Váhostav neváha...

Bolo to pred nejakými desiatimi rokmi. Pražské stavebné firmy hladné po odborných profesiách vysielali svojich náborárov na hlavnú stanicu. Vyhľadať odborníkov na početné rozostavané stavby nebolo také zložité. Boli to už napohľad bezradní muži s cestovnými taškami, váhajúci a ponevierajúci sa medzi pokladňami a nástupišťami. Výraz beznádeje a ošumelosť týchto mužov mali spoločného menovateľa - boli okradnutí. Nádej však nikdy neumrie skôr ako jej nositeľ, preto sa opäť a opäť nechávali najímať do ďalších a ďalších pražských firiem podľa osvedčenej schémy: na ruku dostali stravné lístky na celý týždeň a ubytovanie. Murári, tesári, obkladači, izolatéri, lešenári, pokrývači, živnostníci od Myjavy po Michalovce. Podpísali stručné zmluvy s dodatkom, kde na jednej strane boli drobnými písmenami prefotené ďalšie štyri. A poďme do práce. Po Prahe bežal stavebný boom a stavby rástli ako huby po daždi. Prišiel však deň zúčtovania a majstrov čakalo ďalšie zo série prekvapení. Na výplatu dostali opäť veľkú nulu; keď im odrátali stravné lístky a ubytovanie, pokuty za priestupky, ostalo im akurát na cestu domov. Alebo ani toľko. Márne by sa domáhali nápravy, ich porušovania disciplíny mali byť fatálne: za zloženie prilby z hlavy na pracovisku bola pokuta od desaťtisíc korún vyššie. Koho vyfotili mladí firemní agenti  ako zajedá chlieb s klobásou a prilba leží na tehlách mal smolu. To aby ešte doplatil firme za to, že sa unúvala dávať mu stravné lístky a strechu nad hlavou. Všetko stálo napísané v tom dodatku drobnými písmenkami. Kto nečíta drobné písmenká má smolu. Lebo medzi mrchami platí, že drobnými písmenami na nepíše nepodstatná tiráž, ale životne dôležité veci, ako pokuty za nezmysly, dôvody pre ďalšie a ďalšie strhávanie položiek zo zarobených peňazí. A drobné písmená akokeby boli vymyslené práve pre tieto účely.  Podobné triky na nás skúšali nemecké firmy pred dvadsiatimi rokmi. Na tunelovanie slovenských firiem používali svojich gastarbeitrov zaradených do svojej hodinovej mzdy. Aj oni sa nám pokúsili vyplácať desatinu z odpracovaného výkonu. Stačilo však pohroziť žalobou na ich obchodnej komore a páni sa zázrakom umravnili.

Pražské skúsenosti boli pre mnohých slovenských živnostníkov zničujúce, pretože neexistovala autorita podobná nemeckej obchodnej komore.  Prešlo desať rokov a situácia sa zopakovala v inom háve na slovenských diaľniciach. Po Váhostave, zdá sa, ostane živnostníkom pätnásť percent z mizernej faktúry. Postačí na stravenky, posteľ v ubytovni a možno aj na cestu domov. Aby porozprávali svojim ženám a deťom ako sa budujú slovenské diaľnice a tunely. Toto bezohľadné odjedanie z taniera živnostníkom, ktorí nie sú krytí nijakou štátnou inštitúciou, je vskutku ukážkou ľavicovej politiky par exelance. A reťazenie nekonečnej zlodejiny môže pokračovať ďalej.

Peter Juščák