Keď si fašista porozumie s komunistom

Tento rok priniesol do spoločnosti viacero varovných signálov o tom, že v hodnotách, ako sú demokracia, sloboda vyjadrovania a sloboda slova, nemáme celkom jasno. Pochopiteľne, po dvoch diktatúrach sa ich ovocie bude rozkladať ešte veľmi dlho.

Vidíme, ako sa v rôznych médiách, najmä v neuchopiteľnom virtuálnom svete internetu bezbreho propagujú všemožné smery, idey, ideológie, dokonca aj hnutia smerujúce k potláčaniu slobody iných.

Skúste latentným aj neskrývaným nacistom vyčítať ich verejné prejavy a hneď sa ozve jačanie o cenzúre a potláčanej slobode slova. Ich autori stále nemajú jasno v tom, kde je ich hranica slobody vyjadrovania, kedy ich právo na svoj názor musí byť korigované etickým princípom.

A ak taký princíp autorovi chýba, nuž ho treba pripomenúť zvonka.

Povedané inak, stretnutie rôznych názorov prebieha na rôznych kultúrnych úrovniach. Ak niektorej strane chýba osobný mravný korektív, potom aj diskusia prináša jednostranný nátlak i agresivitu.

Od slov k činom nebýva ďaleko a medzi prejavy agresivity patria aj zdanlivo neškodné oslavy predstaviteľov diktátorských režimov, či už Tisa, alebo Husáka. Zlovôľu diktátorov nezjemnia ani najkrajšie kytice kvetov, ani stuhy s najkrajšou poéziou, ani slepá oddanosť ich nasledovníkov.

Devastácia slobodného ducha začatá slovenským variantom nacizmu pokračovala mnohonásobným komunistickým vymývaním hláv. Potrvá ešte dlho, kým všetci obdivovatelia totalitných rodákov pochopia, že diktátori sú si rovní.

Napríklad aj v tom, že nemajú v sebe ľudský rozmer. Že ich hlavný cieľ nie je prosperita všetkých ľudí dobrej vôle, ale nenávisť k nezávislému mysleniu.

Nenávisť k triednym nepriateľom bola oficiálnou doktrínou komunizmu, podobne ako nenávisť k rasám v prípade nacizmu.

Zatiaľ sa pričasto stretávame s názorom, že komunista, bojovník proti nacizmu je nositeľom pravdy a slobody, alebo opačne, že nacisti a ľudáci v boji proti komunizmu prinášali svojim zápasom nejaké hodnoty.

Sú to príliš zjednodušené úsudky a nesmerujú k poznaniu skutočnej pravdy. Pravda o podstate totality by mohla znieť aj tak, že žiadna víťazná diktatúra v zápase s inou diktatúrou nemôže byť nositeľkou slobody – ale opäť len totality.

Dostatočne sme sa o tom poučili po oslobodení od fašizmu. Ak však niekto kriticky poukáže na obidva diktátorské režimy, celkom prirodzene sa stáva nepriateľom ich oboch. Vtedy sa odvekí rivali dokážu vzácne spojiť.