Juščák: Rusi brali do gulagov celé dediny

 

 

 

 

 

 

Juščák: Rusi brali do gulagov celé dediny

 

S Červenou armádou neprichádzala len sloboda. Pre tisíce ľudí prinieslo oslobodenie hrôzu v ruských koncentračných a pracovných táboroch - gulagoch. Podľa niektorých dokumentov v nich mohlo byť až 45-tisíc občanov Československa vrátane zajatých vojakov.

Predpokladá sa, že do dvadsať percent z nich sa nevrátilo, hovorí spisovateľ a publicista Peter Juščák, ktorý sa téme dlhodobo venuje. Ich osudy zhrnul v zbierke Odvlečení, románe ...a nezabudni na labute!

TEXT: Daniela Jancová, FOTO SME: Gabriel Kuchta

 

 

Mali Sovieti už pri príchode na oslobodené územie zoznamy ľudí, ktorých zatknú?

 

Mnohí sovietski poradcovia a organizátori odboja spisovali zoznamy fašistov a ich pomáhačov, ale aj tzv. nepriateľov Sovietskeho zväzu. So sovietskymi jednotkami prišla aj ich politická polícia NKVD a špeciálna jednotka Smerš – Smerť špiónam. NKVD zatýkala, Smerš vypočúvala mimoriadne brutálnym spôsobom. Nemalo to nič spoločné s vyšetrovaním zločinov, išlo im o naplnenie kvót „odhalených fašistov a nepriateľov Sovietskeho zväzu“.

 

Vyhľadávali a zatýkali aj svojich bývalých občanov, ktorí ušli pred boľševickou revolúciou?

 

To je špeciálna kapitola zavliekania. Emigrácia, ktorá sa dostala do Československa po nástupe Lenina, sa po rokoch prispôsobila demokratickému režimu, stali sa československými občanmi, mali vysoké štátne, spoločenské dokonca aj vojenské funkcie, boli medzi nimi významní vysokoškolskí profesori. Pôsobili od Mukačeva po Prahu a boli medzi prvými, za ktorými šla NKVD. Masovo ich internovali a deportovali, často aj s rodinami, ako nepriateľov Sovietskeho zväzu. Málokto z nich sa vrátil.

 

Takže režim nezabúdal...

 

Išlo o naplnenie leninsko-stalinského modelu vládnutia – nik pred nami neujde, neschová sa a na koho ukážeme, beda mu, lebo skončí v našich žalároch. Strach je z hľadiska totalitného vládnutia najefektívnejší vládca a oni s ním veľmi intenzívne a dôsledne pracovali.

 

Masové zatýkania boli na celom území alebo len v niektorých oblastiach?

 

Prečo zatýkali aj ostatných občanov Československa. Tiež si pripravovali pôdu na ideologické obsadenie územia?

 

Po vstupe na Slovensko sa venovali Maďarom, ktorých v rámci kolektívnej viny považovali za fašistov, rovnaký princíp uplatnili na karpatských Nemcov. Internovanie sa teda dialo najmä na východe Slovenska. Napríklad z Medzeva zobrali asi 150 ľudí, čo bola pre mestečko veľká rana, z jeho okolia celkovo 220. Tak isto z maďarských dediniek okolo Trebišova brali po desiatkach, stovkách mužov.

 

Boli okrem týchto skupín obyvateľstva aj iné, ktoré boli priamo ohrozené sovietskou tajnou políciou?

 

Cielene brali ľudí v uniformách, ako boli železničiari alebo poštári. Keďže v Košiciach potrebovali kontrolovať telefonáty a korešpondenciu, pozatýkali a odsúdili košických pracovníkov spojov a pôšt. V Trebišove zamestnanec udal riaditeľa pošty, lebo mu komunisti sľúbili, že dostane jeho miesto. Riaditeľa Vyšehradského odvliekli a počas transportu zomrel.

 

Ako sa im podarilo pozatýkať také veľké počty ľudí? Na vidieku to muselo vyvolať pozornosť.

 

V mnohých mestách a obciach zvolali ľudí na výpomoc - opravovať mosty a odpratávať sneh. Na národnom výbore im lopaty a sekerky zobrali, zavreli ich do miestnosti a pred dvere postavili vojaka. Inde ich zvolali pre poukážky na potraviny. Hnali ich potom aj 70 kilometrov peši v mraze do Košíc, Prešova, Humenného, Vranova, kde ich bez tlmočníkov vypočúvali a nútili priznať sa, že spolupracovali s fašistami. Podozrivé bolo všetko, aj znalosť cudzích jazykov. To bol vážny dôvod na podozrenie zo špionáže.

 

 

Vie sa, koľko ľudí zomrelo už pri pochode?

 

O tom nijaké štatistiky nehovoria. Pán Terebeši z Kežmarku rozprával, že jeho zobrali z Užhorodu, kde bol skladníkom v potravinách. Odtiaľ putovali cez hory do Poľska. Keď niekto padol od vyčerpania, namieste ho zastrelili a šlo sa ďalej.

 

Vedeli títo ľudia, z čoho ich obviňujú a posielajú do táborov?

 

Nie, pretože skutoční spolupracovníci s fašizmom dávno utiekli. Zostali tí, čo sa cítili nevinní. Netušili, že vinou môže byť aj to, že má niekto dom, že hovorí štyrmi jazykmi, čo bolo na zmiešaných územiach bežné, že má školy alebo nosí okuliare či uniformu. No a nezabúdajme na ziskuchtivých udavačov, na vybavovanie si účtov. Čím viac ľudí vyšetrovatelia „usvedčili“, tým boli lepšie ocenení. O brutálnych metódach vyšetrovania Smeršu podrobne píše bývalý agent Mondič v knihe Smerš.

 

Keď niekoho zadržali, mal nejakú šancu na prepustenie?

 

Poznám jeden taký prípad. Bol to môj kolega. Zadržali ho vo Zvolene ako maďarského nepriateľa, pretože sa volal Milan Maďar. Nejakým zázrakom sa mu podarilo presvedčiť strážcov, že nie je Maďar, že ide len o meno a po veľkom úsilí mu to spoluväzni dosvedčili a prepustili ho. Bol to ojedinelý prípad, pretože sa stávalo aj to, že vojaci sa vyhrážali príbuzným, že ak neprestanú intervenovať za svojich blízkych, pôjdu spolu s nimi.

Aké dostávali tresty. Išli všetci na Sibír?

Bola tam selekcia. Tých, čo zobrali z oblasti Medzeva a Smolníka, z juhu, z Veľkého Horeša a okolia, išli prevažne do pracovných táborov na Ukrajinu a na Kaukaz, vracali sa po dvoch až piatich rokoch. Za ľahšie „previnenia“, napríklad že internovanému nevedeli nič dokázať, šli do baní v Donbase. Ale ak niekomu začali dokazovať nepriateľstvo proti Sovietskemu zväzu, špionáž, členstvo vo fašistickej armáde, potom im prisúdili desať- až pätnásťročné tresty na Sibíri.

 

Mnohí ale zomreli aj v európskych táboroch...

 

Aj na Ukrajine v tzv. ľahších táboroch zomierali ľudia od hladu, vyčerpania, na bežné choroby, na infekcie. Nehovoriac o tom, že už po ceste tam, vo vlaku, zomierali od hladu a smädu, nie síce masovo, ale bolo ich dosť. Irenka Pindrochová z Medzeva mala osemnásť rokov a zomrela vo vagóne pre dobytok od útrap a vyčerpania.

 

 

Čo hovoria ľudia

Roky ste chodili za odvlečenými. Nemali problém o tejto traume hovoriť?

 

Desať rokov som chodil za pánom Ivanom Kováčom, jeho manželka povedala akurát to, že ako 16-ročná sa s celou rodinou dostala do Osvienčimu a jediná prežila. Po smrti manžela som zistil, že aj ona bola v lágri. Z Osvienčimu putovala priamo do lágra vo Vorkute ako „špiónka“. Strávila tam ďalších desať rokov. Prežila vďaka tomu, že ovládala jazyky, bola šikovná a iná väzenkyňa, ukrajinská lekárka, si ju zobrala za pomocníčku. S manželom sa zoznámili vo vlaku pri návrate domov.

 

Za čo sa dostal na Sibír jej manžel?

 

Prípad Ivana Kováča je osobitý a veľmi zaujímavý. Ako študent sa angažoval v autonomistickej strane na Podkarpatskej Rusi aj na štúdiách práva v Prahe. Cez vojnu prebehol z maďarskej do Červenej armády a putoval s ňou cez Maďarsko do Prahy. Zatkla ho ŠtB v roku 1949 ako podozrivého z nepriateľstva voči Sovietskemu zväzu a vydala ho NKVD do Viedne. Odtiaľ šiel do ZSSR. V Omsku sedel so Solženicynom, stali sa priateľmi, spájal ich záujem o literatúru a históriu. Po rokoch Kováč prepašoval vzácne dokumenty z lágrov k Solženicynovi do USA.

 

Kováč takmer zomrel, napokon si polepšil tak, že mal prístup k dokumentom?

 

Vo vyčerpávajúcej práci sa z neho stal „dochoďaga“, človek, ktorý umiera od vysilenia. Takých deportovali do Spasska na umretie. Z transportu ho vytiahol spolužiak Mantel z gymnázia z Mukačeva, zobral ho do partie ako „tesára“. Kováč vedel po rusky a vypracoval sa na účtovníka na stavbe. Bol právnik a keď sa po smrti Stalina zmiernil táborový režim, písal sťažnosti na najvyšší súd a generálnu prokuratúru pre svoje nezákonné väznenie. Pomáhal aj niektorým väzňom.

 

Ako sa to dalo v sibírskom lágri?

 

Jeden napríklad dostal desať rokov za propagáciu kapitalizmu, lebo chválil americké nákladné autá. Zrazu objavil v Pravde článok, kde Chruščov vo Sverdlovsku nabádal, aby vyrábali kvalitnejšie autá ako napríklad v Amerike studebekery. Kováč dosiahol jeho oslobodenie. V roku 1954, keď vedenie tábora čoraz viac okrádalo väzňov a život sa stával neznesiteľným, zorganizoval úspešný štrajk. Podporili ho väzni štyridsiatich národností. Po odchode vyšetrovateľov na štrajk doplatil, preradili ho na najhoršiu prácu. Ale to už bolo leto 1954, keď vyšlo nariadenie o prepúšťaní väzňov.

 

Kam sa po prepustení vrátil, keď Podkarpatská Rus patrila Sovietom?

 

Po návrate šiel do Prahy, kde sa dozvedel, že jeho manželka, dcéra ruských emigrantov, odišla aj so synom na Západ. Opäť ho zatkli a rok sedel vo väzení, kde ho vyšetrovali za zločiny, ktoré nespáchal. Potom odišiel do Košíc a neskôr sa oženil so známou z vlaku... Nikdy nemohol vykonávať svoje povolanie, po rokoch mu dovolili učiť ruštinu na právnickej fakulte. Po zvyšok života písal žiadosti o vysvetlenie svojho zatknutia, o odškodnenie, bojoval o posúdenie zničeného života, no dočkal sa až po roku 1989.

 

Venovali ste sa aj príbehom žien, päť z nich ste zhrnuli v románovom príbehu ...a nezabudni na labute! Prečo ženy?

 

Lebo boli úplne bezbranné. Z východu odvliekli viac žien. Muž, ktorý sa do Medzeva vrátil prvý, musel z domu do domu oznamovať, kde sú otcovia, ženy, kto žije, kto zomrel. Bol to ťažký čierny deň. V Smolníku zobrali 18-ročnú Evu Puchyovú, ktorú macocha zamenila za manžela. Skončila na Kaukaze, kde kopala masové hroby pre väzňov umierajúcich na týfus. Tri roky v tábore ju ako ženu tak zničili, že rovnako ako ostatné, ktoré prežili, nikdy nemohla mať deti. Román je rozprávaním aj o ženách z okolitých krajín. Ženy v neuveriteľných podmienkach tvorili inú táborovú spoločnosť ako muži. Lepšiu.

 

Irena Kawaschová, ktorá vás inšpirovala k napísaniu románu, porodila syna priamo v sibírskom tábore. Jeho príbeh poznáme z filmu Môj otec gulag.

 

O nej viem práve od jej syna. Narodila sa v Tepličke nad Váhom, vydala sa do Kežmarku za karpatského Nemca, kolára. Pri prechode frontu šla do Kežmarku a po ceste ju zrejme na základe udania zatkli. Za špionáž ju odsúdili na pätnásť rokov. Bola v šiestom mesiaci tehotenstva, čo vyšetrovatelia označili za kamufláž. Dieťa zomrelo vo vlaku cestou do Vladivostoku. Vyše osem rokov potom strávila na Kolyme v Elgene.

V tábore otehotnela a dieťa prežilo. Ako sa to podarilo v neľudských podmienkach?

Po ťažkom úraze v zlatých baniach sa dostala do nemocnice. Tam si všimli, že je šikovná, vypracovala sa na pomocnú sestru, čo jej umožnilo prežiť aj s dieťaťom. Mala vzťah s mužom, ktorý ju ochraňoval a zabezpečoval jej lepšiu stravu aj výhody. Syn po narodení ledva prežil, údajne mal sotva kilogram. Pomohla jej v dedine dojka, tá ho oddojčila a zachránila pred osudom stoviek iných detí. V Elgene pomreli stovky detí, ktoré sa tam narodili, je tam množstvo detských hrobov.

 

Keď sa vrátila, muž ju už podľa filmu neprijal...

 

Bola vyhlásená za mŕtvu, manžel sa medzitým oženil a mal dve deti. Odišla preto aj so synom do Žiliny, kde bola adventistická rodina karpatského Nemca, ktorá prijímala ľudí v núdzi. Ich vtedy osemročná dcérka Margita počula, o čom sa rozpráva s jej matkou. Tak sme sa po šesťdesiatich rokoch dozvedeli, aký bol jej táborový vzťah, ako ten muž naliehal, aby po prepustení ostala s ním na Kolyme, ale ona sa vrátila do Československa.

Komunizmus vs. fašizmus

Kde brali ľudia silu prežiť v lágroch bez perspektívy na zlepšenie, medzi gangstrami a vrahmi?

 

Niektorí sa modlili, niektorí našli v sebe vieru a nádej, verili, že ich peklo sa raz musí skončiť. V táboroch sa však diali aj navonok nepochopiteľné paradoxy. Vo Vorkute napríklad väzni založili hudobnú skupinu. Politruk zistil, že môže pomôcť jeho politickým ambíciám, tak napísal scenár Loď mieru, s ktorou vystupovali po dedinách. Boli tam rakúski hudobníci, Rusíni, Nemci, Slováci, Česi, Poliaci, Maďari a ďalší, každý zaspieval pesničku svojej krajiny. Pointou bolo, že všetky krajiny sú šťastné z oslobodenia Sovietskou armádou a loď mieru cez ne pláva do Odesy. Väzni často nerezignovali, snažili sa vytvoriť si vlastný mikrosvet vlastných hodnôt.

 

Podľa historických údajov si komunizmus vyžiadal viac obetí ako fašizmus. Aj náš zákon ho považuje za zločinecký režim.

 

Oba režimy sú zločinné, majú za sebou veľké množstvo mŕtvych. No fašizmus je priamočiary, jasne vyhranený, a teda aj ľahko identifikovateľný. Komunizmus dokáže oveľa efektívnejšie prežívať v spoločnosti, pretože sa tvári ako spasiteľská ideológia pre široké vrstvy. Sľubuje novú spoločnosť, rozdávanie statkov, útočí na nízke pudy a za nepriateľov plošne vyhlasuje tvorivých a nezávislých ľudí. V tom je oveľa nebezpečnejší, navyše, teória brať iným a rozdávať verným je lákavá a dá sa kedykoľvek priviesť k životu. Touto životaschopnosťou je nebezpečný v každej dobe.

 

Považujete za väčšieho zločinca Lenina, ktorý začal s koncentračnými tábormi ešte pred Nemcami, alebo Stalina, ktorý roky napĺňal tisíckami obetí?

 

Stalin bol pokračovateľom v nastúpenej ceste, ktorú pripravil Lenin, keď v čase revolúcie vyhlásil tzv. červený teror ako spôsob šírenia moci boľševikov. Bola to ohromujúca hrôza, kde sa násiliu otvorili najširšie stavidlá. Vykonávala ho predovšetkým čeka, špeciálna revolučná polícia, ktorá nepoznala vyšetrovanie, len podozrenie a smrť. Ich prvý tábor pre tzv. nepriateľov revolúcie vznikol v roku 1920 na Soloveckých ostrovoch. Jeho duchovný otec Felix Deržinskij ho vyhlásil za učilište čeky ako nakladať s nepriateľmi. Bol to v podstate vyhladzovací tábor. Gulag ako správa táborov vznikol neskôr.

 

Potom však zistili, že je lepšie využiť nepriateľov na prácu – na transsibírskej magistrále, priehradách...

 

Je dosť desivé počúvať aj dnes, že Stalin robil síce nejaké chyby, ale postavil veľké stavby a vyhral vojnu. Lenže Stalin nerobil nejaké chyby, on systematicky vyvražďoval vlastný národ aj okolité národy, spôsobil smrť miliónov ľudí. To nie sú chyby, to sú prosto zločiny. Nedajú sa schovať za stavby, aj keby dočahovali do neba. A to nehovoríme o duchovných škodách spôsobených prevrátenými hodnotami a glorifikáciou násilia.

 

Čo by ste povedali ľuďom, ktorí stále nostalgicky spomínajú, ako bolo za komunistov dobre?

 

Za socializmu naozaj bolo mnohým dobre, ak sa zmestili do tej úzkej uličky, ktorú im režim pripravil. Tí, ktorí mali slobodného ducha, základné ľudské sebavedomie, vážili si svoju slobodu aj slobodu iných, tí sa pri každom vystretí udreli, tí veľmi trpeli. A vedomie, že sme žili v stojatých vodách bez šance na zmenu, v krajine preoranej sovietskymi tankami a pritom sa povinne velebil Sovietsky zväz za ochranu pred „kontrarevolúciou“ , to bolo ubíjajúce. Neubíjalo to však každého, vidíme to dodnes.

 

 

Dnešné Rusko a Krym

Ako vnímate ruskú politiku - anexiu Krymu, vojnu na východe Ukrajiny, vyhrážanie sa pobaltským štátom?

 

Každá autoritatívna moc sa rozpína, kým nenarazí. Aj ruská politika testuje, pokiaľ sa dá zájsť. Má dosť potenciálu z komunizmu, aby sa v novej ideológii antizápadu infiltrovala do okolitých krajín, ovplyvňovala pseudokritické myslenie. Pracuje precízne, využíva všetky moderné technológie. Tento spôsob politického spolužitia nemá zmysluplné naplnenie najmä teraz, v čase vážnych svetových výziev, ide politicky pomimo. Preto sa mi ruská politika javí ako slepá ulička, z ktorej budú musieť vycúvať. Škoda času, pretože ostatné problémy, ktoré Európa musí riešiť spolu s demokratickým Ruskom, medzitým budú rásť.

 

Je Európa schopná zvládnuť veľké výzvy, ako je konflikt na Ukrajine, utečenci, krízu v Grécku?

 

 

Európa potrebuje solidaritu medzi členskými štátmi a aj efektívnu kontrolu hospodárenia a prílišného míňania niektorých krajín. Potrebuje riešiť korupciu na najvyšších miestach. Ak príde na reč solidarita, nesmú sa za ňu skrývať len provizórne opravy zámerného rozhadzovania politickými populistami. Predovšetkým by sa však mala zbaviť filozofie hedonizmu a pôžitkárstva a pozrieť sa okolo seba, aké prúdy tvoria svet za jej hranicami a kam smerujú.

 

Zobrali by ste si domov utečenca? Záležalo by pritom na jeho vierovyznaní a ako dlho by ste mu boli ochotní pomáhať?

 

Hodnotiť človeka podľa toho, na ako dlho by si zobral domov utečenca, je dosť bulvárne. Občania majú na riešenia veľkých problémov štát, nemôžu zaň plniť jeho úlohy. Pol roka pracujeme pre štát, platíme ho nemalými prostriedkami. Občania zaň aj tak preberajú mnohé funkcie, pozrite len na veľmi efektívne mimovládne organizácie. Sú zdrojom optimizmu, že to s nami nie je také zlé. Ale ako je pripravený štát na takéto krízové situácie, ako sú utečenci? Každý by si mal plniť úlohy zodpovedne, aj štát, aj občan. A nemali by si jeden druhému preberať úlohy vo vidine akéhosi umelého hrdinstva.

 

V akej situácii by ste sa vy rozhodli emigrovať. Ako by ste si vybrali cieľovú krajinu?

 

Mohol som emigrovať, ale neurobil som to. Nebol som si istý ani v socializme, či ostrý rez za svojím životom je to správne riešenie. Dnes, keď je pohyb po Európe oveľa väčší a slobodný, otázka emigrácie stratila zmysel. Ostalo sťahovanie za prácou. Táto migrácia môže obohatiť aj našu krajinu, prevetrať, inšpirovať, nenechať nás podriemkavať na domnelých vavrínoch. 

Čítajte viac: https://www.sme.sk/c/7964150/peter-juscak-rusi-brali-do-gulagov-cele-dediny.html#ixzz3nA44KbGN

 

 

 

Juščák: Rusi brali do gulagov celé dediny

 

S Červenou armádou neprichádzala len sloboda. Pre tisíce ľudí prinieslo oslobodenie hrôzu v ruských koncentračných a pracovných táboroch - gulagoch. Podľa niektorých dokumentov v nich mohlo byť až 45-tisíc občanov Československa vrátane zajatých vojakov.

Predpokladá sa, že do dvadsať percent z nich sa nevrátilo, hovorí spisovateľ a publicista Peter Juščák, ktorý sa téme dlhodobo venuje. Ich osudy zhrnul v zbierke Odvlečení, románe ...a nezabudni na labute!

TEXT: Daniela Jancová, FOTO SME: Gabriel Kuchta

 

 

Mali Sovieti už pri príchode na oslobodené územie zoznamy ľudí, ktorých zatknú?

 

Mnohí sovietski poradcovia a organizátori odboja spisovali zoznamy fašistov a ich pomáhačov, ale aj tzv. nepriateľov Sovietskeho zväzu. So sovietskymi jednotkami prišla aj ich politická polícia NKVD a špeciálna jednotka Smerš – Smerť špiónam. NKVD zatýkala, Smerš vypočúvala mimoriadne brutálnym spôsobom. Nemalo to nič spoločné s vyšetrovaním zločinov, išlo im o naplnenie kvót „odhalených fašistov a nepriateľov Sovietskeho zväzu“.

 

Vyhľadávali a zatýkali aj svojich bývalých občanov, ktorí ušli pred boľševickou revolúciou?

 

To je špeciálna kapitola zavliekania. Emigrácia, ktorá sa dostala do Československa po nástupe Lenina, sa po rokoch prispôsobila demokratickému režimu, stali sa československými občanmi, mali vysoké štátne, spoločenské dokonca aj vojenské funkcie, boli medzi nimi významní vysokoškolskí profesori. Pôsobili od Mukačeva po Prahu a boli medzi prvými, za ktorými šla NKVD. Masovo ich internovali a deportovali, často aj s rodinami, ako nepriateľov Sovietskeho zväzu. Málokto z nich sa vrátil.

 

Takže režim nezabúdal...

 

Išlo o naplnenie leninsko-stalinského modelu vládnutia – nik pred nami neujde, neschová sa a na koho ukážeme, beda mu, lebo skončí v našich žalároch. Strach je z hľadiska totalitného vládnutia najefektívnejší vládca a oni s ním veľmi intenzívne a dôsledne pracovali.

 

Masové zatýkania boli na celom území alebo len v niektorých oblastiach?

 

Prečo zatýkali aj ostatných občanov Československa. Tiež si pripravovali pôdu na ideologické obsadenie územia?

 

Po vstupe na Slovensko sa venovali Maďarom, ktorých v rámci kolektívnej viny považovali za fašistov, rovnaký princíp uplatnili na karpatských Nemcov. Internovanie sa teda dialo najmä na východe Slovenska. Napríklad z Medzeva zobrali asi 150 ľudí, čo bola pre mestečko veľká rana, z jeho okolia celkovo 220. Tak isto z maďarských dediniek okolo Trebišova brali po desiatkach, stovkách mužov.

 

Boli okrem týchto skupín obyvateľstva aj iné, ktoré boli priamo ohrozené sovietskou tajnou políciou?

 

Cielene brali ľudí v uniformách, ako boli železničiari alebo poštári. Keďže v Košiciach potrebovali kontrolovať telefonáty a korešpondenciu, pozatýkali a odsúdili košických pracovníkov spojov a pôšt. V Trebišove zamestnanec udal riaditeľa pošty, lebo mu komunisti sľúbili, že dostane jeho miesto. Riaditeľa Vyšehradského odvliekli a počas transportu zomrel.

 

Ako sa im podarilo pozatýkať také veľké počty ľudí? Na vidieku to muselo vyvolať pozornosť.

 

V mnohých mestách a obciach zvolali ľudí na výpomoc - opravovať mosty a odpratávať sneh. Na národnom výbore im lopaty a sekerky zobrali, zavreli ich do miestnosti a pred dvere postavili vojaka. Inde ich zvolali pre poukážky na potraviny. Hnali ich potom aj 70 kilometrov peši v mraze do Košíc, Prešova, Humenného, Vranova, kde ich bez tlmočníkov vypočúvali a nútili priznať sa, že spolupracovali s fašistami. Podozrivé bolo všetko, aj znalosť cudzích jazykov. To bol vážny dôvod na podozrenie zo špionáže.

 

 

Vie sa, koľko ľudí zomrelo už pri pochode?

 

O tom nijaké štatistiky nehovoria. Pán Terebeši z Kežmarku rozprával, že jeho zobrali z Užhorodu, kde bol skladníkom v potravinách. Odtiaľ putovali cez hory do Poľska. Keď niekto padol od vyčerpania, namieste ho zastrelili a šlo sa ďalej.

 

Vedeli títo ľudia, z čoho ich obviňujú a posielajú do táborov?

 

Nie, pretože skutoční spolupracovníci s fašizmom dávno utiekli. Zostali tí, čo sa cítili nevinní. Netušili, že vinou môže byť aj to, že má niekto dom, že hovorí štyrmi jazykmi, čo bolo na zmiešaných územiach bežné, že má školy alebo nosí okuliare či uniformu. No a nezabúdajme na ziskuchtivých udavačov, na vybavovanie si účtov. Čím viac ľudí vyšetrovatelia „usvedčili“, tým boli lepšie ocenení. O brutálnych metódach vyšetrovania Smeršu podrobne píše bývalý agent Mondič v knihe Smerš.

 

Keď niekoho zadržali, mal nejakú šancu na prepustenie?

 

Poznám jeden taký prípad. Bol to môj kolega. Zadržali ho vo Zvolene ako maďarského nepriateľa, pretože sa volal Milan Maďar. Nejakým zázrakom sa mu podarilo presvedčiť strážcov, že nie je Maďar, že ide len o meno a po veľkom úsilí mu to spoluväzni dosvedčili a prepustili ho. Bol to ojedinelý prípad, pretože sa stávalo aj to, že vojaci sa vyhrážali príbuzným, že ak neprestanú intervenovať za svojich blízkych, pôjdu spolu s nimi.

Aké dostávali tresty. Išli všetci na Sibír?

Bola tam selekcia. Tých, čo zobrali z oblasti Medzeva a Smolníka, z juhu, z Veľkého Horeša a okolia, išli prevažne do pracovných táborov na Ukrajinu a na Kaukaz, vracali sa po dvoch až piatich rokoch. Za ľahšie „previnenia“, napríklad že internovanému nevedeli nič dokázať, šli do baní v Donbase. Ale ak niekomu začali dokazovať nepriateľstvo proti Sovietskemu zväzu, špionáž, členstvo vo fašistickej armáde, potom im prisúdili desať- až pätnásťročné tresty na Sibíri.

 

Mnohí ale zomreli aj v európskych táboroch...

 

Aj na Ukrajine v tzv. ľahších táboroch zomierali ľudia od hladu, vyčerpania, na bežné choroby, na infekcie. Nehovoriac o tom, že už po ceste tam, vo vlaku, zomierali od hladu a smädu, nie síce masovo, ale bolo ich dosť. Irenka Pindrochová z Medzeva mala osemnásť rokov a zomrela vo vagóne pre dobytok od útrap a vyčerpania.

 

 

Čo hovoria ľudia

Roky ste chodili za odvlečenými. Nemali problém o tejto traume hovoriť?

 

Desať rokov som chodil za pánom Ivanom Kováčom, jeho manželka povedala akurát to, že ako 16-ročná sa s celou rodinou dostala do Osvienčimu a jediná prežila. Po smrti manžela som zistil, že aj ona bola v lágri. Z Osvienčimu putovala priamo do lágra vo Vorkute ako „špiónka“. Strávila tam ďalších desať rokov. Prežila vďaka tomu, že ovládala jazyky, bola šikovná a iná väzenkyňa, ukrajinská lekárka, si ju zobrala za pomocníčku. S manželom sa zoznámili vo vlaku pri návrate domov.

 

Za čo sa dostal na Sibír jej manžel?

 

Prípad Ivana Kováča je osobitý a veľmi zaujímavý. Ako študent sa angažoval v autonomistickej strane na Podkarpatskej Rusi aj na štúdiách práva v Prahe. Cez vojnu prebehol z maďarskej do Červenej armády a putoval s ňou cez Maďarsko do Prahy. Zatkla ho ŠtB v roku 1949 ako podozrivého z nepriateľstva voči Sovietskemu zväzu a vydala ho NKVD do Viedne. Odtiaľ šiel do ZSSR. V Omsku sedel so Solženicynom, stali sa priateľmi, spájal ich záujem o literatúru a históriu. Po rokoch Kováč prepašoval vzácne dokumenty z lágrov k Solženicynovi do USA.

 

Kováč takmer zomrel, napokon si polepšil tak, že mal prístup k dokumentom?

 

Vo vyčerpávajúcej práci sa z neho stal „dochoďaga“, človek, ktorý umiera od vysilenia. Takých deportovali do Spasska na umretie. Z transportu ho vytiahol spolužiak Mantel z gymnázia z Mukačeva, zobral ho do partie ako „tesára“. Kováč vedel po rusky a vypracoval sa na účtovníka na stavbe. Bol právnik a keď sa po smrti Stalina zmiernil táborový režim, písal sťažnosti na najvyšší súd a generálnu prokuratúru pre svoje nezákonné väznenie. Pomáhal aj niektorým väzňom.

 

Ako sa to dalo v sibírskom lágri?

 

Jeden napríklad dostal desať rokov za propagáciu kapitalizmu, lebo chválil americké nákladné autá. Zrazu objavil v Pravde článok, kde Chruščov vo Sverdlovsku nabádal, aby vyrábali kvalitnejšie autá ako napríklad v Amerike studebekery. Kováč dosiahol jeho oslobodenie. V roku 1954, keď vedenie tábora čoraz viac okrádalo väzňov a život sa stával neznesiteľným, zorganizoval úspešný štrajk. Podporili ho väzni štyridsiatich národností. Po odchode vyšetrovateľov na štrajk doplatil, preradili ho na najhoršiu prácu. Ale to už bolo leto 1954, keď vyšlo nariadenie o prepúšťaní väzňov.

 

Kam sa po prepustení vrátil, keď Podkarpatská Rus patrila Sovietom?

 

Po návrate šiel do Prahy, kde sa dozvedel, že jeho manželka, dcéra ruských emigrantov, odišla aj so synom na Západ. Opäť ho zatkli a rok sedel vo väzení, kde ho vyšetrovali za zločiny, ktoré nespáchal. Potom odišiel do Košíc a neskôr sa oženil so známou z vlaku... Nikdy nemohol vykonávať svoje povolanie, po rokoch mu dovolili učiť ruštinu na právnickej fakulte. Po zvyšok života písal žiadosti o vysvetlenie svojho zatknutia, o odškodnenie, bojoval o posúdenie zničeného života, no dočkal sa až po roku 1989.

 

Venovali ste sa aj príbehom žien, päť z nich ste zhrnuli v románovom príbehu ...a nezabudni na labute! Prečo ženy?

 

Lebo boli úplne bezbranné. Z východu odvliekli viac žien. Muž, ktorý sa do Medzeva vrátil prvý, musel z domu do domu oznamovať, kde sú otcovia, ženy, kto žije, kto zomrel. Bol to ťažký čierny deň. V Smolníku zobrali 18-ročnú Evu Puchyovú, ktorú macocha zamenila za manžela. Skončila na Kaukaze, kde kopala masové hroby pre väzňov umierajúcich na týfus. Tri roky v tábore ju ako ženu tak zničili, že rovnako ako ostatné, ktoré prežili, nikdy nemohla mať deti. Román je rozprávaním aj o ženách z okolitých krajín. Ženy v neuveriteľných podmienkach tvorili inú táborovú spoločnosť ako muži. Lepšiu.

 

Irena Kawaschová, ktorá vás inšpirovala k napísaniu románu, porodila syna priamo v sibírskom tábore. Jeho príbeh poznáme z filmu Môj otec gulag.

 

O nej viem práve od jej syna. Narodila sa v Tepličke nad Váhom, vydala sa do Kežmarku za karpatského Nemca, kolára. Pri prechode frontu šla do Kežmarku a po ceste ju zrejme na základe udania zatkli. Za špionáž ju odsúdili na pätnásť rokov. Bola v šiestom mesiaci tehotenstva, čo vyšetrovatelia označili za kamufláž. Dieťa zomrelo vo vlaku cestou do Vladivostoku. Vyše osem rokov potom strávila na Kolyme v Elgene.

V tábore otehotnela a dieťa prežilo. Ako sa to podarilo v neľudských podmienkach?

Po ťažkom úraze v zlatých baniach sa dostala do nemocnice. Tam si všimli, že je šikovná, vypracovala sa na pomocnú sestru, čo jej umožnilo prežiť aj s dieťaťom. Mala vzťah s mužom, ktorý ju ochraňoval a zabezpečoval jej lepšiu stravu aj výhody. Syn po narodení ledva prežil, údajne mal sotva kilogram. Pomohla jej v dedine dojka, tá ho oddojčila a zachránila pred osudom stoviek iných detí. V Elgene pomreli stovky detí, ktoré sa tam narodili, je tam množstvo detských hrobov.

 

Keď sa vrátila, muž ju už podľa filmu neprijal...

 

Bola vyhlásená za mŕtvu, manžel sa medzitým oženil a mal dve deti. Odišla preto aj so synom do Žiliny, kde bola adventistická rodina karpatského Nemca, ktorá prijímala ľudí v núdzi. Ich vtedy osemročná dcérka Margita počula, o čom sa rozpráva s jej matkou. Tak sme sa po šesťdesiatich rokoch dozvedeli, aký bol jej táborový vzťah, ako ten muž naliehal, aby po prepustení ostala s ním na Kolyme, ale ona sa vrátila do Československa.

Komunizmus vs. fašizmus

Kde brali ľudia silu prežiť v lágroch bez perspektívy na zlepšenie, medzi gangstrami a vrahmi?

 

Niektorí sa modlili, niektorí našli v sebe vieru a nádej, verili, že ich peklo sa raz musí skončiť. V táboroch sa však diali aj navonok nepochopiteľné paradoxy. Vo Vorkute napríklad väzni založili hudobnú skupinu. Politruk zistil, že môže pomôcť jeho politickým ambíciám, tak napísal scenár Loď mieru, s ktorou vystupovali po dedinách. Boli tam rakúski hudobníci, Rusíni, Nemci, Slováci, Česi, Poliaci, Maďari a ďalší, každý zaspieval pesničku svojej krajiny. Pointou bolo, že všetky krajiny sú šťastné z oslobodenia Sovietskou armádou a loď mieru cez ne pláva do Odesy. Väzni často nerezignovali, snažili sa vytvoriť si vlastný mikrosvet vlastných hodnôt.

 

Podľa historických údajov si komunizmus vyžiadal viac obetí ako fašizmus. Aj náš zákon ho považuje za zločinecký režim.

 

Oba režimy sú zločinné, majú za sebou veľké množstvo mŕtvych. No fašizmus je priamočiary, jasne vyhranený, a teda aj ľahko identifikovateľný. Komunizmus dokáže oveľa efektívnejšie prežívať v spoločnosti, pretože sa tvári ako spasiteľská ideológia pre široké vrstvy. Sľubuje novú spoločnosť, rozdávanie statkov, útočí na nízke pudy a za nepriateľov plošne vyhlasuje tvorivých a nezávislých ľudí. V tom je oveľa nebezpečnejší, navyše, teória brať iným a rozdávať verným je lákavá a dá sa kedykoľvek priviesť k životu. Touto životaschopnosťou je nebezpečný v každej dobe.

 

Považujete za väčšieho zločinca Lenina, ktorý začal s koncentračnými tábormi ešte pred Nemcami, alebo Stalina, ktorý roky napĺňal tisíckami obetí?

 

Stalin bol pokračovateľom v nastúpenej ceste, ktorú pripravil Lenin, keď v čase revolúcie vyhlásil tzv. červený teror ako spôsob šírenia moci boľševikov. Bola to ohromujúca hrôza, kde sa násiliu otvorili najširšie stavidlá. Vykonávala ho predovšetkým čeka, špeciálna revolučná polícia, ktorá nepoznala vyšetrovanie, len podozrenie a smrť. Ich prvý tábor pre tzv. nepriateľov revolúcie vznikol v roku 1920 na Soloveckých ostrovoch. Jeho duchovný otec Felix Deržinskij ho vyhlásil za učilište čeky ako nakladať s nepriateľmi. Bol to v podstate vyhladzovací tábor. Gulag ako správa táborov vznikol neskôr.

 

Potom však zistili, že je lepšie využiť nepriateľov na prácu – na transsibírskej magistrále, priehradách...

 

Je dosť desivé počúvať aj dnes, že Stalin robil síce nejaké chyby, ale postavil veľké stavby a vyhral vojnu. Lenže Stalin nerobil nejaké chyby, on systematicky vyvražďoval vlastný národ aj okolité národy, spôsobil smrť miliónov ľudí. To nie sú chyby, to sú prosto zločiny. Nedajú sa schovať za stavby, aj keby dočahovali do neba. A to nehovoríme o duchovných škodách spôsobených prevrátenými hodnotami a glorifikáciou násilia.

 

Čo by ste povedali ľuďom, ktorí stále nostalgicky spomínajú, ako bolo za komunistov dobre?

 

Za socializmu naozaj bolo mnohým dobre, ak sa zmestili do tej úzkej uličky, ktorú im režim pripravil. Tí, ktorí mali slobodného ducha, základné ľudské sebavedomie, vážili si svoju slobodu aj slobodu iných, tí sa pri každom vystretí udreli, tí veľmi trpeli. A vedomie, že sme žili v stojatých vodách bez šance na zmenu, v krajine preoranej sovietskymi tankami a pritom sa povinne velebil Sovietsky zväz za ochranu pred „kontrarevolúciou“ , to bolo ubíjajúce. Neubíjalo to však každého, vidíme to dodnes.

 

 

Dnešné Rusko a Krym

Ako vnímate ruskú politiku - anexiu Krymu, vojnu na východe Ukrajiny, vyhrážanie sa pobaltským štátom?

 

Každá autoritatívna moc sa rozpína, kým nenarazí. Aj ruská politika testuje, pokiaľ sa dá zájsť. Má dosť potenciálu z komunizmu, aby sa v novej ideológii antizápadu infiltrovala do okolitých krajín, ovplyvňovala pseudokritické myslenie. Pracuje precízne, využíva všetky moderné technológie. Tento spôsob politického spolužitia nemá zmysluplné naplnenie najmä teraz, v čase vážnych svetových výziev, ide politicky pomimo. Preto sa mi ruská politika javí ako slepá ulička, z ktorej budú musieť vycúvať. Škoda času, pretože ostatné problémy, ktoré Európa musí riešiť spolu s demokratickým Ruskom, medzitým budú rásť.

 

Je Európa schopná zvládnuť veľké výzvy, ako je konflikt na Ukrajine, utečenci, krízu v Grécku?

 

 

Európa potrebuje solidaritu medzi členskými štátmi a aj efektívnu kontrolu hospodárenia a prílišného míňania niektorých krajín. Potrebuje riešiť korupciu na najvyšších miestach. Ak príde na reč solidarita, nesmú sa za ňu skrývať len provizórne opravy zámerného rozhadzovania politickými populistami. Predovšetkým by sa však mala zbaviť filozofie hedonizmu a pôžitkárstva a pozrieť sa okolo seba, aké prúdy tvoria svet za jej hranicami a kam smerujú.

 

Zobrali by ste si domov utečenca? Záležalo by pritom na jeho vierovyznaní a ako dlho by ste mu boli ochotní pomáhať?

 

Hodnotiť človeka podľa toho, na ako dlho by si zobral domov utečenca, je dosť bulvárne. Občania majú na riešenia veľkých problémov štát, nemôžu zaň plniť jeho úlohy. Pol roka pracujeme pre štát, platíme ho nemalými prostriedkami. Občania zaň aj tak preberajú mnohé funkcie, pozrite len na veľmi efektívne mimovládne organizácie. Sú zdrojom optimizmu, že to s nami nie je také zlé. Ale ako je pripravený štát na takéto krízové situácie, ako sú utečenci? Každý by si mal plniť úlohy zodpovedne, aj štát, aj občan. A nemali by si jeden druhému preberať úlohy vo vidine akéhosi umelého hrdinstva.

 

V akej situácii by ste sa vy rozhodli emigrovať. Ako by ste si vybrali cieľovú krajinu?

 

Mohol som emigrovať, ale neurobil som to. Nebol som si istý ani v socializme, či ostrý rez za svojím životom je to správne riešenie. Dnes, keď je pohyb po Európe oveľa väčší a slobodný, otázka emigrácie stratila zmysel. Ostalo sťahovanie za prácou. Táto migrácia môže obohatiť aj našu krajinu, prevetrať, inšpirovať, nenechať nás podriemkavať na domnelých vavrínoch. 

Čítajte viac: https://www.sme.sk/c/7964150/peter-juscak-rusi-brali-do-gulagov-cele-dediny.html#ixzz3nA44KbGN