harmóniu ako dáky chuligán.  Však si len vyzváňaj, Ťukot je milionárom času, Ťukot si  počká, kým ťa neprejdú zlomyseľné chúťky, Ťukot je večný. Si  stratená duša. Nik viac ti nedá šancu. Dnes už nik neverí,  že z protištátnych živlov môžu byť lojálni jedinci. Pochop  životnú jemnosť: všetci, ktorí búrali starý režim, boli  naladení protištátne, boli vyznávačmi deštrukčnej filozofie  a títo ľudia už nedokážu budovať nič nové. Musia sa vrátiť  starí budovatelia a poučení z chýb pôjdu ďalej, na vlnách  vašich, revolučných myšlienok!

 Lenže redaktor Halali niečo napíše a nezbaví sa jedu:

 "... keď okresní matičiari pálili vatru zvrchovanosti  na miestach, kde naša malá krajina údajne prechováva  európsky kontinentálny stred, vzchopili sa hôrni chlapci  z hlavného mesta. Posedávajú v našej hlavnej obci už po tri  generácie, tu na ÚV, tam na KV, hentam na ZČSSP a teraz si  prišli zahajduchovať na čistejší luft. (Luft?, pozn. Ťukot)  Presmradiť sa pod národnými jedľami a bukmi, zomknutí  v zmodernizovanej matičnej inštitúcii. Tie pôvodnézahovnené inštitúcie zahodili ako nepotrebné bačkory  a hovnejú si v nových. Zapelešili sa a krochkajú nám  z tribún práve to, za čo ešte nedávno zatvárali, alebo tým  aspoň znemožňovali pospolitý ľud. Národní buditelia prišli  budiť na pravé poludnie. Česť ich snahe, ale hajduchovanie  okolo vatier si mohli odpustiť a prenechať ho honelníkomVyziapavanie do hlbokej noci o pánoch a zbojníkoch je predsa  len pre politickú reprezentáciu nedôstojné. Doba nám  pokročila a milí hostia z hlavnej obce by sa nemuseli  tváriť, že sa po Bratislave vozia na rebriniakoch a šermujú  valaškami, lebo každé dieťa vie, že výkvet národa sa vozí  v bavorákoch a odpočívať chodí v horšom prípade na Kanárske  ostrovy...“

 To je on, reportér Halali, plný nenávisti. Keď som  vtedy k nemu vbehol, aby som mu jeho zlomyseľný text  oplieskal o hlavu, skláňal sa nad Emilkiným chodidielkom,  vyloženým na stole. Okatá Emilka sa usmievala s rukami  založenými za hlavou, vytŕčala vyholené podpazušie, sukienku  mala vyhrnutú dopoly stehien a bosorák Halali civel so  špicatým nosiskom na pol piade od prštekov na jej nôžkach.  Skúmal ich zblízučka, pochodoval po nich svojimi pazúrmi,  vliezal do medzierok medzi nimi, masíroval dolinky  a prechádzal z medzierky do medzierky a vôbec si ma nevšímal  ani on, ani nežná Emilka. Naopak, vzal do pazúrov fixku a na  každý nechtík jej nakreslil červené srdiečko. Keď skončil  práce na ľavej nohe, uchopil ju za lýtko, potom za stehno,  posunul po ňom svoju chňapu vyššie a v mojich rukách sa  triasli texty s jeho dehonestáciou našich najvýznamnejších  predstaviteľov. Halali pokojne skladal Emilkine nôžky na zem  a vykladal ich na stôl, omaciaval jej mäkké stehná, a to  všetko s nenávisťou k veciam národným priamo v redakcii  Zory!

 - Nevyzváňaj!- zreve Ťukot a buchne päsťou po stole.

 Ale, ale! Vari si len nemyslí, že po tomto hrdinskom  čine zvonec stratí silu a zmĺkne? Po tom, ako sa Ťukot  zachoval k bývalému kamarátovi?

 

 5) DOBRE, DOBRE, ALE VYZVÁŇAŤ HLBOKO V NOCI BY SA NEMALO,  najmä ak si to majiteľ bytu očividne neželá. Alebo ten  zvonec nevyzváňa? Všetko sa mu iba zdá?

 Pri tejto predstave sa Ťukot zasmial: "Ja a blázon?"  Prešiel sa po tmavej izbe, nahmatal na stole hašlerku na  osvieženie ducha i mysle a pocmuľkával. Takže ja som blázon  a celý tento cirkus sa zrodil iba v mojej hlave... Nato  zvonec odpovedal krátkym cengnutím:

 - Crng!

 Ťukot nevydržal a skríkol:

 - Hovno!

 Cukrík na osvieženie tela i ducha mu pritom vyskočil  z úst a zakotúľal sa pod okno. Ťukot ho kolenačky nahmatal,  dvihol proti svetlu pouličnej lampy. Bol na ňom dlhý ženský  vlas, storočný prach a papierový pásik.

 Dobre - žmolí lepkavý cukrík medzi prstami - mal  Halaliho rád. Nebol sám, mali ho radi aj iní. Halali, veselý  a bezstarostný. So vždy prítomným úsmevom. Krajne  nespoľahlivý. Keď povie zajtra, myslí o mesiac, keď povie  o mesiac, myslí tým - nikdy. Jeho "áno" je iné ako u väčšiny  ľudí, je širokospektrálne a rovnako môže znamenať aj "nie".  Peniaze a postavenie tečú pomimo neho, obchádzajú ho hladko  ako nevšímavé pirane. No keď príde rad na ženy, je koniec.  Ženy, božechráň! Ženy sú úplným koncom jeho predsavzatí  a mravov. Len čo sa dostane do blízkosti čo aj priemernej  ženy, ihneď prestávajú platiť fyzikálne a mravné zákony.  Halali sa začne vznášať, lietať, pretavovať do iných  skupenstiev, meniť charakter i zvyky, obyčaje, postoje,  vzťahy, neštíti sa najväčších podlostí a klamstiev. Keď sa  redakcia presťahovala do budovy Stavoprojektu, hneď sa  zorientoval v ženskej časti osadenstva. Chvastal sa:

 "Najprv pretiahnem všetky kresličky, lebo sex je pre ne  oveľa väčšia zábava ako ťahanie hlúpych čiar. Potom, keď  inžinierky začnú kresličkám závidieť, obrátim svoju  pozornosť k nim. Keď budem hotový, zídem o poschodie nižšie,  na daňový úrad. Tam sú veľmi pyšné dievčence, o to väčšia  bude zábava. Napokon, ani naša redakcia nie je na  zahodenie."

 Potom príde pani Šedzíková, upratovačka. A upratovačky,  ktovie odkiaľ, vedia všetko:

 - No ta mi povice, pan veduci, ta toten Halalik, či jak  ho to volace, ta on ho ma medovoho či jakoho? Šak tote baby  do ňeho šaľene, dobreže še ňepotluču...

 Odkiaľ mám vedieť, akého má Halali?

 - No ta ja už vidzela šicko, aľe z kancelarňi do  kancelarňi jebajuci chodzic co dzeň, ta to ešči ňe.

 Upratovačka, prosím, prostá ženička z Keceroviec. Ani  Ťukot nie je z dreva a nestačí otvárať oči. Raz podvečer  vstúpi do redakcie, mimovoľne siahne na kľučku Halaliho  kancelárie a privrie oči od úžasu: O veľký xerox je opretá  Edita, hore je vyzlečená, brucho ma priložené na sklenenej  doske rozmnožovacieho prístroja, chichoce sa, okrúhly  zadoček, žltý ako zrelá hruška, vytŕča do neba. Halali nad  ňou stojí ako mág a zahĺbený do seba tajomne diriguje nad  ležiacim telom, potom stisne gombík a svetelný lúč prejde od  Editinho pupka po brušku, po pritisnutých prsiach,  bradavkách až k hrdlu. Hlúpy stroj vytiahne zo svojich útrob  papier s kontúrami Editinho hladunkého tela a doktor Halali  ho múdro berie do rúk a ide ho skúmať k oknu. Ťukot stojí  s rozďavenými ústami nad novým veľdielom, stojí a nevie sa  spamätať. Tento prekliatec mu to robí náročky, aj Edita to  robí náročky, leží na rozmnožovacom stroji, smeje sa a ani  náznakom sa z neho nemieni dvihnúť. A Halali nič, Halali  obracia oči k oknu, skúma Editine kontúry a tvári sa, tvári.  Kto zažil, ako sa vie Halali tváriť, ten pochopí, čo je to  vzplanutie nenávisti. Ťukot sa bezmocne zatvoril vo svojej  kancelárii.

 A dosť. Dosť bolo sexu, dosť bolo protinárodných  článkov! Využívanie rozmnožovacieho stroja na sexuálne účely  bolo poslednou kvapkou. A potom jeho posmešný článok  s názvom Plné gate. Halali odkiaľsi vytiahol, že  v revolučných rokoch meruôsmych národný buditeľ Hodža spolu  s buditeľom Nosákom ušli z bojiska v Brezovej, kde bolo  sídlo národnej rady. Obaja boli jej činovníkmi, ako aj  organizátormi boja, napriek tomu zbabelo ušli. Nuž, keď  takto hovorí história, prosím, naokolo nežijú samí  hrdinovia, ale ten Halaliho záver:

 ...lebo slovenskí vlastenci zutekali ešte veľakrát  z bojov, lebo slovenskí vlastenci dodnes neveria, že sloboda  nestojí na táraninách, ale na potokoch krvi, na obetiach  najvernejších...

 Mohol ešte zotrvať v redakcii človek s menom Halali?  Nie, milý Halali, nemožno ti donekonečna dávať šancu. Aj  najlepší priateľ radšej podstúpi výčitky svedomia, než by  opäť a opäť žehlil tvoje kopance a poklesky nespratníka.  Počuješ ma? Prídi cez deň. Vlastne... načo?...

 - Crn, crn, crn!

 Ťukota už načisto prešiel spánok. Dokonca sa pousmial  s tým, že to patrí k Halaliho vylomeninám. Zvalil sa na  pohovku a lepkavý cukrík zahodil smerom, kde tušil kôš na  odpadky.

 

 6) POVEDZTE, NAČO SÚ NÁM BÁSNICI? NAČO JE NÁM HALALI?  Zbytočný človek, spriadač slov, spriadač snov. Majster  prázdnych rečí, prázdnych gest. Majster bez dielne, majiteľ  vetra. Vlastník oblohy a miznúceho hlasu. Spriadač  nepotrebných zvukov. Bubeník nepotrebných rytmov. Milovník  vymysleného utrpenia. Žobrák s nepotrebným bohatstvom.

 Tak? Zasekli sa ti rýmovačky?

 Ťukot, neposmievaj sa múzam! Básnik môže všetko!

 Áno? Aj Halali? Tak ma teda počúvaj, básnik: My ti  odpúšťame. Tvoje trápenia, tápania, sebatrýzeň i tvoju  poéziu ti odpúšťame. Odpúšťame ti tvoje starosti o osud  planéty, ty Stvoriteľ. Ty Boh, ty Nebo, ty Vysoko, ty Bolesť  sveta ukrytá, ty Utrpenie našich hriechov, ty Zloduch!

 Potom Ťukot celkom nechlapsky zvrieskne tenkým hláskom:

 - Nezvoň!

 Zvonec nereaguje, poskakuje po tmavej izbe, chrčí,  vreští. Ťukot podíde k oknu, skúma, či nezbadá známu ohnutú  postavu, ale nikde nikoho. Isto sa schováva. Siahne na  zvonec a schová sa pod striešku. Ale pritom chu-dá-čis-ko,  ktorému ublížil celý svet, zákerne a ťažko. Halali, nik ťa  nezradil, to si sa len pozabudol medzi večnými  obrazoborcami.

 Halali, každá revolúcia sa jedného dňa zmení na  inštitúciu a stane sa úsmevnou spomienkou na jednofarebnú  romantiku, na prílevy nadšenia a spravodlivosti. Na túžbu  zmeniť svet k lepšiemu, na vieru v udržateľnosť ideálov, na  snahu vstúpiť do dejinného obrazu po pravici neochvejnej  pravdy. Každá generácia musí podstúpiť revolučný ošiaľ  premeny starých poriadkov na poriadky dokonalejšie. Bez  pocitu, že priniesla niečo nové, ostáva apatická, nervózna,  prepadá do beznádeje. Preto sa úporne a presvedčivo  a naozajsky snaží niečo zmeniť, a keď nieto ničoho, čo by sa  zmeniť dalo, alebo niet dosť síl, dosť odvahy, nuž potom sa  aspoň revolučne tvári. Lebo revolučný ošiaľ je najkrajšou  spomienkou na mladosť, Halali. Ale potom musí revolučný  ošiaľ odísť práve tak, ako prišiel, lebo revolúcia nemôže  trvať večne. Ak sa neskončí včas, stane sa karikatúrou  vlastných zámerov. Napokon, tak či tak, každej revolúcie sa  napokon zmocnia úradníci a prerobia ju na svoj obraz.

 V pamätnom nežnom novembri, ešte než sa spustil celý  cirkus, vymyslel Halali čitateľskú súťaž. S naivitou sebe  vlastnou vyzval čitateľov, aby napísali, či sa v ich okolí  nenachádza nezmyselné heslo, plagát, transparent a kto pošle  najzaujímavejší postreh, dostane odmenu. Po tejto informácii  v kútiku novín šéfredaktor Pitkanič skoro skolaboval, veď  republika bola oblepená plagátmi, o ktorých nezmyselnosti už  nepochybovalo ani dieťa. Na počudovanie do redakcie prišiel  jediný list:

 "Vážení súdruhovia! Vaša ideologická práca prináša  svoje ovocie. Konkrétne, v našom zdravotnom ústave je  v lekárskej vitrínke sľub, že naši straníci plnia závery  XVII. zjazdu KSČ. Taký zjazd tu síce ešte nebol, ale prečo  by sme neplnili to, čo nie je, keď roky hlásame to, čo nikdy  nebude. S pozdravom - íhahaha, Váš Kôň."

 Halali podskočil od radosti, obletel s listom redakciu,  najviac si zgustol medzi komunistami, pretože ich dostával  do pomykova. Nevedeli, či majú brániť organizáciu, alebo  svoj zdravý úsudok. Voda na mlyn Halaliho. Vyvreskoval:

 "Kde je pravda, súdruhovia, vo vašej strane, alebo vo vás?"  A vypálil rafinovaný článok o neuvedomelosti ľudových más,  o straníckom formalizme a bezduchosti - on, nestraník.  Pľuval si do dlaní a členov strany každé ráno zdravil  bezočivo - Česť vášmu Bohu! Na jeho článok prišla okamžitá  odpoveď:

 "...ide o heslo v sklenenej vitrínke pri vstupe do  nášho areálu. V nedávnej dobe neznámy páchateľ vytĺkol výplň  našej vitrínky a k rímskej číslici pripísal jednu paličku,  čím zo XVI. vzniklo XVII. Prípad sme ohlásili na  ideologickom oddelení OV KSS i na VB. Keby si Váš redaktor  preveril veci na mieste, bolo by sa predišlo závažnému  nedorozumenie a osočovaniu."

 Takže - zaposmeškoval si si a sám si videl, ako sa  sociálna spravodlivosť premenila na heslá a nástenky. Taký  istý osud čaká aj vašu nežnú, i teba, akokoľvek by si sa  tomu bránil.

 Náhle Ťukot skríkne:

 - Boli vás plné námestia. A teraz? Pozri sa na seba!  Ostal si úplne sám a sám! Nás sú opäť státisíce!

 Miesto odpovede zazvonil len chrapľavý zvonec. Dlho,  nástojčivo, temne.

 

 7) POZRI SA, HALALI, PRIDAJ SA K NÁM. ČO TY NA TO? LENŽE ty  si neúprosný tvrdohlavec. Máš svoju poéziu, maj si ju! Máš  svoje básne, ja zasa svoje komentáre. Ten zajtrajší leží  rozrobený na stole. Máš šťastie, môžem ti ho prečítať už  dnes:

 "Úlohou každého vedca, novinára, spisovateľa,  intelektuála sa musí stať podpora štátnej moci. Podpora  štátu je podporou národa. Je podporou nápomocnou,  hľadajúcou, našsky špecifickou. Nie je správna bezhlavá  kritika a znevažovanie moci. Intelekt a štátna moc musia  nájsť spoločnú reč..."

 No, čo povieš, zazvoníš?

 Zvonec vskutku zakvílil. Ťukot sa rozosmial.

 - Poprdkávaš, poprdkávaš, Halali. Si mizerák,  precitlivený, slabý, chudobný. Všivavá kombinácia, uznávam.  Zato o svojom hlase si namýšľaš, že je ako hrom. Lenže hlas  slabého a chorého je len bzučaním muchy, akokoľvek by si  bzučal pravdu všehomíra.

 Priateľ, nepriateľ. Každé priateľstvo príde jedného dňa  na rázcestie. Jedni sa vydajú svet tvoriť, druhí sa podujmú  zachraňovať ho. Obe skupiny medzi sebou celé roky zápasia,  bojujú a všetci sú presvedčení o svojej historickej pravde.  Napokon obe znepriatelené strany zistia, že svet netreba  budovať ani zachraňovať, ale najmä užívať. Zrazu sa stretnú  v novej pravde, avšak zatvrdnutí v zastaranom nepriateľstve,  nezhode, lebo pre svoju požívačnosť si vypestovali rozdielne  zdôvodnenia.

 Halali sa rozhodol pre spasiteľstvo, nuž spas ten svoj  svet, ak si doposiaľ nevytriezvel. Pozor však na Ťukota!  Ťukot je budovateľ nového sveta, nového Slovenska, nových  geopolitických súvislostí.

 Ťukot si na niečo spomenie a siahne medzi knihy. To je  ona, nenápadná knižočka, obchytaná nedočkavými rukami, ech,  ako je to dávno! Aha ho, básnika:

 Ja, básnik som stvoriteľ sveta

 a žiadna méta ma neodradí,

 ani zánik...

 Halali, naivník všeobecný, hádam si už vytriezvel.  Akéže tam pravdy, akéže tam ideály? Len si spomeň, ako sme  sa ich zbavovali, ako sme sa pomaly prikláňali k názoru, že  život treba užívať, nie preplakať.

 Spamätaj sa, Halali! Spomeň si, ako na stretnutia  mladých a pokrokových básnikov chodieval istý školiteľ,  volal sa Regec. Poznávacie znamenie - vytiahnutý, holohlavý,  usmievavý, v čiernom obleku. Už z diaľky kontrastoval  s básnickou mlaďou, ktorá sa chodievala priučiť, ako sa stať  bezbolestne slávnym. Odborník na žiadané texty rozprával  o tajomstve slova a úcte k zriadeniu, medzitým si podchvíľou  uhládzal ulízané sako a potom zasa pár vlasov na ligotavej  hlave, celý bol akýsi vyleštený, ligotavý a na svoj obraz  uhládzal i revolučne naladenú mládež, a ak sa dobre pamätám,  mládež naozaj verila, že toto sú jej veľké dni  - výučba veršovania o láske k zriadeniu. Školiteľ Regec  školil, na každom stretnutí si vyhliadol večernú obeť a,  ktovie prečo, vždy to bola najmizernejšia poetka, navyše  chatrnej krásy. Tak akosi všetci uverili, že aj v poézii sa  človek dopracuje k svojim hviezdam len cez niekoľko  vynútených súhlasov, nuž niektoré poetky aj školiteľa Regeca  prijali ako jeden takýto súhlas, a tak vznikol tento  nezabudnuteľný obrázok: v polnočnej vrave milý školiteľ  objíma v tmavom kúte spoločenskej miestnosti začínajúcu  poetku Adrianu, čierny oblek v čiernom kúte prehýba zdroj  poézie cez operadlo stoličky, až sa ligotavá hlava dostane  do svetelných lúčov reflektora, ligocú sa aj dlhé vlasy  budúcej poetky a niekoľko vlasov potmehúda Regeca sa vášnivo  stoporilo a v ostrých lúčoch svetla sa zviditeľnil ich chabý  počet.

 Milý Halali, toto ste vy: stačí vám hodiť kosť.  Ufúľanú, obhryzenú, sľubujúcu. Ulakomíš sa, schmatneš,  schováš na prsiach a bežíš, bežíš, utekáš pred rovesníkmi,  kým nezistíš, ako páchne. Toto ste vy, básnici a pevci  o zákutiach života. Vnímaví na školiteľov, hrajúci sa na  ozajstných mužov.

 -... lenže o pravde píšeme my! - udrie Ťukot otvorenou  dlaňou po hromade novín. - O čom píšeme my, je pravda, o čom  nepíšeme, pravda nie je. Naša pravda prestupuje zo dňa do  dňa, z novín do novín, očisťuje sa a cibrí, robí nás  lepšími, dáva nám kompetencie a rozhrešenie.

 Naša pravda je svätá, lebo je nás viac. A ty, básnik,  si úboho sám. Sám, sám, sám. Halali, pridaj sa k nám a nikdy  viac ťa nepostretne hrôza zvaná samota.

 

 7) KAŽDÝ ČLOVEK SA MUSÍ PREHRÝZŤ CEZ SVOJU SAMOTU. ŤUKOT SA  po prvej reportáži z podniku Predná línia temer zbláznil.  Celkom mu na to postačila rozpomienka na záver pamätnej  oslavy emdéžet, na horúci dych predsedníčky, s ktorým ho  poposácala v tmavej chodbe a dychtivo šepletila - len rovno,  rovno, maličký, nemusíš sa báť tmy, som s tebou a teraz  tadiaľto, maličký, nie je tu síce svetlo, ale o chvíľku sme  na mieste, šepkala a strapatila mu hustú šticu, áno, hustú,  vtedy bola ešte hustá a toporná. V tme, v tichu sa naňho  zvalila ťarcha celého sveta, ťarcha predsedníčky spolu s jej  svetodejinnými starosťami, zrútilo sa naňho všetko poddajné,  mäkké boky, prsia ako mlynské kamene, aj hlava plná starostí  o chod zlého sveta za hranicami našej vlasti.

 Ťukot netušil, čo si počať v nečakanej situácii, nuž  chvíľu držal bremeno v náručí, potom sa predsedníčka  zasmiala dievčenským smiechom a odomkla akési dvere.  V neveľkej miestnôstke začala z neho trhať košeľu takým  dramatickým spôsobom, že sa preľakol, či nejde  o znásilnenie. Trochu sa začal brániť, no tým ju len  rozveselil a vylúdil z nej maznavý smiech. Konečne pochopil,  že násilie je len súčasťou akéhosi obradu, a pustil sa do jej  prepotenej blúzky, trhal ju, šklbal, spola násilnícky, spola  s rešpektom a ukázalo sa, že až v tejto chvíli ho  predsedníčka berie ako vyhovujúcu obeť a sama sa poddáva  násilníckej hre a provokuje ho k ďalšiemu násiliu. Keď  ostala pred ním stáť naozaj len v nohavičkách, so smiechom  ho od seba odsotila, tresla dlaňou po vypínači a v tme sa  naňho vrhla a stiahla ho so sebou na pohovku. Ťukot si  spomína, ako sa vznášal na akomsi korábe, na mäkkých,  teplých vlnách a akési božské ruky ho posúvali a preháňali  po hrebeňoch vĺn, a keď na ne siahol pozornejšie, vlny mu  medzi prstami stvrdli, stoporili sa a predsedníčka vykríkla.  Opäť ho od seba odsotila ako nepotrebnú vec, párkrát ešte  bolestne vzdychla, ale vzápätí sa rozosmiala, dvihla sa na  lakte a hľadala v tme odhodeného Ťukota. Natiahla sa za  malou lampou, postavila ju k nohám, zažala ju, ticho, pomaly  si ľahla a osvetlila si oblé kolená. Ťukot kľačal na zemi  a zadychčaný pozoroval stisnuté kolená a spustenú ruku  s otvorenou dlaňou. Jasne videl, ako sa prsty vyzývavo  pohli, akoby volali, a guľaté kolená sa pomaly, pomaličky  rozostupovali od seba. Ťukot sa akosi proti svojej vôli  doplazil k nohám a nehanebne pozoroval pomalé  rozostupovanie, užasnutý nad sezamom medzi oblými stehnami;  potom pribudla kučeravá čerň a jeho dychtivý úžas sa  zväčšil, keď sa čierny trojuholník zmenil na široké pole.  Potom sa ozvalo niečo ako "pľusk" a Ťukot zbadal v čiernom  ochlpení škáru, zívajúcu nekonečnou hĺbkou. Na jeho veľké  počudovanie sa škára vôbec neprestala zväčšovať, a tak sa do  jeho úžasu primiešala vzdialená obava, aká sa zmocňuje  neskúsených mužov, a síce, že nevyplnia miesto, ktoré im  žena ponúka. Aj fascinovaný Ťukot pozoroval tmavé miesto  a skúšal sa zorientovať v zmesi pocitov, keď ho zrazu mäkké,  ale rozhodné ruky schytili za driek a priam hodili rovno  pred otvor čiernej jaskyne. Zdesený mladík plával, vznášal  sa, postupne však nadobúdal sebavedomie. Sotva si stihol  uvedomiť, aké má predsedníčkino mokré a slané hrdlo, už mu  vyhľadala dlaň, pritlačila si ju k lonu - a teraz takto  - opatrne ju tisla ďalej. Ešte len teraz ostal milý Ťukot  ohúrený, ba rovno vystrašený. Ocitol sa v úplne cudzom  a neznámom svete, a hoci sa v ňom orientoval iba veľmi  opatrne, predsedníčka mu vtláčala ruku čoraz hlbšie  a povzbudzovala ho mocnejúcim vzdychaním. Aj Ťukot sa  dostával do nepoznanej extázy, ako sa tam pohyboval  v teplom, klzkom, mazľavom prostredí a počúval zrýchlené  kvílenie a ujúkanie. Posmeľovalo ho aj to, ako ho  predsedníčka radostne plieskala po chrbte a kvičala, všetko  v ňom postupne vyvolávalo pocit, že jej musí ublížiť  a potešiť ju zároveň.

 Nikdy predtým sa necítil taký zbitý a zavalený hnusom  ako na druhý deň, keď sa zúčastnil na rekapitulácii oslavy  dňa žien, keď pozoroval, ako sa chichúňajúcej sa  predsedníčke trasú dve brady a pod pazuchami jej stmavli  veľké škvrny, keď do seba s odporom vlial pohár vyvetraného  vína a odobral sa písať reportáž o ženách,

 "...ktoré, nehľadiac na svoje prirodzené túžby  a potreby, plnením náročných úloh bojujú za krajší  zajtrajšok..."

 No hnus.

 No a čo? Vari sa len neozvali všetci svätí? Vari len  nechce Halali povedať, že podobná skúsenosť ho obišla vďaka  jeho zásadovej povahe a pevným mravom? To by nesmel mať za  sebou skúsenosť so Zojou, ktorej sa podujal celkom  cieľavedome zničiť život. Len tak, z rozmaru.

 

 8) LENŽE TY SI HRDINA. REVOLUCIONÁR A BÁSNIK. BOJOVNÍK PROTI  totalite. Doposiaľ si presvedčený o tom, že môžeš všetko, že  tvoj básnický stav ťa oprávňuje aj k tej najbrutálnejšej,  najbezohľadnejšej výpovedi o svete. Pritom sám vieš, že to  nie je celkom pravda, že sú veci, o ktorých možno akurát tak  mlčať. Pravda je, že študent Halali prvý ukázal prstom na  Tarabu. Na hrmotného, tupého a rozšafného školského stolára,  ktorý vedel byť rovnako úskočný aj zákerný. Nech sa  rozprával s kýmkoľvek, vždy veselo pokrikoval, ba až kričal  nahlas, akoby naschvál, tak, aby rozhovor počulo čím viac  ľudí naokolo. Zaiste spozoroval, že človek je  najbezbrannejší v okamihu, keď sa roztrúbi niečo dôverné  z jeho súkromia. V takých okamihoch stolár Taraba  vychutnával pocit víťazstva, kolísal sa na špičkách, žmolil  voľačo vo vreckách bieleho plášťa a bolo celkom jedno, či sa  zhora díva na profesora alebo na študenta. Halali veľmi  skoro pobadal rešpekt pred stolárovou prostoduchosťou  a zaiste premýšľal aj nad tým, ako by ju mohol nebadane  naštrbiť. Raz na jeseň pribehol do internátnej izby  k Ťukotovi a zadychčaný mu vylíčil skvelé zistenie: Taraba  vyrába v školskej dielni drevené pohrebné truhly! Riadne  drevené truhly, dokonca s krížom!

 Vzhľadom na to, že Taraba bol komunistom a na schôdzach  prostoreko a bezohľadne tykal profesorom, vyvyšoval sa nad  nich, ba niekedy aj kritizoval a plietol sa do záležitostí  výuky, bolo toto poznanie mimoriadne závažné.

 - Som si tým úplne istý, - hovoril vzrušený Halali.

 Bežal premoknutý od dažďa a vo dverách internátu sa  zrazil s cúvajúcim Pištom. V Pištovi to urobilo hek!  a Tarabovi na druhom konci bremena temer vypadla z rúk dlhá  debna. Od Tarabu si vyslúžil bohatvojho!, ale Halali to  Tarabovi vrátil: "Kam s tou truhlou, šéfe?" Na odpoveď  nečakal, no keď šiel okolo, všimol si, že je prikrytá  plachtou a pod plachtou sa vydúva voľačo v tvare kríža!  Prekvapený Halali ostal stáť a jeho pohľad sa celkom  mimovoľne stretol s Tarabovým hustým obočím. Podľa všetkého  sa zvrtol a bežal ďalej:

 - To ti bol pohľad! Nenávisť, hnev, prekvapenie,  spoluúčasť na tajomstve, všetko spolu.

 Halali skučal od nadšenia. Predsa len sa našiel niekto,  čo dokáže vzdorovať bigotným komunistickým obyčajom. Tešil  sa o to viac, že ide o človeka z ich vlastných radov. Čo  teda možno čakať v blízkej budúcnosti, ak nie rozklad naoko  zomknutej strany?

 Lenže ktorý obdiv trvá večne? Aj ten k Tarabovej tajnej  truhle sa skončil, len čo Taraba definitívne opravil zámky  na oknách dievčenského internátu, kadiaľ študenti po celé  roky preliezali za dievčatami. Okná na prízemí boli symbolom  tichého dohovoru, spiknutia proti nezmyselným zákazom  a Taraba to doposiaľ zakaždým rešpektoval, vždy na jeseň  prijal so smiechom fľašu od študentov a dohovorené okno,  schované medzi jelšami a šípovým kríkom, bolo prístupné,  stačilo ho na jednom mieste zatlačiť. Krátko po zvláštnom  stretnutí s drevenou debnou ostalo okno skalopevne  uzamknuté.

 Všetko by sa mohlo považovať za náhodu, debna, okno,  Tarabovo zlovestné zavrčanie, keby sa v školskom časopise  neobjavil článok straníckeho činovníka Tarabu, ale nie  o práci s drevom. Písal o dôležitosti principiálnej výchovy  mládeže a o škodlivosti náboženského tmárstva a jeho  kultových zvykov, "ktoré v časti našej vlasti doposiaľ  pretrvávajú". Vtedy náš básnik pustil svoje. Jeho báseň mala  názov Taradedo-tarababa a vzápätí obletela celý internát,  fakultu, ba dostala sa aj do mesta, vyvolala smiech, ale aj  isté obavy z odvážneho slova o pokrytectve, nepochybne však  bolo cítiť sympatiu k neznámemu autorovi, ktorý sa odvážil  ukázať prstom na mocných a urobil to s vtipom a šarmom  v ľahkej veršovanke.

 Dobre, dobre, dobre. Náš hrdina sa teda ukázal svetu,  všetci predsa za anonymnou riekankou tušili Halaliho, a ten  sa naoko tváril, že on nič, tváril sa skromne ako červík  v jabĺčku, pritom neprehliadnuteľne z neho trčala pýcha,  ktorej po čase podľahol: keď okolo básne opadol najväčší  huriavk, sám napokon vykrikoval, že tí, čo zatĺkajú okná na  dievčenských internátoch, by sa mali starať o dĺžku mŕtvych,  nie o veľkosť lásky živých, lebo v živote to už tak chodí.  Mohlo by sa to javiť ako odvaha, lenže nebola, milý Halali.  To len náš strach na jej pozadí bol priveľký. Nesnímal si  z nebies žiadnu cítenú myšlienku, nebol si žiaden prvolezec,  bol si len tvrdohlavejší ako my ostatní. Halali opitý  slávou: báseň si recitovali študenti, odpisovali ju spolu  s textami Karla Kryla, postupne k nej pridávali vlastné  verše, voľakto ju zhudobnil, až sa stala nepísanou hymnou na  každej študentskej zábave.

 Než utíchol huriavk okolo básne, Tarabu povýšili na  správcu dielní, budov a zariadení a všetko nasvedčovalo  tomu, že báseň Tarabovi celkom paradoxne pomohla vyššie  a smial sa aj on sám: "Už o mne aj píšu," zvučal jeho  zvonivý hlas v dielni i na chodbách. A nikdy túto čarovnú  formulku nezabudol použiť.

 

 9) BOL SI HRDINOM, ALE UŽ NIE SI, HALALI. AKÉ JEDNODUCHÉ JE  nastúpiť na hrdinskú cestu: nájdeš si vhodného,  vysokopostaveného protivníka, zaútočíš, a potom je už vcelku  jedno, ako skončíš - hrdinstvo máš zaručené.

 Má to iba jeden háčik: hrdina musí včas zomrieť.

 Hrdina musí žiť len krátko, musí sa poponáhľať, aby  stačil za sebou zanechať neopakovateľný odtlačok svojho  hrdinstva. Potom môže slávnostne zomrieť. Ak nezomrie  v pravú chvíľu, je stratený, lebo život za pointou hrdinstva  je len živorením. Predstav si, že by Jánošíka nezlapali, že  by neodvisol za rebro. Predstav si, že by bol ešte žil zo  päťdesiat rokov. Ktože by mu pesničku zložil, veršík  zosnoval? Kto by o ňom rozprávky vymýšľal, zlaté poklady po  horách schovával, do všakovakých bylín tajomné sily nasúkal,  kto by ho po stáročia uctieval ako nebojácneho junáka?  Storočný Jánošík by sedel na priedomí a bezzubými ústami by  ľapotal o akomsi zboji a lesných vílach, čarovných opaskoch,  zázračných bylinách, sám seba by umiestnil do strašidelných  priepastí a jaskýň plných zlata a drahokamov a čím viac by  si vymýšľal, tým väčší posmech by žal, pritom by nehovoril  ničovaté nič, len to, čo o ňom neskôr pohovorili iní.  Medzitým by sa mu nezbedné detiská liepali po krivých kole-  nách a drgali do fajky v bezzubých ústach, dedo by zakaždým  zaklial a utieral si sliny tečúce po brade, no detiská, ako  všade na svete, by mu revali do ucha: "Dedo, veď hovor  o zboji!" - " Ej, keď som ja tašiel hore grúňom...!"  - " Kdeže, dedo, hore akým grúňom, veď ty sotva pred dom  vylezieš, nieto ešte po horách behať..."

 Nie, Halali. Jánošík nezliezol zo šibenice, hoci mu to  núkali. Jánošík vedel, že hrdinstvá sa potvrdzujú až  pretrhnutým životom.

 Halali! Pridlho žiješ! Sám si zacláňaš hrdinské skutky.  Dávno si mal stáť na podstavci a ukazovať rukou tam alebo  onam, dívať sa do krajšej budúcnosti a my, obyčajní, by sme  ti priniesli kytice a zarecitovali báseň. Lenže... ty si  nezomrel. Ba ani sa nechystáš! Chceš byť hrdinom a zároveň  žiť a vychutnávať svoje hrdinstvo - to sa nedá.

 Nevidíš, ako sa pľanceš popod nohy, ako prekážaš?  Hovoríš nám do všetkého, a keď nehovoríš, tak si myslíš. Kto  má sledovať, čo si myslí každý hrdina? Kto má na vás dávať  neustále pozor? Halali... umri a dovoľ nám žiť!

 A nezvoň toľko, sviňa svinská, špinavá! Čo si o mne  pomyslia susedia? Ako to, že slušnému Ťukotovi vyzváňajú  pouliční darebáci?

 Ťukot mlčí, ale srdce mu ide rozhodiť od zlosti. Zatína  päste a prudko vstáva od stola. Chcel by skríknuť, zrevať,  zmiesť podliaka spred brány, chcel by skríknuť vo viere, že  sila hlasu je zároveň silou činu, a to najmä v noci, keď sa  zdá, že s ľudským spánkom spia aj ľudské zákony. Chcel by  skríknuť, ale pochopil svoju bezmocnosť.

 Halali, počúvaj ma chvíľu! Dokedy sa budeme, starí  kamaráti, naťahovať? Zbav sa na chvíľu nenávisti a počúvaj  ma: všetci už pochopili, že nemá význam vzpierať sa  Tarabovi. Všetci, ako sa mu vzpierali, iba mu pomohli a sami  pritom upadli do zabudnutia.

 Počúvaš ma? Taraba je nezničiteľný. Je večný. Je duch,  fluidum, éter. Je všade - medzi nami, v tomto meste, na  tejto ulici, v tejto izbe, Taraba je moc. Je všemoc. Taraba  je to, čo vdychuješ, čo piješ, Taraba, to sú ľudia okolo  teba, to sú ich myšlienky, aj moje, aj tvoje. Taraba je  vzťah ku svetu, nezáleží, či s ním súhlasíš, alebo ho  nenávidíš. Tvoj vzdor je márnosť, Halali.

 Hovoríš, že tvoj život je namierený proti absolútnej  moci. Ale čo je to moc, Halali? Stále tvrdíš, že sú to  mračná na oblohe, že ich treba rozohnať, kým nezažiari jasné  slnko. Halali, naivníček! Veď práve to slnko, rovnako ako  mračná, je moc, veľká ako kozmos a rovnako večná. Ak ju  niekto na chvíľu zničí, čoskoro vzíde z vlastného popola  a vyletí do výšin, lebo moc je rodná sestra vtáka fénixa.

 Všetci tvoji spolubojovníci - básnici i redaktori  - pochopili, že zbrane namierené na Tarabu sa menia na  drevené meče. Pochopili a pridali sa k nezničiteľnosti,  posilnili ju svojou prítomnosťou a seba jej nezničiteľnosťou  a teraz žiaria z oblohy ako nedosiahnuteľné hviezdy. A ty?

 Halali:

 - Moc je nemoc.

 No, nie je to bohvieaký výkon, povedali to pred tebou  múdrejší. Jednoducho vzdoruješ prirodzenosti. Tvrdneš, meníš  sa na sochu. Jedného dňa úplne skamenieš. Pre mnohých si sa  stal sochou už dávno. Postávaš kdesi medzi Torysou  a internátom, tam pri cestičke okolo vody, kde sa takmer nič  nezmenilo, len topole zhrubli. Mladí sa špacírujú  v krikľavejších bundách a nik ich nešikanuje za anglické  nápisy, inak tie isté slová, tie isté vzdychy, to isté  vzrušenie a dotyky, dychtivé ponáranie: do vône, do vlasov,  do chĺpkov... a revolučné predsavzatia... Toto všetko už  vody Torysy počuli mnohotisíckrát. Svet sa mení, len v rieke  tečie voda napršaná z amerických mračien. Tam sa kdesi  poneviera tvoja socha, postáva pod jelšami, bledne, chátra  a príde deň, keď sa stane sochou neznámeho bojovníka.

 

 10) VENDO BENDA, KRUCINÁL! STRETLI SME SA, AŽ MA MYKLO. AKO  vieš streliť do budúcna, Halali. Čo asi chce ten Peceň  chleba, spýtal si sa, keď nás predvolali pred fakultný výbor  zväzu mládeže "za účelom pokarhania". Aký peceň chleba? Veď  sa naňho pozri - okrúhly, červenkastý, mäkký, teplý, ksicht  má ako peceň chleba. Rodený funkcionár.

 Okrúhla papuľka, vždy pripravená vychrliť zo seba  potrebnú pravdu. Prepotrebný fakultný táraj. Študoval, ako  neštudovať, premýšľal, ako nepremýšľať, presviedčal, ako  nepresvedčiť. Inak - malý veľký muž. Pred skúškami sa  zmenšil na záhradného trpaslíka. Očká mu sprosebneli, kútiky  úst ovisli, údy skľaveli. Zdalo sa, že keď sa nestane  zázrak, zomrie od trémy a strachu. Ale vždy sa stal zázrak  a Vendo Benda sa od skúšajúceho vykotúľal ako neodvratný  Mesiac na temnejúcu oblohu. Sedel za úradníckym stolom  v tieni gypsového vodcu svetového proletariátu a revolučného  hesla, namosúrene bubnoval prstami, ako keď bubnuje rota  bubeníkov pred verejnou popravou. Vendo Benda hľadel na  delikventov očami, ktoré vidia cez hriešnika až do ďalekej  budúcnosti, a ak budúcnosti niečo stojí v ceste, tak sú to  práve oni dvaja. Tváril sa, že vie o záhadných  skutočnostiach, ktoré oboch študentov môžu zničiť, a teraz  ponuro bubnoval, aby záhadné skutočnosti dostali ešte väčší  význam.

 - Takže vy dvaja sa nezapájate, - vyslabikoval zo seba  konečne.

 Ešte stále nebolo jasné, do čoho sa nezapájajú obaja  kamaráti, ale bubnovanie stratilo strašidelný tón.

 - Ale zato sa napájame,- riekol Halali.

 - Nebodaj? A na čo ste pili? - Na Urbana, - povedal  Halali a ja som vytreštil oči. Teraz zväzák vyskočí od  stola, vyhodí nás von, podá hlásenie vyššie... Zatmilo sa mi pred očami.

 Je pravda, že sme Urbanove meniny oslávili, že sme  popíjali, spievali Kryla...Idiot Halali.

 Sudca Benda náhle skrotol. Spríjemnel. Rozhodil rukami  a posadil sa za svoj veliteľský stôl. Díval sa do kúta, kde  stáli zrolované revolučné zástavy, potom do druhého kúta,  kde boli prázdne fľaše od americkej malinovky - načisto ich  zabudli prikryť dákou plachtou. Poutieral si ťapkatý červený  krk, zalistoval v papieroch na stole a dôrazne zaklopal:

 - Keď ste napojení na Urbana, potom je všetko  v poriadku. Potom je to dobré. Uznajte aj vy mne. Tlačia ma  zo všetkých strán. Aj ja mám šéfov. Veď viete, je tu  kolektív. Kolektív žije. Je tu, s nami a pýta si svoje. Aj  vás oboch. Treba prispieť nášmu kolektívu. Začleniť sa,  podriadiť, veď kolektív je sila. Je moc. Je rozum. Je niečo  mocnejšie ako kolektívny rozum? Vy mu môžete pridať na sile,  na rozume. Halali píše básne. Napíš, súdruh, o kolektíve.  Ty, súdruh Ťukot, píšeš články, napíš článok. Ukážte, čo  viete. Zaraďte sa a ukážte. Netreba vyčnievať, načo? Komu?  Prečo? Kto vyčnieva, zaostane. Vzdiali sa, stratí. Zabudne  sa naňho. Našou bunkou je kolektív. Len tam ozajstne  vyniknete, obaja. A nie potom takéto tu: Sťažnosť. Píše  kolektív. Súdruh Benda. Sťažujeme sa, be, be, be. Tu je to:  súdruh Ťukot, be, be, be. A tu súdruh Halali, be, be, be.  Aha, čierne na bielom, be, be, be. Konkrétnejšie: nezaradili  sa, be, be, be. A teraz, aha: be, be, be. Adresne, be, be,  be. Nezúčastňujú sa, nechodia ignorujú, be, be, be.  Nehlasujú. Žiadame, be, be, be. Tu to je: Prísny postih,  dôsledky. Podpísaní: be, be, be.

 Čo poviete? Konkrétne, adresné, odhaľujúce. Samozrejme,  kolektív nemusí mať všetky informácie, ktoré máme my, hejže!  Kolektív je kolektív a Urban je Urban. Pssst, čit, kľud.  Súdruhovia, nezabúdať na kolektív. Tak?

 Poviem, upozorním, poinformujem, Pohovorím  s kolektívom, Požiadam o strpenie. Sľúbim báseň i článok.  Kolektív sa upokojí, uvidíte, čoskoro pošle list. Poďakuje  sa aj mne, aj vám.

 Vnútorné pochody Venda Bendu boli blízke vnútorným  pochodom jedovatých hadov: aj on dokázal zdanlivo neškodné  veci pretroviť na "zdravú triednu nenávisť" a beda bolo  tomu, koho si predvolal do svojej temnej úradovne, páchnucej  novými a novými brožúrami o význame kolektívnej práce.  Vravelo sa však, že jeho úradovňa je niekedy aj rozmarným  pracoviskom. Bolo na tom niečo pravdy, lebo jestvovalo jemné  delenie študentov na tých, ktorí kľučku stláčali so srdcom  v hrdle, a na tých, ktorí dnu vstupovali so sebavedomým  úsmevom. Jedni tam vstupovali s pichľavými obavami, či  neslúžia nejakej neresti, iní zasa so šteklivým očakávaním,  že nejakej neresti, ak to vyjde, poslúžia.

 A nad všetkým sa vznášal veľký čierny tieň. Halali  vravel, že má tvar bruchatého Tarabu: "Toho obhliadača  mŕtvol cítim na hony."

 Tam niekde sa začínala Halaliho bieda. Neschopnosť  nadhľadu, nadnesenia, nadcítenia, neschopnosť rozmachu,  rozletu, rozkvetu.

 Nuž, stretol som Venda Bendu, priateľa významných, ale  i bezvýznamných ľudkov - pokiaľ z nich možno vycediť niečo  významné:

 Červené sako, biela košeľa, jarabá kravata, zlatá  spona, široké gate, ligotavé topánky, úsmev ako - peceň  chleba. Optimizmus ako v časoch najoptimistickejšieho  socializmu, americké cigarety, americká voňavka. Ešte  nedávno prednášal učiteľom v športovej hale o tom, aké  dôležité je viesť našu mlaď k "zdravej triednej nenávisti".  Infikoval ich proti špinavým vykorisťovateľom a vštepoval im  lásku ku kolektívu: "Raz ich porazíme, odnímeme im ich  hmotné statky, odovzdáme ľudu. Viete si predstaviť, že zámky  na Loire budú patriť združenému kolektívu roľníkov zo Starej  Ľubovne, Krosna a Mukačeva? Že dojičky z Kecerovských  Peklian sa budú rekreovať v hoteloch milionárov na Riviére?  Toto všetko musíme pre našich ľudí vybojovať aj s vašou  pomocou."

 Učitelia sa krčili na stoličkách, lúštili krížovky,  v učiteľských novinách v ten deň tajnička znela: Spojme  všetky sily pre rozkvet nášho socialistického školstva.

 Červené sako sa ma opýtalo:

 - A čože náš revolučný básnik? Revolúcia zvíťazila  a básnika nieto. Kamže sa len podel?

 A usmieval sa na mňa chlebovým úsmevom, len mu jednu vraziť.

 Halali, ty špina! Nie si schopný očistiť sa ani toľko,  aby som sa ťa mohol zastať na ulici? Aby som mohol každému  červenému saku vmietnuť do tváre pripomienku jeho červenej  duše? Nie si schopný vstať zo svojho bahna, aby som sa pri  vyslovení tvojho mena mohol rovno pozrieť do očí podobným  lapidusom? Choď do čerta so svojimi riekankami a pozri sa na  Peceň chleba: usmieva sa a kotúľa. Na rozlúčku zakýva:

 - Hodne zdaru v slobodnej tlači! Len tak britko, len  tak ďalej!

 Nasadol do svojho kapitalistického čvirikajúceho auta  a zmizol vo svojej svetlej budúcnosti. Krucinál... veď  Halali bol kedysi povedal, že ten chlap má pred sebou samé  krajšie zajtrajšky. Vendo Benda je opäť nositeľom rána.  Morning star. Ľavá, ľavá, ľavá... veľa ľavých rovná sa  pravá. Pochopiteľne, tak ako veľa pravých rovná sa ľavá,  hejže!

 Zvoň, zvoň, zvoň, idiot, ale najprv sa prebuď ty sám!

 

 11) HALALI, SPRÁVAŠ SA AKOBY SOM BOL TVOJ NEPRIATEĽ PRITOM,  ak som niečí nepriateľ, potom je to tvrdohlavosť  a topornosť. Aj vzdelaný a múdry sa môže zaseknúť - ako  Halali, a to je hotové nešťastie. Môžeš s ním hovoriť  o čomkoľvek, ale keď dôjdeš k jeho "tvrdej téme" - je  koniec. Rozum ide nabok, zásek je zo železobetónu.

 Halaliho zásek je Taraba. Prečo? Nuž, nevie mu odpustiť  dávne, dnes už smiešne výstrelky. Že študentov nazýval  "budúcimi inteligentami", školských pracovníkov do jedného  tituloval "pán profesor" a ani sa netajil iróniou, keď  sklonil hlavu nabok, prosebne prižmúril jedno oko a ústa  vykrivil do prosebného úškľabku. So spustenými plecami  dokázal pôsobiť ako hrdina utlčený nečistými silami, pritom  pomocníka Pištu tĺkol po hlave, kopal do zadku a vzápätí ho  dokázal vychváliť až do neba.

 A sentimentálny Halali akoby nevedel, že v každom je kus  cirkusanstva a šašovstva. Halali mu nevie odpustiť iné  - schopnosť vidieť nielen do duše človeka, ale aj za ňu.  Schopnosť poznať nielen myšlienky, ale aj túžby ľudskej  duše, ba aj také tajné želania, o ktorých netušia ani ich  samotní nositelia. Halali len Tarabovi závidí schopnosť  preniknúť medzi skryté ľudské pudy a hocikedy ich  zaktivizovať, aby bolo ešte lepšie.

 Všetko, čo o ľudskej duši vie Taraba, vie aj básnik  Halali. Ale básnik ostáva len v úlohe pozorovateľa, kým  z Tarabu sa dávno stal najobľúbenejší politik. Taraba naučil  ľudí, aby ho mali radi bez ohľadu na to, či sa im to páči  alebo nie, a láska k nemu sa stala súčasťou bontónu.

 Jeho výnimočnosť sme postrehli ešte ako študenti. Raz,  počas ktorejsi brigády na skrášlenie okolitého sveta, sme sa  votreli do Tarabovej dielne, do vône pilín, dreva a fermeže.  Prenášali sme poopravované police a skrinky, čo sme my  študenti vo voľných chvíľach dorezali nožíkom, alebo  porozbíjali kopancami a päsťami. Opravené sme ukladali na  hromadu a tie dorantané sme triedili podľa stupňa  dorantania. Taraba sedel za stolom spolu s pomocníkom  Pištom, nalieval do náprstkov rum a nahlas rozjímal  o nekonečnom kolobehu ničenia a opravovania internátneho  nábytku.

 - Na svete sú ľudia, ktorí ničia, a sú ľudia, ktorí po  nich opravujú. Ak vo svete prevládnu tvoriví ľudia, čoskoro  nebude dosť roboty pre všetkých, lebo všetučko už bude  vytvorené. Je to čudné, ale priveľa istoty prináša neistotu,  preto po istom čase pokoja sa musia zjaviť ničitelia, musí  stúpnuť ich prevaha, musia ničiť, kántriť, búrať. Títo  ničitelia dajú zmysel novým budovateľom, dajú im radosť  z práce, z krajších zajtrajškov, dajú nádej celému svetu.  Ničitelia sú vlastne osožní ľudia, nemožno ich vôbec  zatracovať ani súdiť. Čo možno odsúdiť, to je fakt, že  poľavila výuka k láske. Vytratila sa láska k idee, pritom  práve ona sa musí pestovať a chrániť. A ako sa najlepšie  vyučuje k láske? Predsa prostredníctvom nenávisti! - dumá  nahlas Taraba. - Napríklad nás učili nenávidieť triedneho  nepriateľa. Zdravá nenávisť je najspoľahlivejší spôsob, ako  vybudovať systém hodnôt. Boli sme tajná úderka na šírenie  nenávisti. Pravidelne sme chodili do škôl, do fabrík, aj do  detských domovov a medzi väzňov. Keby ste len videli tie  vyplašené deti v domovoch: prišli sme s kultúrnym programom,  spievali sme revolučné piesne, recitovali básne Milana Ferka  a Ľudmily Podjavorinskej, a keď sa deti rozihrali, hovorím  - milé deti, ale našich nepriateľov musíte nenávidieť.  Takto! A sekol som dlaňou, ako keď zabíjaš zajaca. A deti sa  tešili a sekali dlaňami ako ja a opakovali za mnou: Takto,  takto! Sekali do vzduchu, strúhali grimasy, žeby človek  pukol od ich vážnosti - takto, takto, takto! A politickí?  Tam to bolo ešte zaujímavejšie. Všetkých tých grázlov nám  postavili do šóru, označili tých, čo neplnili normu, a my  sme ako zástupcovia mládeže prednášali o potrebe plniť plán  i v nápravnovýchovnom zariadení. Dohovárali sme im,  presviedčali ich, že aj život väzňa je dôstojnejší, keď pre  blaho ľudu plní svoje úlohy. Nenapraviteľných sme  nenávideli.

 Raz nás vzali na vypočúvanie triedneho nepriateľa. Celý  som horel, aký bude. Čo mu polezie z očí? Ako sa prejaví  jeho nenávisť k našej mladej socialistickej republike?  Nepreskočí z neho iskra nepriateľstva aj na mňa? Šli sme po  temných, studených chodbách a srdce nám búchalo od vzrušenia  pred nastávajúcim stretnutím. Vyšetrovateľ bol dobromyseľný,  sadlovitý človek, zaťahoval trochu po našom, hneď sa mi  pozdával, reku, náš človek, netreba sa ničoho báť.

 Vo vyšetrovacej miestnosti, čuduj sa svete, stál  roztrasený muž s vyplašenými očami, buď bol slabým  nepriateľom, alebo naň vysoko pozitívne zapôsobila dlhoročná  prevýchova. Náš vyšetrovateľ z ničoho nič začal rozprávať  o pestovaní čiernych ríbezlí, prechádzal sa po nevľúdnej  betónovej cele, nepozeral ani na nás, ani na triedneho  nepriateľa, ale kamsi do neurčitej diaľky pred seba, nadšený  univerzálnou plodinou - čiernou ríbezľou. Potom sa zastavil  pri nepriateľovi, vzdychol nad vôňou ríbezlí a zrazu plesol  ťažkou rukou väzňa-nepriateľa po ústach. Potom už rozprával  len jemu, rovno do tváre o tom, ako v zime preriedil kríky;  raz vo februári, keď sa náhle oteplilo a v záhradke zavanul  skorý jarný vánok, plný vlhkosti a vzdialeného volania,  takého volania, vieš, ako keď ťa niečo vábi do diaľky a ty  cítiš slobodu, tam, kdesi za obzorom a chce sa ti tam ísť,  rozumieš? zvrieskol na väzňa a opäť ho udrel po bezočivej  tvári. V taký vlhký a slobodný deň som orezával výhonky, aby  ríbezle lepšie zarodili, lebo aj slobodne rodiť je  podmienené istým drobným násilím, ako je napríklad jarné  orezávanie ríbezlí. No? Čo na to povieš? A väzeň povedal:  Ďakujem za výchovu. Vyšetrovateľ sa usmial nad svojím  úspechom a rozhovoril sa o voňavej jari, o jemných zelených  výhonkoch a o ich udúšajúcej vôni a preplieskal väzňa  rýchlymi fackami sprava i zľava. Jeho reč o ríbezliach  nadobudla na sile a presvedčivosti, priam sme videli, ako sa  kolíšu v jarnom voňavom vetre, ako sa púčiky nalievajú  miazgou a vyšetrovateľ medzitým kopal vyziabnutého  nepriateľa do slabín, do rozkroku, do brucha, a keď sa  zločinný nepriateľ ľudu zohol k zemi, vyšetrovateľ mu pridal  päsťou do slúch a kričal o včielke medonosnici, ktorá  pracuje pre blaho celého úľa, robotne a usilovne zbiera peľ  a premieňa ho na med, aby aj on rozvoniaval medzi kríkmi  v záhrade. Vyšetrovateľ vzdychal a ochkal, nadchýnal sa  kvetmi čiernych ríbezlí, ako sa rýchlo menia na zelené  bobuľky a tie potom na čierne, plody mäknú, zrejú, výhonky  oťažievajú; vtedy treba dať pozor na vtákov, povedal a začal  mlátiť nepriateľa hlava-nehlava. Už ho nebil pokojne  a sporadicky, ale mlátil ho, kopal a trieskal zo všetkých  strán. Nepriateľ chrčal, klátil sa, padal, púšťal ružovú  penu z úst, no nepadol na zem, lebo rukami bol uviazaný  k stene. Keď sa vyšetrovateľ unavil, odviazal ho a nepriateľ  sa pokojne zviezol na zem.

 Má ma rád, povedal, stojac nad ležiacim mužom. Vždy sa  takto pekne porozprávame, postupne ho priúčam, tu  záhradkárčeniu, tam poľovníctvu, stavebným prácam, prácam  v domácnosti a tak. Keď raz odtiaľto vyjde, bude to  nesmierne rozhľadený človek, ja ho totiž učím milovať krásne  veci a krásu vôbec, však? Nepriateľ dvihol hlavu zo zeme  a uprel na vyšetrovateľa šialený pohľad. Však? zreval  vyšetrovateľ. Muž prikývol a dokonca sa aj usmial.

 A čo nevyzobú vtáci, oberiem. Tu a tam zjem bobuľku,  cítim, ako sa mi rozplýva na jazyku a pripomína mi vôňu  leta, veď sú to vitamíny. Máš rád vitamíny? Ležiaci muž  šklbol kútikmi úst a poslal smerom k vyšetrovateľovi čosi  ako šialený úsmev, pomaly dvihol ruku, ťažko sa načiahol  k jeho nohe a díval sa na nás s víťazným pohľadom dobrého  hospodára na svojom pôsobisku. Nepriateľ mu medzitým  pohladil nohu, raz, dvakrát, potom sa sťažka napriahol  a oboma rukami objal končatinu neohrozeného muža, víťazne  stojaceho nad porazeným protivníkom. Vyšetrovateľ nám potom  vysvetľoval, že pri triednej nenávisti je veľmi dôležitý  pozitívny vzťah k nepriateľovi, preto je nemysliteľné zbaviť  sa ho nerozumným spôsobom, ako je napríklad poslať ho za  hranice, lebo moc bez nepriateľov je len polovičnou mocou.  Preto treba mať nepriateľa rád a nenávidieť ho s láskou,  treba si ho pestovať. Najdôležitejšie je neustále mu  spôsobovať bolesť, hrôzu a strach. Ale medzitým musí mať aj  pocit nádeje a nádej zas musí byť poznamenaná jeho vinou, po  ktorej príde trest. Takto si svoju vinu uvedomuje čoraz viac  a teší sa na chvíľu, keď trestanie poľaví. Týmto spôsobom sa  aj najtvrdohlavejší naučia milovať svojho vyšetrovateľa,  svojho veliteľa, svojho vodcu a sú mu vďační za každý  kopanec, za každú facku, za každé slovko posmechu, za každú  urážku. Vyšetrovateľovo povzbudenie po hocakom výprasku je  potom najblaženejšou hudbou a želanie vyšetrovateľa je jeho  nebeským zákonom.

 - Vezmite si to ako príklad do života, - smial sa nám  Taraba, keď sme sedeli ako prikovaní medzi ohobľovanými  doskami a otlčenými skrinkami, a zapamätajte si, že najprv  treba ľudí skatovať pod čiernu zem, potom im preukázať dobrú  vôľu a pôjdu za vami ako pes, keď ho gazda nakope do rebier  a vzápätí mu hodí ohryzenú kosť.

 Taraba sa na našich rozpakoch rozosmial, náhle vstal,  podišiel k plátenému závesu, šmahom ruky ho odhrnul a my sme  zbadali naukladané drevené truhly zo žltých ohobľovaných  dosák. Tak predsa to bola pravda! A obludný Taraba sa  rehotal, akoby sa nič nedialo:

 - Ide o to, aby vás milovali tí, ktorých denno-denne  kopete do zadku, a aby vás milovali tým viac, čím lepšie sa  do ich zadku triafate.

 A teraz sa, milý Halali, tváriš, že si o tom nevedel.  Všetci sme o tom vedeli, ibaže sa nám jeho táranie videlo  ako naduté chvastanie, lebo sa nám nechcelo veriť, že toľko  obludností sa zmestí do ľudského konania. Svorne sme ho  považovali za táraja, lebo keby sme si mali priznať pravdu,  museli by sme spolu s ním niesť svoj podiel viny už len tým,  že o všetkých obludnostiach vieme a nie sme schopní k nim  zaujať akékoľvek stanovisko - z obyčajnej zbabelosti.

 

 12) DIABOL TARABA, NEDIABOL. POZRIME SA NA VEC PRAKTICKY.  Len si spomeň ako, sme zápolili o rubriku Náš kandidát. Len  si spomeň, ako sme sa predbiehali v predstavovaní budúcich  straníkov, ako sme sa navzájom pýšili, kto má akého skvelého  človeka, akú bombu. Diabol, nediabol, veď sme všetci vedeli,  aké výhodné je vytipovať si vhodného kandidáta, najlepšie  v blízkosti niečoho úzkoprofilového, a potom dychtivému  kadidátovi spraviť propagačnú službičku a nenápadne si  vyprosiť protihodnotu. Buco so svojou dýchavičnou škodovkou  neustále nosil ľudí okolo áut, Marica so skrútenou chrbticou  zasa lekárov, milý Halali, čuduj sa svete, spočiatku  redaktorov z vydavateľstiev... Mám pokračovať?

 Halali si svedomie nespytuje, zato sa opovažuje  vstupovať do Ťukotovho. Ťukot sa posadí do kresla, vyloží  nohy na nízky stolík a vychutnáva nočné ticho. Zachcelo sa  ti slávy, Halali, Ťukot to cíti a vie: nechváľte ma, aby ste  ma mohli chváliť aj za moju skromnosť. Celý básnik!

 Opäť vzal do rúk knihu a s odporom v nej zalistoval:

 ...posväť, ó, Bože, môj vzdorovitý krok, keď dupoce po  púšťach našej duše...

 

 Tu ho máte. Posväť, Bože, zloducha. Daj mu silu  vzdorovať slušnej spoločnosti, nech je ešte horší, ako si  predsavzal. Ťukot ukáže prstom k oknu a povie do nočného  ticha:

 - Takto skončia básnici plní hnevu a nenávisti.

 Ako vidíš, o tvoju najbytostnejšiu pravdu sa ľudia  ktovieako netrhajú, ak nemám povedať rovno, že ti na ňu ... onô. Ťaživá pravda nemá najmenšiu šancu voči lahodnému  klamstvu a nepríjemná skutočnosť kľakne na kolená pred  hociktorou ilúziou. To ty budeš musieť uzavrieť niektoré  kapitoly svojho života. Budeš sa musieť vysporiadať buď  s pocitom hrdinu, alebo s pobytom na tomto svete.

 Koľko útrap vložených do stránok knihy, ktorú nik  nečíta! Keby miesto tejto snahy miešal obyčajný betón, už by  tu stál jeden veľký dom.

 Poézia!

 Básnik!

 - Zmizni odtiaľto!

 Na okno zabubnuje niekoľko dažďových kvapiek .Bite do  mňa, tnite! Som Ťukot. Som človek, ktorý spoznal svet aj  v jeho odtieňoch. Práve preto ma chce zničiť jednostrunný  Halali, drapľavým zvoncom sa mi hrabe kdesi v mozgu, buntoší  medzi starými spomienkami, fundamentálnymi zážitkami, medzi  mojimi uhlovými kameňmi. Vŕta sa vo mne dlhým špinavým  nechtom, možnože sa pokúsi rozrušiť moju osobnosť. Pritom,  pozrite sa naňho zblízka:

 Chudý, dlhý, tenký - vyžla. Ponáhľa sa, pije. Fajčí.  Šéf kultúrnej prílohy denníka Zora, bývalý. Spravidla sa  poneviera a na okolité kultúrne akcie má pripravené  hodnotenie: "To je taký prd." Mal si šéfa s bohorovnou  trpezlivosťou, poviem ti, volá sa Ťukot. Odpustil ti všetko  na svete, lebo si v sebe čosi nosil, akúsi biedu, ktorá  každého nútila, aby ti odpúšťal a vzápätí zúril nad svojou  neschopnosťou nechať ťa v tvojich nečistých produktoch  samého. Všetko ti nenávidený Ťukot odpustil okrem Zoje, veru  okrem nej. Že si si ju vzal z akejsi roztopaše, z akéhosi  žartu, zo študentskej recesie alebo, ako si sa položartom  chvastal - aby si "zlomil jej nadutého starého". Dnes už  tomu aj verím a tak trošku aj chápem tvoju nenávisť k jej  tatkovi, červíkovi na zamini v stovežatej Prahe. Nenávidel  si jeho "horský pôvod", "pachtenie sa za veľkým svetom"  a jeho "rusínsku češtinu". Nenávidel si aj jeho snahu  poľudštiť ťa a pritiahnuť do "vyšších kruhov", jeho žoviálnu  ústupčivosť, poklonkovanie a "dolinový patriotizmus", lebo:       ...Slováci sa v cudzom, ale i v domácom svete zoskupujú  podľa dolín a tvoria uzavreté, niekedy až sprisahanecké  spoločenstvá voči iným Slovákom z iných dolín...

 "Diplomatické plazy bez myšlienky, bez názoru, bez  postoja, bez chrbtice a tváre. Huspenina: zmestíme sa  všade." (Ťukot tu pravdepodobne naráža na Halalim často  citovaný výrok svojho svokra-diplomata, ktorý touto vľúdnou  sentenciou poukazoval na to, že Slovák, ale i Rusín z hôr sa  musí svetu prispôsobiť, ak v ňom chce pohodlne polihovať,  teda vlastne žiť, pozn. P. J.) Slovom, natečieme všade a tam  stuhneme. Zoja akoby nebola potomkom rusínskych predkov  z hlinenej chyže zo Zakamennej Jablonky, ale odvekou  aristokratkou s pridvihnutým noštekom nad všetkým, čo  pripomínalo začadenú chyžku a blato na ceste v rodnej doline  predkov.

 Zmestíme sa všade.

 Vzal si si ju z nenávisti k lokajstvu jej otca, nie  z lásky k nej. Vzal si si ju, aby si ukázal "svetu", ako sa  rozbíjajú vzácne nádoby. Vysmieval si sa jej češtine, jej  slovenčine i jej ostychu hovoriť po rusínsky a nivočil si ju  dovtedy, kým úslužný diplomat nepochopil básnikovu  nenapraviteľnosť a nepreložil Zoju na štúdium do zahmleného  Londýna. Tak sa skončilo jej nekonečné trápenie  s "búrliváckym básnikom", ergo priožratým Halalim. Neskôr sa  pravdepodobne opäť vydala a zrejme za diplomata, lebo na  stretnutie po desiatich rokoch poslala pohľadnicu  z Argentíny.

 Básnik, ničiteľ osudov. Prečo tak úpenlivo chodia  k nemu ženy, pália si krídla a niektoré zhoria úplne?... Čo  len na ňom vidia, že mu samy lezú do postele? Vari tajomný  oheň, ktorý páli krídla?

 A básnik?

 - Ťukot, pošli mi redakčné auto! Sťahujem sa.

 - Preboha, už zasa?

 - Nedá sa nič robiť, musím. Eva vyvádza.

 - Eva? A čo sa jej stalo?

 - Ale nič. Našla v posteli Janu.

 - Nevieš si tie baby zorganizovať trocha lepšie?

 - Čo mám robiť? Sama mi vliezla do postele.

 - Mal si ju odohnať, múdry.

 - Ako som ju mal odohnať, keď v ten večer som bol u Dariny?

 Nie, nie, nemožno ťa brať vážne. Pritom Ťukot je človek  výsostne spravodlivý: so šéfredaktorským miestom získal  nesmierny pocit zodpovednosti a rovnako aj vieru, že  štruktúra systému je postavená nad človeka a jeho slabosti.  Štruktúrou je v jeho prípade redakcia Zory, Tarabova mestská  rada i funkcia v hlavnom meste. Ľudské slabosti stelesňuje  bývalý redaktor Halali. Ťukot, naplnený zodpovednosťou až po  okraj, vyhlásil hneď po nástupe do funkcie: Kto bude trčať  z redakčných predsavzatí, príde o to, čo na ňom trčí.  Povedal to s dôstojnosťou a vážnosťou zodpovedajúcou chvíli  svojho nástupu.

 Emilka polohlasom prehodila:

 - Keď to bude naozaj, potom si Halali viac netrtne.

 Pobavený smiech považoval Ťukot za krajne neadekvátny  vážnosti situácie. Podobne ako teraz. Halali už dve hodiny  vyzváňa, dobýja sa do jeho bytu. Čo robiť? Dobre, otvorí mu  dvere, vstúp, básnik! Vyklop, čo si želáš! Ale aký to bude  mať význam, keď dopredu vie, že opitý básnik mu vynadá,  prípadne ho ohrozí na živote. Veď neraz sa mu očividne  vyhrážal:

 - Za to, čo si spravil zo Zory, ťa jedného dňa zabijem!

 Je pravda, že v Zore začínali vynikajúci básnici i prozaici,  v tom majú noviny neopakovateľnú tradíciu. Pravda je však aj  to, že nie každý redaktor Zory sa stal prozaikom alebo  básnikom. Taký Halali s uvzatosťou sebe vlastnou zaiste  uveril svojej genialite a vypovedanie z redakcie pociťuje  ako ujmu na národnej tradícii, vari ho nepoznáme?

 Chachacha, smeje sa do hlbokej noci zmorený Ťukot. To  by bolo, keby svet riadili básnici, Halalíci!

 

 13) ŤUKOT SI PRIPÁLI CIGARETU A POZRIE SA NA NEDOKONČENÝ  text príhovoru. Pravda je taká, že pri ňom zaspal. Niekedy  je veľmi ťažké napísať príhovor na danú tému, aby vyhovel  vnútornej autorskej etike i mestskej rade, ale to už je  úloha novinára: zladiť nezladiteľné a v prijateľnej podobe  predostrieť svetu. Príklad: uvalíme daň na pivo. Teší sa  niekto? Neteší. Ale vysvetliť to treba. Alebo pribudne  v štáte hranica, teší sa niekto? Samozrejme: všetci jednookí  králi. Opäť treba vysvetľovať, poúčať. Skúste, kritici,  vysvetľovať chúlostivosť sveta a pochopíte, čo je to za  práca.

 Halali je vo svojej zložitosti veľmi jednoduchý tvor  - vykrikuje o Tarabovi, že je diktátor, že zrušil v meste  striptíz, hazardné hry, blší trh, že jeho pomocníci najprv  zakázali divadelnú hru o chorobe moci, neskôr zrušili  i divadelnú scénu, potom prišli na rad "štvavé noviny  s nenávistnými článkami". Úloha visela vo vzduchu celkom  priezračne: kto v Zore píše nenávistné komentáre? A odpoveď  bola jasná. Halali musel preč, sorry.

 

 "Niektorí odrodilí a "svetoobčianski" novinári natoľko  zdecimovali náš národ, že zvlčilosť je už pravidlom medzi  jednotlivými vrstvami spoločnosti. Včera v skorých ranných  hodinách priviezli na ošetrenie do mestskej nemocnice  tridsaťjedenročného podnikateľa S.Z. s hlbokou reznou ranou  v bruchu. Na nemocničnom nádvorí sa našlo viacej  tisíckorunáčiek, ktoré zozbierala milosrdná sestra  z anestéziologicko-resuscitačného oddelenia a požiadala  zraneného o vyjadrenie k nájdeným finančným prostriedkom.  Podnikateľ sa na príslušníčku milosrdných sestier osopil,  a to i napriek ťažkému zraneniu, a vyslovil podozrenie, že  sestra Anabela je v spojení s členmi mestského podsvetia,  ktorí ho okradli. To všetko je výsledok systematického  pôsobenia nenárodných či vyslovene protinárodných novinárov  a ich neustáleho volania po bezbrehej demokracii... teda  lúpeže, krádeže, zlodejstvo. Je načase zaviesť disciplínu do  slovenských miest."

 

 Kdekto sa uškŕňa, no vo všeobecnosti ľudia pochopili,  že Taraba koná v ich prospech, nefrflú. Mestské byty  rozpredal temer za babku. Zriadil domobranu, a keď sa  zotmie, v meste je ticho ako v kostole, po uliciach  patrolujú stráže.

 Ľudia majú disciplínu radi. Radi sa pohybujú v šíku  a majú radi uniformy. Radi premýšľajú o tom istom, často  s tým istým výsledkom. Na stretnutia s Tarabom chodí celé  mesto a všetci mu tlieskajú, detský zbor spieva jeho  obľúbené národné piesne. Všetci ho majú radi, len jediný  človek je proti: básnik Halali. Nie je Tarabovou chybou, že  si proti nemu. Si sám, sám, sám, ako prst. Si sám, hoci ťa  obletujú mračná žien.

 Apropo, ženy. Pochybujem o ich úsilí poskytnúť ti niečo  ľudské. Priťahuje ich obyčajná zvedavosť, tvoja povesť  čudáka. Chcú poznať, ako naplní ich túžby vydedenec. Lepia  sa na teba, lebo sa chcú dozvedieť niečo o sebe, chcú sa  utvrdiť vo svojej výnimočnosti, pôvabe, chcú mať čierne na  bielom, že ich ženskosť je univerzálna, že je obdivovaná aj  posledným vydedencom. Si len posledným stupienkom k ich  dokonalosti, nevedie ich k tebe obdiv, ale ich bizarné  chúťky.

 Odmietol si zmierenie, pritom som ti radil: Napíš  o Tarabovi báseň a bude všetko v poriadku. No? Ktože ma to  vtedy opľul slinami plnými páchnuceho piva? Bol si hrdinom,  no dnes máš už len prst na zvonci, a to je všetko, čo ti  ostalo. Národ má dnes nového básnika, volá sa Taraba.

 A ty? Stelesnené utrpenie, samozrejme, falošné. Pokrčená  košeľa, otrhané džínsy, mastné vlasy, hlava nabok, starosti  o osud ľudstva. Pohľad Krista, vo vrecku Rilke a zápisník.  Nie je predsa horší ako Rilke:

 Ó, duša prekliata, prečo vo mne sídliš...

 Keď ho takto stretne začínajúca novinárka, naskutku  beží kúpiť dvadsať deka salámy, rožky, pivo a na pár dní sa  nasťahuje k básnikovi. Citlivý kvet potrebuje opateru,  prebudená ženskosť operie a vyriadi básnika, a keď ten  naberie dostatok tvorivého rozletu, vyhodí ju. A dievčina,  miesto aby nariekala, ešte dlho, dlho spomína na najkrajší  zážitok svojho života.

 Ťukot má naporúdzi aj ďalšie argumenty, ale prešiel ho  kazateľský tón aj chuť zapodievať sa Halaliho spustnutosťou.  Vlastným pričinením sa z nádejného básnika stal kamienok na  ceste. Odkotúľa sa celkom nenazdajky sám, míľnikom sa už  nestane nikdy - pridlho žije a dáva to najavo príliš  okázalým spôsobom.

 Všetci, ktorí boli proti Tarabovi, sa už odsťahovali  z mesta, alebo sa pridali k nemu. Každý vie, že vzdor plodí  zatvrdnutosť, topornosť, vzdorovitý človek po čase nevie  tvorivo premýšľať a tak skončí aj Halaliho poézia. Poézia,  ak má byť dobrá, musí sa zapodievať niečím, čo je "za".  Poézia neustále "proti" prestáva byť poéziou. Ako chceš  presvedčiť, že tvoje "proti" Tarabovi je "za" niečo? Tvoje  "proti" je žalostne málo, za tvojím "proti" nič nie je.

 

 14) SÁM HALALI JE AUTOROM DÁVNEJ REPORTÁŽE O ČUDESNOM  človeku nekončiaceho sa sporu s celým svetom: Pipko, muž  proti. Každému čitateľovi musela pred očami vyhupnúť  postavička-húžvička človiečika, bojovníčka proti všetkým  a všetkému, principiálneho odporcu čohokoľvek väčšinového.  Pipko, muž proti, mužíček z rusnáckych hôr, principiálny  partizán, sa v roku 1950 opäť vzoprel zoči-voči moci,  tentoraz voči likvidátorom gréckokatolíckej cirkvi. Prišli  do dediny v sprievode dvoch žandárov a dvoch v kožákoch,  s ktorými boli tie najhoršie skúsenosti ešte z vojnových  čias, a ich úloha bola opäť prostá - zameniť gréckokatolícku  cirkev za pravoslávnu, to jest, odviesť farára do zberného  lágra a zabezpečiť bezpečný pobyt novému, pravoslávnemu  popovi.

 Muž proti, Pipko, sa pochopiteľne opäť postavil proti,  tentoraz so sekerou v ruke a bránil vieru i kňaza, no  neubránil nič. Vzali ho spolu s ďalšími rebelmi, spolu  s kňazom a ako sa neskôr roznieslo, z fary "sa vzalo" aj  kdejaké zariadenie, taniere, misy, knihy, obrazy svätých,  vraj i oblečenie a z kurníka zmizli sliepky. Kým sa muž  Pipko vrátil z väzenia, dávno sa zabudlo na smiešne  čerehaslá i na hnevy a vzdory, lebo dedina bola naskrze  pravoslávna a na posla z kriminálu sa pozerala už len ako na  človeka, ktorý sa nevie začleniť do spoločnosti a ustavične  musí byť proti niečomu, čo vlastne ostatným ani neprekáža.  Kto by očakával Pipkov celoživotný vzdor, ten by sa pomýlil,  lebo akosi sa stalo, že Pipko, bývajúci v tesnom susedstve  fary, sa i teraz zblížil s mladým pravoslávnym farárom  a čoskoro sa stal jeho radcom vo veciach obecných  i svetských, ale najmä hospodárskych. Prevzal starostlivosť  o záhradu a hydinu a po niekoľkých rokoch by nik nebol  povedal, že vzdorovitý Pipko bol pre pôvodnú vieru v árešte.  Svet by si kráčal vo svojich vyšľapaných koľajach, nebyť  nešťastného pokusu o jeho premenu v šesťdesiatom ôsmom.  Zrazu sa odniekiaľ vynorilo niekoľko zatvrdilých  gréckokatolíkov, ktorí prišli bezočivo pýtať kľúče od  chrámu! A opäť to bol Pipko, muž na strane spravodlivých,  ktorý zburcoval chlapov a vchod do chrámu bránil tak  urputne, že milí gréckokatolíci sa museli so svojimi božími  nárokmi stiahnuť do ústrania. Samozrejme, že to nebol koniec  náboženskej vojny. Už v nedeľu prišla posila aj zo susednej  obce, priviezli sa na vŕzgajúcej pragovke, zoskákali z korby  ako rýchla rota a vtrhli na pravoslávnu faru rovno uprostred  obeda. Pop i s rodinou sedeli okolo nedeľného obeda, na  bielom obruse sa parila hovädzia polievka, uprostred stála  misa s pečeným zajačikom, v pohároch sa červenelo víno  a k tomu misa plná letných jabĺčok. Chlapi sa najprv  zháčili, zaskočil ich pokoj a mier nedeľného obeda, ale  potom niektorý z nich vyzval popa, aby opustil odveké bydlo  gréckokatolíckych kňazov. Pop miesto odpovede požehnal  zarazených mužov, lenže krikľúň zvrieskol na celú kuchyňu:

 - Berte to! - a pripravení chlapi sa chopili rovno  stola aj s taniermi s polievkou a pečeným zajacom a vyložili  ho na korbu auta. Potom nasledovalo ostatné: kreslá,  stoličky, postele, obrazy, knihy, ba i sud s medom,  kotkodákajúce sliepky a zajace. Pragovka potom zarapkala  a zamierila do Humenného, kde bol pre popa pripravený byt  v paneláku; tam všetko povynášali tak, ako to boli  naukladali na auto, len čriedočku si pop popohnal  k príbuzným a do bytu v paneláku ani len nenazrel. Až po  dlhom čase sa susedom voľačo znevidelo, v byte sa totiž nik  nezjavoval, naopak, tiahol z neho hnilobný pach a v dome  bolo akosi priveľa múch. Susedia plní obáv, ale i zvedavosti  zahlásili podozrivú situáciu žandárom a tí prišli otvoriť  byt násilím, či sa v ňom nestala nejaká tragická udalosť.  Keď zámočník otvoril dvere, vyvalila sa odtiaľ bzučiaca  mrákava, po chodbe sa rozliezli tisíce červov a húseníc  a ohromených záchrancov zaplavil neznesiteľný zápach.  Žandári i zízajúci zvedavci sa dusili v smrade a bzukot múch  bol taký ohlušujúci, že nebolo počuť vlastného slova.  Vypasené a tlsté muchy s oceľovomodrými zadkami lietali ako  sršne, zúrivé a zlé, a veru hodnú chvíľu sa do bytu nik  neodvážil vstúpiť. Potom sa zistilo, že mrákavy múch sú len  smiešnym dôvetkom k ďalším miliónom, poschovávaným  v hrncoch, tanieroch, ale i v šatách, kabátoch, skriniach,  no a celé koláče bzučiacej hávede boli v sude s medom, živé,  položivé i zdochnuté od prežratia a presilenia.

 Nedeľný stôl ostal neporušený, taký, aký ho priniesli,  len miesto zajaca sa na miske belela jeho dokonale vybielená  kostrička, poháre pôvodne plné červeného vína boli plné  opitých a usušených múch a v tanieroch bola celá zbierka  všakovakej hávede, nočných i denných motýľov, molí, húseníc  a strieborných záchodových rybičiek.