Nie a nie si spomenúť

Rozmaznaná zjednotená Európa nemá bohvieakú vlastnú etiku. Nie je na ňu čas. Žijeme dynamickú, uponáhľanú dobu a etika v takomto prostredí je na obtiaž, prekáža. Brzdí obchod, rozvoj, talenty, podnikanie, umenie, obmedzuje mediálny priestor, prosto, zdá sa, že postmodernému svetu je etika nanič.

Žijeme teda na zvyškoch etiky z predchádzajúcich dôb. Na  zvyškoch tej etiky, ktorú budovali a formovali stovky generácií pred nami. Isto nebola  celkom dokonalá, ale hĺbka jej koreňov spôsobila, že sme ešte celkom nezvlčili, že sme ešte celkom neprepadli lascívnym návnadám sveta bez hodnôt a bez zodpovednosti.  

V minulosti etický tón udávali vzdelaní kňazi a učitelia, neskôr aj spisovatelia, dramatici, umelci. Postupne sa o svoju úlohu tvorcov etického prostredia museli podeliť s novinármi, neskôr s rozhlasovými a televíznymi redaktormi. Dnes kňazi rozprávajú chladným kostolným múrom a remeslo učiteľa, aspoň na Slovensku sa dostalo medzi zahanbujúce povolania. O to väčší priestor majú krikľúnski vykladači sveta, ktorí o ňom vedia iba toľko, že aj nešťastie je na predaj a že zbytočná múdrosť kazí kšefty.

Ľútosť  nad miznúcimi ľadovcami má oveľa väčšie kontúry, ako zamyslenia sa nad oveľa rýchlejšie miznúcou etikou, ktorá sa nedá ohradiť múrom, ani impregnovať, ani uložiť pod sklo do múzea. Nikoho už neprekvapuje, že televízie sa predháňajú vo vymýšľaní osobností, vyrábaní celebrít, produkovaní prázdnoty a nevkusu. Mladí nedoukovia necitlivo vstupujú do súkromia, do domov, kde sa stalo nešťastie, nie však ako utešitelia, ale ako obchodníci s ich nešťastím. Rozmaznaná Európa sa medzitým venuje uhorkám, psím známkam a údeninám. Láme si hlavu nad tým, ako z bradatých speváčok spraviť etickú, estetickú a ľudskoprávnu normu. Ako legitimizovať ich nenormálnosť tak, aby sa ako nenormálni cítili tí, ktorým toto bizarné novátorstvo prekáža.

Putin sa musel dobre pozabávať, keď pred časom Merkelová pri návšteve Ruska obhajovala hysterické speváčky ako vážené disidentky. O skutočných ruských disidentoch sa dnes mlčí. Blahobyt rozmaznanej Európy nás zbavuje súdnosti. Zvyšky našej klasickej etiky nás k čomusi nabádajú, lenže nie a nie si spomenúť k čomu.