Zabil filmy oceňované vo svete ako Čuchrajova Balada o vojakovi, zabil aj hudbu, napríklad Šostakovičovu Deviatu symfóniu – Leningradskú, venovanú obetiam blokády. Hrávali ju nepretržite na Piskarevskom cintoríne, nad hrobmi takmer pol milióna obetí obliehaného Leningradu.
Zabil vojnovú literatúru, napríklad Šolochovov román Tichý Don, za ktorý autor dostal Nobelovu cenu.
Lož o nacistickej Ukrajine mala spojiť ruskú úctu k obetiam nacizmu druhej svetovej vojny s právom zničiť „podobný nacizmus“ v susednej krajine. Mediálne spojenie kolosálnej lži sa vydarilo – právo vraždiť a rabovať na Ukrajine zdvihli Putinovi domácu popularitu.
Premenovávanie hodnôt sa nevypláca. Nie Ukrajina, ale Rusko vykazuje znaky fašizmu. Putinovi obdivovatelia ešte netušia, že ruská úcta k obetiam druhej svetovej vojny sa zmenila na úctu k dnešnému násiliu, lži a k ich šíreniu za hranicami Ruska.
Putinova vojna spochybnila ruské utrpenie. Všetky umelecké reflexie sovietskej Veľkej vlasteneckej vojny stratili lesk a prepadli sa do tmy. Putin odkázal minulým, súčasným i budúcim umelcom, že ich umelecký obraz spomínanej vojny, statočnosti vojakov, dôstojníkov, civilov bol iba ich chvíľkovým bolestným rozmarom.
Dnes sa na Ukrajine rodia nové Balady o vojakovi, píšu sa nové Tiché Dony aj Osudy človeka, na rad prídu ich knižné a románové podoby, filmy, nová symfónia – možno sa bude volať Mariupoľská.
Mohutná vlna sovietskej reflexie Veľkej vlasteneckej vojny už dostala šrám – románmi, ktoré ešte nie sú napísané, filmami, ktoré ešte nemajú ucelené príbehy, symfónie roztratené medzi výbuchmi rakiet, krikom ranených a plačom preživších.
Tento šrám agenta Putina len tak nezmizne. On sám zhasol svetlo vo vlastnej krajine a vydal ju napospas potkanom.
