Granát na rozlúčku

14.11.2014 20:52
 

Politik-elegán dočítal z papiera a potom spamäti odsúdil vraždu novinára, aj keď bol srbskej národnosti. Zdalo sa, že ho to trocha rozrušilo, napravil si neodmysliteľnú mašľu na krku a uzavrel málo výraznú reč slovami o slobode, šťastí a skvelej budúcnosti. Zopár poslucháčov v tieni košatých stromov mu rozpačito zatlieskalo, ľútosť nad  smrťou novinára sa mnohým zdala nemiestna. Potom sa začali rozchádzať. Kým si rečník distingvovane utieral čelo vreckovkou, neznámy usmievavý muž s ostrými rysmi mi opäť venoval svoju šarmantnú pozornosť.

Napadlo mi, že zaiste tu svietim vo svetlomodrej košeli a v zaprášenej krajine je to nielen symbolom cudzinca, ale z diaľky dokonca aj symbolom čistoty. Tá moja však po pár dňoch nosenia prišla o všetky znaky kultúrneho sveta, no aj tak som neunikol pozornosti cudzinca hereckého zjavu. Z diaľky  mi viackrát pokynul ako starému známemu a váženému človeku. Skúmavo som sa naň zahľadel a hodnú chvíľu som hľadal v pamäti túto tvár...

Aj tu, v Prištine, sa pár mesiacov po skončení čudnej vojny ľudia vrátili k práci, ak ju kto mal. O veci národného víťazstva sa zaujímali už len isté typy, ktoré postrehli šancu ako sa priblížiť ku netušeným príležitostiam. Preto na poludňajšej manifestácii bolo síce len pár desiatok ľudí, ale zato pôsobili mimoriadne zainteresovane a dôrazne.

Politik s bodkovanou šatkou okolo krku pôsobil skromným, ale o to   významnejším dojmom a v jeho  vystupovaní sa dalo tušiť, že budúcnosť si ho vyhľadá sama aby dosiahol oveľa viac ako generácie ničomníkov pred ním. Chod ďalších a ďalších dní, mesiacov a rokov dal za pravdu mojej predtuche, hoci vtedy, na námestí v páliacom poludňajšom slnku sa takáto úvaha javila ako nepríliš pravdepodobná. V uliciach mesta a najmä na okolí bolo príliš veľa nenávisti a ani príliš veľa vojakov z celej Európy nedokázali zabrániť občasným výbuchom pomsty...

Neznámy muž hereckého zovňajšku sa usilovne prepracoval až ku mne.

– Vidím, že ste cudzinec,– prihovoril sa mi.

– Áno,– priznal som sa. – A zaiste aj vy,– opätoval som dôvtipne skrz  svoje schopnosti dovidieť za roh.

– Prišiel som z Zürichu,– povedal a vyceril belostný, doslova americký chrup. V tejto kategórii som dosť hendikepovaný, ale napriek tomu som svoju dobrú vôľu opätoval rovnakým spôsobom.

– Švajčiarsko je dobrá krajina na pobyt,– utrúsil som.

– Ó, výborná,– potvrdil mi môj nový známy. – Mohli by sme si spolu pohovoriť, pozývam vás na kávu,– nadhodil ľahučko ako v ozajstnom filme.

Neznámi muži ma nezvyknú pozývať na kávu, ale v rozorvanej krajine nie je treba klásť zbytočné otázky, dokonca ani sebe, pretože odpovedí na ne býva  žalostne málo.

Ponorili sme sa do milosrdného tieňa jedinej prištinskej aleje. Bulvár bol pokojný ako v prímorskom letovisku. Nik sa nikam neponáhľal, nik sa netváril ustarostene. Okrem vymydlených cudzincov s menovkami na vyžehlených košeliach, pobiehajúcimi z hotela do úradov s dôležitými dokumentmi pod pazuchami. Prišli v zahraničných zoskupeniach aby napravili množstvo krívd, hnevu, nenávisti, ponaprávali pokrivenú morálku podľa západných predstáv, dohliadli na opravu domov i duší. Zároveň zo svojho postindustriálneho domova priniesli lieky a hromadu rozličného haraburdia, takého dosť nepotrebného u nich doma, aby na mieste určenia plnilo podobnú úlohu.

Zrýchlený pohyb úradníkov po uliciach bol príjemným svedectvom, že vývoj krajiny po vojne neostal pri frenetickej balkánskej nenávisti, ani pri výbornej káve a zákuskoch, ale naopak, že nová sloboda má svojich zahraničných osnovateľov a starostlivých otcov.

Kaviareň pod jednou z  líp spozornela hneď ako sme vstúpili na jej teritórium. Muž ma bezpečne zaviedol do nevyhnutného kúta.

Stoličky z bieleho plastu, nazývané s posmešnou predponou euro, už viac rokov ničia fantáziu majiteľov letných posedení od Stockholmu po Barcelonu a aj tu jasne svedčili v prospech Prištiny ako budúceho rovnoprávneho európskeho mesta. Vo svojej odpornosti majú výhodu že nevŕzgajú, nehrkocú, nechladia na zadnej časti tela a  keď sa zakydajú, vždy budú pôsobiť čisto a hygienicky.

– Takže Zürich,– povedal som.

– Och, chladné mesto. Ako laboratórium duší.

– Ale prijalo vás celkom vrelo, nie?

Muž spozornel. Asi nečakal moju vedomosť o tom, že v Zürichu je iba hosťom. Na druhej strane aké umenie, veď toto švajčiarske mesto je dlhý čas útočiskom revolucionárov, utečencov, magnátov, neuznaných filozofov, šejkov, princezien, budúcich i bývalých kráľov, špiónov a gangstrov. Malou podmienkou mesta Zürich pre tento prítulný a hrejivý vzťah k cudzincovi je bonita odobrená vhodnou bankou.

– To viete, áno, – priznal muž. – Prijali ma ľudsky a vrelo.

– Vidím, že hovoríte aj po albánsky.

Muž sa zasmial.

– Všimli ste si...

– Prirodzene.

Počas vlažnej demonštrácie sa muž nenápadne prihováral okolostojacim so svojim pokojným nenásilným spôsobom až sa dali rozpoznať aj jeho vety, ktorými sa prihováral, napríklad: ale je dnes krásne a ten Ibrahim reční a reční...

Prirodzene, na demonštrácie sa chodia utvrdzovať tí čo sú jednostranne presvedčení o svojej pravde, takže ide zakaždým o spoločenské vyžitie spriaznených duší a tak bolo aj vtedy napoludnie. Zdalo sa mi, že môjmu spoločníkovi sa s nikým nepodarilo nadviazať žiadaný vzťah. Našťastie, padol som mu do oka ja.

– Prečo sa vám páči Priština?

Rozosmial som sa.

– Ako ste na to prišli že sa mi páči?

– Čo by ste tu inak robili? Toto mesto musí človek milovať aby sem prišiel.

V kaviarni márnilo čas zvláštne spoločenstvo. Tak trocha ako v celom meste aj v celej krajine. Boli tu výhradne muži s atletickými postavami, dokonca aj ich vek sa pohyboval od dvadsaťpäť trocha vyššie a  pri každom stole sedeli najviac po dvaja. Káva a voda, množstvo cigariet.

Tienili nás husté konáre lipy. Muž s hereckým výzorom sa tváril nenútene, a predsa z dosť podivných dôvodov mal po celý čas ľavú ruku pod stolom. Pravou gestikuloval tak obratne, že sprvu som si naozaj tú druhú nevšímal.

– Škoda, že starú časť mesta tak necitlivo zbúrali. A niektoré stavby sú dosť čudesné. Buď sú postavené na nesprávnom mieste, alebo v sebe majú niečo neproporčné,– kritizoval som bizarnú balkánsku architektúru.

– Tak preto ste sa radšej vydali na sídlisko...

Ták. Konečne to z neho vyšlo! Zaujíma ho moja včerajšia potulka po sídlisku. Takže žiadna láskyplná kávička, ale moja návšteva u Demaciho. Ešte aby tak poznal dôvod mojej návštevy a už sa ho nezbavím.

– Áno, skúmam sídliská veľkých miest.

– Musí to byť zaujímavé bádanie. Mimochodom, z ktorého mesta ste vy?

Keď sa dozvedel, že leží štyristo kilometrov na východ od malého hlavného mesta malej krajiny, pochopil, že má do činenia s predstaviteľom dvojnásobného zapadákova. Napriek tomu sa jeho pozornosť nezmenšila.

– Máte tam sídliská tiež?

– Prirodzene. Bohužiaľ...

– Ale nežijú v nich vaši umiernení politici. Alebo áno?

Tak predsa len ma tlačí k mojej návšteve. Čo môže mať tento elegán, celkom zreteľne z niektorého kultúrneho zahraničia proti humanistovi, disidentovi a uctievanému mužovi Demacimu? A prečo ho zaujíma práve moja návšteva?

– Našich umiernených ubúda. Umiernenosť už nie je v kurze, – blysol som  sa a vzápätí som sa utvrdil v identifikácii jeho narážok. – Naši politici sú ďalej,– povedal som. – Spravidla si už stavajú domy. Umiernení, radikálni, opoziční, vládni. Všetci.

Ľavú ruku stále schovával pod stolom  a pravou živo ukazoval, posúval si kravatu, prihládzal vlasy... po tomto zistení som mu nechcel príliš skúmavo pozrieť do tváre aby nepocítil, že som konečne na linke...

– Prečo vás zaujíma práve Demaci? – opýtal sa priamo.

Je pravda, že som ho navštívil  doma na sídlisku. Sídlisko patrilo k stavbám zo šesťdesiatych rokov, priestory medzi tehlovými bytovkami boli mnohými detskými nohami udupané na prach. V letnej dusnote sa v ňom povaľovali zvyšky plastových fliaš a obalov od čohokoľvek, čo sem po skončení bojov dopravila milosrdná Európa. Dom sa veľmi podobal na ten, v ktorom som vyrastal ja. Dokonca aj schodište bolo navlas rovnaké s malým, kruhovým balkónom na medziposchodí. Keď som sa dostal k dverám, zistil som, že umiernený politik dokonca býva vpravo na poschodí, presne ako kedysi ja, takže keď som zazvonil na dvere, mal som pocit že vchádzam do vlastného domu, že o chvíľu mi otvorí moja matka.

Prečo ma zaujíma Demaci? A prečo to zaujíma môjho spoločníka? Povedal som:

– Je to príjemný pán. Po toľkých rokoch vo väzení je celkom slušný a pozitívny.

Zamlčal som debatu o návšteve novinára a jeho odhodlaní písať práve o zlatých baniach.

– Naša krajina je prekrásna,– skúsil to muž z inej strany. – Boli ste sa pozrieť na zlaté bane?

Tak predsa... streľba ho zasiahla z areálu.

– Nie.

– Ani vás to nezaujíma?

– Ani nie.

– Prečo? Choďte sa tam pozrieť. Zdá sa že sa konečne sa dostanú do národných rúk.

– Predsa len viac ma zaujímajú ľudia.

– Veríte politikom? Myslím tým všeobecne.

– Nad tým som sa nezamýšľal. Myslím si, že pravda je rozložená medzi inými ľuďmi.

– Správne. Ich pravda je príliš prelietavá. Dlho sa na nej stavať nedá.

– Ale aj s dôsledkami, ako to už v dobrej spoločnosti býva..., – oponoval som.

– V Prištine to nikoho nezaujíma! – povedal prudko, a potom sa zháčil a pokračoval opäť priateľským tónom: – Máte tu hodnotnejších ľudí ako sú politici. Vynikajúcich spisovateľov. Básnikov. Nechcete ísť za nimi?

– Zaujíma ma človek, ktorý strávil toľké roky vo väzení, ako to s ním pohlo, čo to s ním spravilo.

Skúmavo na mňa zazrel.

– Znásobilo jeho povahu,– poúčal ma. – Ak bol slaboch, stal sa zbabelcom, ak bol múdrym, stal sa svätcom.

– Vy ste derviš? – spýtal som sa ho celkom otvorene.

Zdá sa mi, že mu to vyrazilo dych. Zarazil sa, no rýchlo si uvedomil svoje  zlyhanie a opäť vylúdil svoj plagátový úsmev.

– Dervišom bol môj otec,– povedal s neskrývanou hrdosťou.

– A vy? – pýtam sa ďalej.

– Otec tiež sedel vo väzení. Postavili mu predné konské kopytá na plecia a takto musel stáť. Držať na pleciach koňa. Rozumiete?

– Nerozumiem...

– Vydržal mučenie len vďaka tomu že bol derviš.

– A teraz si myslíte, že toto všetko sa dá zopakovať, len v opačnom poradí? Že sa vymenia úlohy? Konské kopytá budú derviši vykladať iným?

Muž hereckého zovňajšku sa zasmial mojej naivite. Vedel som, že s podobnou hlúposťou by nikdy nesúhlasil, ale aj ja som tušil mieru jeho nešvajčiarskej tolerancie. Zopakoval som otázku inak.

– Myslíte si, že sa tu dá nastoliť nejaký celkom nový poriadok? Napríklad taký ako v Zürichu?

Muž sa pobavene zasmial.

– Poznáte Švajčiarsko?

– No, je to zaujímavá zlatá baňa.

– Veľmi zaujímavá,– pripustil. – Baňa, kam sa poklady nosia, nie vynášajú... vďaka istým danostiam. Veľmi potrebná krajina,– dodal. – Nie však na to, aby sme ju napodobňovali...

– ...ale naopak, využívali,– doplním ho.

– To som nepovedal. Chcete odo mňa priveľa. V každom prípade sa tu dnes veľa vecí začína.

– Nový začiatok by sa mal začať poriadkom,– narážam na nedávnu vraždu domáceho novinára. – Poriadok by mal byť vecou väčšiny. Nemali by sa strieľať novinári kvôli svojej národnosti.

– Bude napokon aj poriadok,– povedal muž s istotou. – Ale bude postavený na osobnej cti, nie na bezduchom zákone. Napokon, každý zákon musí mať v sebe prvok príhovoru k osobnej dôstojnosti a cti človeka. Inak je len zdrapom papiera. Tak chápu zákony naši ľudia.

– Držím vám palce. Ak sa podarí vybudovať spravodlivú spoločnosť na osobnej cti stanete sa spoločenským laboratóriom vy.

– Och,– zasmial sa. – Ja som len obyčajný turista. Veľa tu nezmôžem. Záleží na nich, – ukázal rukou naokolo, – na ľuďoch.

Pohrával sa s krabičkou cigariet, možno by aj chcel jednu vybrať ale bránil mu v tom dôvod, pre ktorý mal ľavú ruku stále schovanú pod stolom. Zrazu sa z ničoho nič zodvihol.

– Prepáčte, musím ísť, celkom som zabudol na stretnutie,– povedal. Strčil si tajomnú ruku do vrecka a pobral sa do baru.  Vyplatil účet za dve kávy a prišiel sa rozlúčiť. Podal mi ruku a sugestívne sa usmieval priamo do očí. V pravici som pocítil cudzí predmet čudného tvaru.

– Vezmite si na rozlúčku,– povedal, otočil sa a rýchlo odišiel. Jeho príklad nasledovali ďalší štyria mladí muži a stoly v kaviarni pod lipami osireli.

Odvahu som našiel až na ľudoprázdnej ulici. V ruke som mal odpornú plastovú atrapu útočného granátu.

 

Peter Juščák

Priština, 2000