Črepiny oslobodenia

15.01.2015 14:06

 

Od 19. januára 1945, oslobodenia Prešova, prešlo neuveriteľných sedemdesiat rokov. Nemnohí pamätníci si ešte spomínajú ako netrpezlivo čakali na koniec vojny. Túžba po pokojnom živote bola obrovská, hoci  utrpenie našich občanov bolo neporovnateľne nižšie než tomu bolo na východe od našich hraníc. O to väčšie prekvapenie priniesli sovietski vojaci obyvateľom mesta.

Vojak obnovenej československej armády, František Kaleta si na tieto dni spomína takto: Dvadsiateho januára 1945 sme spolu s kapitánom Sokolovským šli splniť príkaz veliteľa posádky československého zboru – prihlásiť sa do Svobodovej armády. V meste nás zastavili dvaja sovietski vojaci a deportovali do väznice. Bol to taký čas, stačilo na niekoho ukázať prstom a brali ho zo sebou. Pred väznicou boli desiatky žien, hľadali stratených mužov, nosili jedlo. Vojaci ich odháňali, jedlo vzali, ale nedoručili ho. V cele som spoznal významných Prešovčanov, bol tam doktor Oriešek, učiteľ Slávik, hokejista Demko, Kahanec, okresný predseda Červeného kríža Laco Domen... v malej cele sme sa tisli štyridsiati.

Pri výsluchoch každého obvinili z buržujstva a fašizmu. Pýtal som sa k československej jednotke, no vyšetrovateľ mi podstrčil na podpis text v azbuke. Odmietol som podpísať. Vojak sa rozzúril a vrieskal, že sa celá republika naučíme azbuku, aj ja. A zavelil odviesť.

Cez zamrežované okno sme videli ďalších a ďalších občanov ako ich ženú do budovy polície. Verili sme že ide o omyl a čoskoro nás prepustia. Miesto toho nás zoradili do útvarov desať krát desať chlapov. Takto sme pod samopalmi vyrazili do januárovej zimy. V našej skupine bolo dvadsať partizánov aj s veliteľom, tridsať žandárov, záver sme tvorili my z našej cely...

Po týždňoch putovania v dobytčom vagóne Prešovčania pochopili, že nejde o omyl. Skončili v polárnej Vorkute v uhoľných baniach. Tam sa začal ich prešovský gulagovský príbeh, ktorý neskôr strhujúcim perom opísal František Kaleta. Vzdelaní a politicky neangažovaní muži sa stretli so všetkými absurdnosťami komunistického civilizačného priepadliska. Zažili skutočnú tvár komunizmu a tí, ktorí tento násilný výlet prežili sa postupne po rokoch vracali domov. Do krajiny, ktorá na každom kroku hlásala,  že Sovietsky zväz je náš vzor... A žiaľ, v niečom naozaj bol.

Peter Juščák