Po nábreží skepsa beží

Niekedy sa zdá, že lepšej profesie ako spisovateľská ani nieto. Veď kto iný môže modelovať minulosť, prítomnosť i budúcnosť lepšie ako on ? Ak sa však spisovateľ trocha potkne, potom jeho tvorivá sloboda je mu skôr na príťaž. Toť privalila kolegu spisovateľa, keď na tomto mieste posmútil nad názvom nábrežia v Bratislave podľa armádneho generála L. Svobodu. Podľa jeho mienenia – normalizátora.

Treba poznamenať, že pomenovanie nábrežia po generálovi Svobodovi nie je dôvodom na neprimeranú skepsu. Ak chceme hodnotiť tohto významného československého vojaka treba ho vnímať v kontexte jeho celého života. Spomeňme teda aspoň jeho účasť v Československých légiách v I. svetovej vojne, bitke pri Bachmači a Zborove a jeho boj proti boľševikom na transsibírskej magistrále. Po fašistickej okupácii formoval československú jednotku v Poľsku a po rozdelení Poľska a zajatí v ZSSR pokračoval v budovaní československého práporu tam.

Nikdy nám v škole nevysvetlili, kde sa vo vojnových časoch v ZSSR z ničoho nič zjavili tisíce Čechov, Slovákov, Rusínov, Židov a my sme podobné otázky položiť nevedeli.

Dnes však vieme, kto boli Volynskí Česi, a vieme kde sa tam vzali aj ostatní, najmä Rusíni z Podkarpatskej Rusi. Rusíni tvorili nezanedbateľný základ jeho jednotky. Jeho vojakmi boli  najmä utečenci z Podkarpatskej Rusi, ale i ďalší utečenci pred fašistickými represiami a plynovými komorami... Za vieru v pravdivosť sovietskej politiky boli odsúdení na pomalú smrť v stalinských gulagoch. Tisíce otrokov vďačilo práve Ludvíkovi Svobodovi za to, že mali česť bojovať za oslobodenie vlasti miesto pomalého  zomierania v stalinských  gulagoch.

Obsiahle svedectvo o  neuveriteľnom príbehu Svobodovho vojaka podáva napr. Štefan Luťanský. Hovorí za desaťtisíce spolubojovníkov, aj za tých, ktorí do svojej vlasti nedošli. Mnohí zo spoluväzňov nedorazili ani z lágra do Buzuluku, pretože zomreli od hladu ešte cestou ta.

Treba pripomenúť, že ani Buzuluk nebol rekreačným strediskom, ale miestom, kde žijúce polomŕtvoly sa postupne menili na ľudí a na vojakov, až  napokon boli schopní obliecť uniformu a vydať sa na západ. Svobodove jednotky prechádzajúce cez Rusko, Ukrajinu, cez  Karpaty až do Prahy sú nezmazateľným svedectvom o vzdore proti fašizmu – Čechov, Slovákov, a najmä takmer nespomínaných Rusínov. Nezmazateľné činy mužov a žien možno zašli prachom rôznych iných udalostí, ale stali sa neodškriepiteľnou súčasťou hodnotnejšej časti našej histórie. Pamätal najmä na tých, ktorí sa z rôznych príčin k jeho boju nemohli pridať.

Nábrežie gen.  Ludvíka Svobodu v Bratislave je tak dôstojnou pripomienkou  ducha, ktorý pripomína aj občas kritizovaný lev na pylóne.  Hodnotenie veľkých osobností je vždy ťažké a  podľahnúť ľahkovážnym odsudkom môže spôsobiť, že nie onej osobnosti uprieme na jej pravdivosti, ale sami sebe.

Peter Juščák