Pripravovaný román 

Balkán blues

(úryvok)

Útek

 

2

 

Musíme sa vrátiť pár mesiacov späť. Dlhujeme dôležité rozprávanie o Bekimovom úteku z Presenu v čase, keď ho obsadili srbskí domobranci. Agim sa už viackrát vystatoval, že o tomto dramatickom úteku napíše veršovanú drámu, dokonca už pre ňu vymyslel aj názov a ten niečo naznačoval o všetkých hercoch sveta. Celý Agim, rád prideľoval úlohy iným, rád si modeloval predstavy o svete a ponúkal ich vo veršoch širokému svetu. Aj Bertold úporne vyzvedá a Bekimove príbehy ukladá do svojej pamäti, aj on raz možno napíše knihu. Nebude to žiadna dráma, ani veršovaná. „Iba jeden návrat do šialeného času, ktorý vybuchol, rozletel sa na tisíc kúskov a v rôznych poryvoch ten výbuch stále pretrváva“, povedal ani nie po mesiaci svojho kosovského pobytu. Mladen, ktorého poznal sotva dvadsaťštyri hodín, sa stal veľkým svedectvom nekončiaceho šialenstva. Jeho zbytočná smrť zrútila Bertoldove predstavy o svete bez iracionálnej nenávisti. Už nebol obyčajným pozorovateľom udalostí. Na stretnutí s dychtivým Mladenom sa trocha aj zahanbil. Z jeho monológov postrehol ako húževnato zápasí s búraním mýtov a „falošných predstáv o sebe samých“. Prečo? „Pretože si všetko zjednodušujeme a bezpečne sa cítime len v našich dolinách. Hrabeme sa na veľkom mediálnom smetisku v informačných odpadkoch, nič netušíme o ich pôvode, len ich množíme ďalej,“ toľko si ešte Bertold stihol zapísať. Mal pocit, že len o niečo starší Mladen pomenoval stav jeho duše. Spomenul si na mediálny odpad. Áno, je to ono. Nik nevie odkiaľ prišiel, nik nepozná miesto kam smeruje a kto raz nasadne do tohto prúdu, nenájde už ani kúska priestoru, aby sa človek otočil a vrátil sa späť.

Stisol Mladenovi útlu ruku a dohodli sa na stretnutí s Bekimovým deťmi, pretože „tento jeho výstrelok je pravdepodobne najväčším prekvapením, aké nám mohol nehynúci Bekim pripraviť“, povedal Mladen.

Bertold sa celkom jasne začal niekam približovať. Ale kam? Na myseľ sa mu tislo, že k nepochopiteľnému Balkánu. Vnucujúcu myšlienku hneď zavrhol a uvoľnil miesto otázke, či on sám nie je len druhou stranou balkánskej mince. Uvzatý, svojhlavý, predpojatý, s pocitom človeka „nad vecou“, teda nad všetkými ukričanými „balkánskymi vecami“, čiže nad ľuďmi.

Pokúšal sa pohovoriť si s Bekimom aj s Janicou, lenže aj oni ostali smrťou novinára šokovaní, Bekim mlčal a Janica rozhodne tvrdila, že to nebola obyčajná vražda, že bola dokonale mediálne pripravená. Začala sa básňou o láske a zrade, pokračovala alibistickým mlčaním a v týchto chvíľach sa končí neopodstatneným farizejským údivom.

- Nie je tu ani kúsok miesta na prekvapenia, - povedala s ohňom v očiach.

Agim po tejto nepríjemnej správe cítil, že by mal dopovedať niečo o tom, že noviny a vražda sú dve rozdielne veci a nemali by sa spájať. Zanietene to vysvetľoval aj v redakcii, kde „chránil identitu básnika“, podobne vysvetľoval aj v divadle, v bare, známym v meste. Vyslúžil si pobavené úsmevy, ale aj mlčanlivé potľapkanie po pleci, či dokonca súhlasné ocenenie. Stalo sa, že po jeho lamentovaní pri káve pod platanmi sa od vedľajšieho stola ozval nahladko oholený muž s odznakom orlice.

- Bol to predsa Srb, či nie?

Agim pohliadol na rázneho muža a mlčky prikývol.

Strieľajúceho Jetona vzali do blázinca v Prištine „kam svojim spôsobom patríme všetci“, zhodnotil napokon smutnú tragédiu Agim.

Čas o ktorom chcel básnik Agim písať veršovanú drámu s návodom pre „všetkých hercov sveta“ sa začal obyčajným hmlistým novembrovým utorkom, druhým dňom ako srbskí gardisti demonštratívne obsadili Presen. Bolo sotva deväť hodín ráno, keď vošla Janica do Bekimovej pracovne presenského bytu. Hlasno trhla kľučkou na dverách aby nadviazala na včerajšie tvrdé naliehanie na odchod z mesta a veľavravne sa postavila do sivého svetla pri okne. Takto dala zreteľne najavo, čo si myslí o Bekimovom tvrdohlavom mlčaní po celú sobotu i nedeľu. Všetky voľne dostupné slová už minula včera večer, keď našla ďalšiu staršiu pohľadnicu, tentoraz od podmanivej štetky s hlbokými čiernymi očami. Sprvu zaťala zuby a o jednoznačne smilníckej pohľadnici pomlčala. Myslela si, že ju strávi v hĺbke duše, tam, kde sa mlčky trávia mužské poklesky, kde postupne miznú bez vysvetľujúcich informácií a bez ďalších klamstiev, aby sa tajnom nočnom plači premenili na neviditeľné, ale zato boľavé jazvy.

Napokon sa vyzúrila na Bekimovej uvzatosti zostať naďalej v Presene. Lenže aj Bekim už bol podráždený a to bol znak, že si nie je istý svojím tvrdohlavým odmietaním odchodu. Po dlhšom mlčaní bezočivo nakričal na Janicu a to ju nahnevalo. Zrušila svoje pôvodné predsavzatie o statočnom prehĺtaní mužovho poklesku a plesla pohľadnicou na stôl ako najvyšším tromfom. „Ďakujem pekne za taký výkon,“ komentoval plesnutie Bekim, ale až oveľa neskôr, keď bolo po všetkom a vzduch bol čistý. „Urobila to s takým odhodlaním, až som dostal strach,“ dodal k tomu, hoci nie celkom pravdivo. Vraj strach...

Janica na dôvažok mykla hlavou, jej svetlé vlasy sa krásne zjednotili a preplávali v elegantnej vlne okolo nej ako na povel. Éterickým pohybom dali najavo, že podobne sa má správať aj Bekim, totiž otáčať sa okolo jej návrhov, počúvať ich, rešpektovať, a odteraz už len na pevnej a veľmi krátkej reťazi. Skrátil si ju sám a pokračuje v tom deň čo deň. Ak sa pritom stále dožaduje akejsi úcty, nuž, v rodine je to inak ako na pódiu, v rodine je obmedzený počet divákov i postáv a to už nehovoríme o ich charakteroch. Janica si o pohľadnici vypočula prihlúple výhovorky, ako vždy, „veď o nič nejde a keby aj šlo, tak to všetko bolo dávno, škoda sa s tým zapodievať“.

- Počuli ste? Vlaňajšok je pre majstra dávno! A čo všetko bolo ešte pred tým dávnom? To isté a horšie! - kričala. Potom pripomenula všetky „lepkavé ženštiny, neschopné ovládať svoje vagíny a ich pán, aha, veľmajster pretvárky a pyšný slaboch“, pokračovala a skĺzla dokonca až tak hlboko, že sa dotkla aj „jeho panny Márie“!

V minulosti na hnev tohto druhu zvykol Bekim reagovať sarkasticky, vraj, „čo môže mať rodený moslim s vašou pannou Máriou“? Nebol to celkom pravdivý argument, pretože jeho vlažné moslimstvo bolo prekryté svadbou v pravoslávnom chráme, rovno pred obrazom Presvätej Bohorodičky. Aj to vedel elegantne odôvodniť, hovorieval, že „potreboval som tak či tak obe náboženstvá aby ma urobili lepším, pretože z každého z nich som si vybral do života tie najväčšie hodnoty“.

Takto to šlo dokola už celé roky. Za ten čas Janica minula všetky slová a ako v tých časoch tvrdila, aj slzy. Dnes už nemá zmysel niečo pretriasať, všetko bolo povedané, vyplakané, žiaľ, neúčinne a národná ikona by mala pochopiť, že v domácnosti stratila lesk už dávno. Lenže národná ikona, Bekim, sedel a pomstychtivo čítal po koľký krát rozhovor s Janicou v staršom čísle Novostí. Bekim už dávnejšie označil rozhovor za nechutný a teraz ho čítal zas, dostal naň zvrátenú chuť ako na odopierané prosciutto v čase prísnej diéty. Mladen Stankovič, dlhoročný kritik Bekimovej práce sa Janici zaliečal a bezostyšne jej nadbiehal. Ona mu koketne vracala jeho narážky na jej vek, na postavu, pohyby, úsmev, slovom,  nechutné. Bekim jej ešte na jar povedal, že rozhovor s Mladenom je obyčajná koketéria s mladým zajačikom a vo svojom veku by sa mala hanbiť, že mu takto naletela. „Ktovie, čo tým sledoval,“ hútal nahlas Bekim. „Aby som mu nabudúce neskočil do jeho zámerov,“ zastrájal sa, keď si prvýkrát prečítal rozhovor a potom ním plesol po stole tak, že si to odniesla jedna čínska šálka na kávu. Novinár Stankovič sa vracal k jej kariére baletky až do jej úrazu, vyzvedal, ako sa mohla tak nešťastne pošmyknúť. Keď Bekim dočítal rozhovor až sem, zakaždým privrel oči z obáv, že z písmen sa sama od seba vyskladá naozajstná pravda o jej „páde v kúpeľni“ a slávnemu hercovi ostane na krku doživotná hanba. Janica na to mykla plecom a odporučila mužovi, aby si všimol aký pôsobivý obraz vznikol v rozhovore práve o ňom a či si to vôbec zaslúži. Spor o trápnom rozhovore nemal konca, krútil sa podľa záhadného vzorca stále dookola a zdalo sa, že nemá iné riešenie ako zabudnutie. V tom čase Bekim ešte netušil, čo s ním vyvedie jeho vlastná žena.

V meste horelo zopár domov, odchádzali poslední vyhnanci, ozývala sa streľba. Miesto toho, aby sa obaja pratali kade ľahšie, Bekim listoval v poondiatych novinách, na ktorých sa už toľkokrát pohádali. Janica ich vzala zo stola a hnevlivo ich pohodila na komodu s Bekimovými zlatými, striebornými i mramorovými soškami a ďalšími svedkami jeho niekdajšej veľkosti.

Nebol to príjemný deň a rovnako ani chvíľa rozhodovania. Mizerná pohľadnica, dumal, načo bolo Janici treba listovať v automape... Do Skopje potrafí aj poslepiačky. Bekim s istými obavami očakával od nahnevanej ženy aj niečo horšie ako suché výčitky, napríklad úder tupým predmetom, v podstate aj oprávnený, pretože ak sa nechal nachytať na jednu pohľadnicu, nič iné si nezaslúži. Na chvíľu privrel oči a zaťal zuby. Prečo sú niektoré podmanivé ženy také nekonečne hlúpe? Je na to nejaká odpoveď? Michelle vlani vysvetlil, že ich spoločný román je úchvatná epizóda vo filmovom nebi, je to ich vzdušný zámok, tajná spomienka, nie je možné na nej nič stavať, pretože je nehmotná ako éter. Po skončení konferencie sa rozplynie a neostane nič, len ľahký sen nadránom, blysne sa a potom zmizne. Zaradí sa medzi chvíle, ktoré každého muža ako je Bekim upevňujú v presvedčení, že život mal zmysel. A ona? Pošle mu pohľadnicu, hlupaňa sardínska. Načo jej bolo treba v tichu pobrežnej haciendy vyrábať z farebného obrázku Calliari sekeru? Aby sa mu teraz každú chvíľu zaťala do hlavy? Privrel oči a čakal na svoj ortieľ. „Naivita je odpustiteľná odnož hlupáctva,“ hovorieval. „Lenže hlúposť krásnych žien pôsobí niekedy tak geniálne, že jej neodolajú onakvejší mudrci.“ Tak čo s tým?

Janica je stále pôvabná žena. Z úst jej šľahajú plamene a okolo hlavy jej poletujú neposedné vlasy. Treba vyčkať, kým tornádo hnevu ustúpi, alebo si nájde iný cieľ. Toto je pravá ženská sila a odhodlanie, toto je naozajstná opora či pilier rodiny, ktorý len tak nevykývaš. Žiadne vzdušné vánky, krehké a krátke lásky, Michelle, Tina, Nathalie, Lene, Mária, Rena, Lora, Maryla a Gina, ach Gina Garrone, čiže panna Mária, ako to po priemerných novinároch posmešne opakuje Janica... To všetko bola iba šľahačka na sladkom trasovisku.

Janica je skvelá žena, Bekim to odprisahá aj o polnoci. Nikdy sa neznížila k tomu aby sa mu vyhrážala rozchodom. Akurát raz, kvôli kalábrijskej Albánke Rene na neho vytiahla nôž. Isto sa bála ženskej albánskej krvi, ktorá by mohla spôsobiť tajomné volanie rodu a to by radšej volila Bekimovu smrť, než by ho navždy odovzdala cudzej žene. Nepríjemnú situáciu Bekim zvládol bravúrne a to tak, že sa schoval do šatníka. Prikryl si tvár Janiciným kožuchom a kričal, ľúbim ťa, ľúbim ťa, Janica, najviac na svete! Bekimov smrteľný strach bol veľmi presvedčivý a upokojil rozľútostenú ženu zaslepenú láskou k nehodnému mužovi. Alebo inokedy, keď filmovali Golgotu južne od Palerma a vybral sa do Palazzo Adriano. Povedal jej, že ide navštíviť strýka Rina, ktorý sa tu zatúlal po vojne, tu sa aj oženil a naozaj sa spolu stretli. Janici nestihol dopovedať, že pojal so sebou aj hlavnú hrdinku filmu Ginu, pretože aj ju zaujal príbeh zblúdilca a utečenca Rina. Ostatné správy o ich výlete dorobili novinári zavesení v ich pätách. V meste, prezlečení za pastierov či žobrákov, ich nenápadne fotografovali pred fontánou na Piazza Umberta I. Nuž, áno, Janica zúrila, lenže musela uznať, že byť na Sicílii a obísť vyhnanca strýka Rina by bolo prinajmenšom neúctivé.

Teraz mlčky stála pred oknom, čakala a Bekim v kresle za písacím stolom vyzeral ako zmorený vyšetrovateľ, vplyvom náhlych okolností zmenený na vyšetrovaného. Bolo to zvláštne, pretože Janica nič nehovorila, len jej gesto vytváralo dojem, že čoskoro sa bude niečo diať. Jej mlčanie bolo dokonca nepríjemné, pretože svedčilo o mnohých neidentifikovaných výčitkách. Ale ktorých?  Bekimove trefné a účinné odpovede, pripravené ešte dnes ráno teraz zbytočne ležia v pamäti ako nepoužiteľná munícia.

Vstal, podišiel k nej a tu si všimol jej vrásky. Doposiaľ mu akosi unikali. Dlho veril starej pravde, že žiadna vráska na tvári ženy nemôže byť spaľujúcejšia, ani márnivejšia ako vráska na srdci hrdého muža... Teraz sa mu zazdalo, že na jeho múdrosti niečo škrípe. Janicina rozhodnosť mu odčerpala zásoby istoty. Vzal jej dlaň do svojich rúk a pobozkal ju na hánky. Poočku sledoval ľavú ruku bojovne opretú o bok a hneď nato rezignoval:

- Zajtra zrejme pôjdeme, - povedal mužne, aby jeho váhavý výrok vyznel ako najvnútornejšie presvedčenie.

- Myslím si, že je to načase, - povedala Janica s nečakaným pokojom.

Jej náhly pokoj v hlase pôsobil ako súhlas na nanebevzatie. „Lenže žiadneho anjela široko ďaleko nebolo,“ komentoval Bekim neskôr nepríjemnú situáciu, „takže tým anjelom som napokon ostal ja sám. Niekedy sa stáva, že anjelské služby musí poskytnúť aj diabol a tým do neskorších spomienok vnáša dokonalý chaos“.

Predvčerom sa u Bekima zastavil Niko z divadelného baru. Prišiel sám, bez ženy, isto ju nechcel znepokojovať po operácii žlčníka, ktorú jej „privodil svojim neuváženým správaním a mudrovaním, aby takto napokon prišiel o miesto profesora. Vždy ho totiž ťahalo do krčmy až kým sa nestal úplným abstinentom. Napriek tomu napokon skončil v nej“. Obvinenie primklo oboch mužov k sebe viac ako inokedy. Vlastne, Niko už bol rozhodnutý odísť, k Bekimovi si prišiel len potvrdiť, že odchod je asi najlepším riešením, keď po demonštratívnom obsadení mesta je neustále počuť vzdialenú streľbu.

- Toto je najvhodnejší trest za moje klamstvo, - zamyslel sa Niko a zavrel Bekimov Veľký atlas. – Aký je len veľký tento svet. A ja som celý život klamal nevinné deti o takomto malom fliačiku zeme. Čo by som tak robil vo väčšej krajine? Dozaista samé hrozné veci. Ty si herec, ty vieš, že svoju rolu musíš zahodiť hneď za scénou, aby si ostal sám sebou, inak sa zblázniš. Učiteľ dejepisu to má naopak, ten sa pomätie vtedy, keď sa nedrží pravdivosti svojej roly celý deň aj celú noc. Keď zahodí pravdu, alebo vymení za niečo lákavé. Práve to sa stalo mne. Tridsať rokov som učil predpísané pravdy a tie skutočné som predpisovo zamlčiaval. Načo to bolo, prišiel deň a musel som to prelomiť. Už nemám strach z ničoho. Bojím sa len pozostatkov môjho klamstva v toľkých deťoch. Čo s tým? Ostáva mi len dúfať, že moje vysvetľovanie, výklady, prednášky odhalia a zavrhnú, vymažú z vysvedčení moje jednotky aj vyznamenania. Dúfam, že moje vysvedčenia rovno spália. Komu treba dôkazy mojej naničhodnej práce? Komu treba svedectvo môjho zbytočného života? Modlím sa, aby na mňa zabudli, aby si našli vlastnú cestu. Keď sa raz do Presenu vrátim, navždy už ostanem len barmanom v divadle. Bezpochyby je lepšie nalievať čisté víno, než bľabotať lži pred katedrou. Teraz už môžem byť verejným šašom. Doposiaľ som bol utajeným, všetkých naokolo som klamal vrátane seba, pritom po celé roky mi niečo zvonilo pri ľavom uchu. Bolo to vážne varovanie. Pýtal som si lieky na ušné zvonenie, akokeby existovali nejaké lieky na skazený charakter. Až sa napokon ukázalo, že to mi vyzváňal šašovský brmbolec so zvončekom, - povedal Niko.

V nedeľu ráno naštartoval svoju nezničiteľnú ladu a odišiel aj so ženou smerom na Kukes.