Malý utešený kŕdlik

Fascinuje ma zdanlivo lenivý pohyb kŕdľa rýb pod hladinou. Pokoj sem, pokoj tam a zrazu kŕdeľ šmyk vpravo, alebo šmyk naľavo. Keď sa doň  vrúti dravec, kŕdeľ sa rozpŕchne, ale až na poslednú chvíľu. Akoby všetky rybenky vedeli, že obeť je síce nevyhnutná,  no šanca na únik je stále prítomná.

Na jeseň v osemdesiatom deviatom som si v rannom vysielaní československého rozhlasu dovolil vyhlásiť  malú a podľa mňa veľmi potrebnú súťaž pre bystrých poslucháčov. Mali nahlásiť do nášho štúdia v Košiciach či sa v ich okolí nenachádza nejaké „staré, zabudnuté, neaktuálne heslo, ktoré sa už dnešnému človeku neprihovára“. Inšpirovala ma k tomu skutočnosť, že systém sa pomaly rozleptával sám od seba, ale napríklad na ceste medzi Košicami a Rožňavou jeho zašlú slávu podporovalo šesťdesiat štyri hesiel, pútačov, kosákov a kladív, hviezd a iných artefaktov vtedajšieho režimu.

Ranná relácia sa končila a hudobný redaktor pustil pokojného Cohena. Vybavil som narýchlo zo tri blahoprajné telefonáty a už som sa pratal kade ľahšie, lebo sa dalo tušiť, že táto súťaž sa neponesie na Cohenovej frekvencii.  Môj predstieraný pokoj narušil pred budovou štúdia bledý riaditeľ. Dialóg bol krátky, úsečný, a také boli aj riaditeľove prísľuby najbližších úkonov ktoré ma neminú. Až neskôr mi došlo kto z nás bol po vyhlásení nevinnej súťaže viac vytočený.

Popravde, od poslucháčov som v tých časoch očakával rybací efekt – rátal som s desiatkami, ba stovkami odoziev, veď krajina bola oblepená nezmyselnými plagátmi a heslami, hoci stredná Európa už žila inými výzvami. Efekt sa však nedostavil, do redakcie došla necelá desiatka listov. Časť odvážlivcov sa podpísala, časť ostala v anonymite. Jeden z nich posmešne upozorňoval na heslo o plnení „náročných úloh  osemnásteho zjazdu komunistickej strany“ a dodal, že „nás, obyčajných, opäť predbehli súdruhovia“, keďže bolo známe, že komunistických zjazdov bolo dohromady len sedemnásť.

Rešerš mojej malej rozhlasovej súťaže odznela spolu so znesiteľnými citátmi z poslucháčskych listov opäť v rannom vysielaní. Vzápätí sa ozvali pobúrení komunisti z popradského okresného výboru strany. V liste sa najprv oborili na „nezodpovedného a málo uvedomelého redaktora“, potom pristúpili k vysvetleniu ako „neznámy páchateľ rozbil sklenenú výplň vitrínky v liečebnom ústave a zlomyseľne doplnil paličku k rímskej sedemnástke, čím vzniklo číslo osemnásť“. November sa nezadržateľne blížil, ale vystrašený riaditeľ ma ešte stihol vyslať na služobnú cestu do tatranského liečebného ústavu vyšetriť ako to bolo s tou nadbytočnou paličkou. Vyšetrovanie paličky nadobudlo komický charakter a vzápätí sa utopilo v novembrovej vlne. Efekt kŕdľa rýb sa dostavil ako dlho očakávaný pôrod. S ním generálny štrajk a košické rozhlasové štúdio sa chtiac-nechtiac ocitlo v parku pre budovou.

Prešlo dvadsať rokov a  utešený kŕdlik spokojných občanov veľkým oblúkom poškuľuje na svet minulosti a vyčkáva. Vyčkáva v nádeji, že napriek dravcom stále je kam uhnúť. No a keď sa na nás voľaktorý vrhne, všetkých neprehltne, takže aký odpor, všakže?