Rozhovory

Hospodárske noviny

13.03.2017 13:27
1. V podstate zarovno s Červenou armádou postupovali v roku 1945 aj príslušníci NKVD, ktorí v podstate unášali tisícky obyvateľov nielen zo Slovenska. Bola to pre Sovietov nevyhnutnosť v zmysle toho zabezpečiť si takto pracovnú silu na obnovu zničenej krajiny? Alebo...

Publicista P. Juščák: EÚ musí mať jasno v tom, kam smeruje

 Ministerskej konferencie pri príležitosti Európskeho dňa pamiatky obetí totalitných režimov)

Európska únia dnes čelí veľkým politickým a spoločenským výzvam. Občania členských štátov čoraz menej veria, že demokratické inštitúcie dokážu garantovať všeobecnú bezpečnosť v ich krajinách. Spôsobila to okrem iného zvýšená migrácia z tretích krajín, migrácia v rámci EÚ a nárast teroristických útokov v európskych krajinách. V tejto atmosfére dostávajú väčší priestor radikálne či extrémne myšlienky, politické strany a hnutia. Dôkazom sú nedávne parlamentné i prezidentské voľby vo viacerých krajinách EÚ, ale aj šírenie nenávisti voči iným rasám či náboženstvám na webe a sociálnych sieťach. Extrémne názory a nenávisť boli v minulosti dôležitými faktormi vzniku totalitných režimov v Európe. Viac nám k téme povedal P. Juščák, šéfredaktor časopisu Pamäť národa (ÚPN).

 Extrémne názory dnes majú v spoločenskej debate veľké zastúpenie. Čím je to podľa Vás spôsobené?

 Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá, ani jednoznačná. Demokratická spoločnosť so svojimi slobodami prináša mnoho kladných, ale aj záporných podnetov. Turbulentné názorové prúdenia sa momentálne týkajú celej spoločnosti. Charakteristickou črtou je absencia etiky diskusií a ubúdajúci vplyv tradičných hodnôt ako zmysel pre česť, spravodlivosť, pravdivú výpoveď, uznanie autority, rešpektovanie múdrosti. Niektoré médiá ako jediné hodnotové kritérium pestujú úspešnosť, kým tradičné hodnoty sa často stávajú terčom posmechu. Spoločnosť sa ľahko stáva manipulovateľnou.

 Tento fakt vedia využiť osoby bez etiky, morálky alebo vzdelania. Môžu jednoducho šíriť informácie a manipulovať veľké skupiny ľudí. Jedna nepresná či nepravdivá správa dokáže napáchať obrovské škody v priamom prenose. Extrémne názory tak majú veľký priestor. V tomto zmysle je dôležité, aby bola spoločnosť vzdelaná a vedená ku kritickému mysleniu a k odvahe formulovať svoje názory.

 Čo je hlavnou príčinou nárastu podpory extrémistických politických strán či hnutí v EÚ?

 Jednou z príčin je dlhodobé zahmlievanie, zľahčovanie a odkladanie skutočných problémov s adaptáciou iných kultúr v EÚ. Po druhej svetovej vojne sa do Európy prisťahovali milióny cudzincov z rôznych kútov sveta. Napriek sociálnej či materiálnej pomoci však mali problém s integráciou. Mnohých z nich spoločnosť v daných štátoch nikdy neprijala a stále ich považuje za cudzincov. Takáto situácia je z pohľadu prisťahovalca depresívna a zároveň ťažko riešiteľná.

 Vlády problém vo všeobecnosti riešia nedostatočne alebo vôbec. Majú zviazané ruky volebným obdobím, zložitosťou problematiky a širokými demokratickými právami jednotlivcov aj skupín bez adekvátnej zodpovednosti. Podporu extrémistom vyjadrujú najmä nespokojní voliči a občania, ktorí dlhodobú nečinnosť svojich reprezentantov pociťujú na vlastnej koži. Ak by sme mali veľmi zjednodušene hovoriť o príčinách nárastu extrémizmu, potom je to zaiste pokrytecká alibistická politika a nechuť robiť nepopulárne opatrenia.

 Je možné tento trend zastaviť?

 Treba priznať, že z niektorých ciest niet návratu a riešenia budú musieť prísť za pochodu korekciami starých chýb a omylov. Signály o napätí prichádzali najmenej dve desaťročia, no riešenia sa odsúvali. Podobne ako rómsky problém u nás - signálov o potrebe sa ním seriózne zaoberať je mnoho, no riešenia sa dlhodobo odkladajú. Ak je spoločnosť nabitá nenávisťou a strachom, potom treba priznať, že zastaviť tento prúd emócií nie je možné nijakým nariadením či sľubmi. Pozitívna diskriminácia problémy nevyrieši, nanajvýš ich na chvíľu utíši a posunie o niekoľko rokov. Treba analyzovať do akej miery sú cudzie kultúry a komunity zdrojom extrémizmu a aká je prognóza spoločenského spolunažívania. Problémy treba otvorene pomenovať a postaviť sa k nim čelom.

 Čo by mohla urobiť EÚ, aby zastavila nárast xenofóbie, nenávisti či extrémistických prejavov?

 EÚ si musí predovšetkým stanoviť vlastnú víziu aspoň na tridsať, či päťdesiat rokov dopredu. Pýtajme sa teda - aká má byť Európa budúcnosti? EÚ musí mať jasno aj v tom, kam smeruje v kontexte svetovej civilizácie, nielen v kontexte svojich regionálnych záujmov. EÚ musí jasne povedať každému aké bude jeho miesto v rámci spoločenstva. Zatiaľ žiadnu takú diskusiu ani koncepciu neevidujeme. Preto je veľmi ťažké hovoriť o systémovom riešení ako čeliť náhlemu odokrytiu zamlčiavaných problémov. Skôr to budú čiastkové riešenia, ktoré môžu viesť k obmedzeniu niektorých slobôd v spoločnosti. Dostupnosť médií a ľahkovážne šírenie informácií nás môže prebudiť z multikultúrneho snívania do multikultúrnej vojny.

 

 

O kvalitu díla se delí autor se čtenářem

7. 7. 2015

  —  H7O, Větrné mlýny

 


Návštěvníci festivalu Měsíc autorského čtení včera měli možnost poslechnout si slovenského esejistu a prozaika Petera Juščáka. Ve svém vystoupení četl ze své nedávno vydané knihy … a nezabudni na labute! (2014), v níž popisuje poválečné osudy žen v ruských gulazích.

Dává autorské čtení a kontakt se čtenářem vašim textům nějakou novou kvalitu? Orientujete se třeba někdy při psaní podle reakcí publika?

Měsíc autorského čtení je skvělý nápad, jak dostat literární tvorbu do bezprostředního kontaktu se čtenářem. Nejsem si ovšem úplně jistý, zda veřejné čtení dává textům novou kvalitu. Může hodně objasnit, vypovědět něco o procesu tvorby i o autorových záměrech a literárních postupech. Tyto informace se zpravidla v díle nevyskytují, proto může mít setkání se čtenářem nový rozměr, který obohatí obě strany. Kvalita je v napsaném díle, vložil ji do něj samotný autor, a každé čtení, ať už veřejné autorovo, či tiché čtenářovo, začíná budovat vztah k dílu a prověřovat onu kvalitu. Tak jako se chléb stává potravou až při jeho konzumaci, tak se kniha stává uměleckým dílem po jejím čtenářském přijetí, po splnění jejího uměleckého poslání. Proto se domnívám, že hodnota literárního díla spočívá ve čtenářově porozumění dílu po jeho přijetí. Jinými slovy — o kvalitu díla se dělí autor se čtenářem. Veřejné čtení je tudíž zajímavou zkouškou toho, jak dokáže text oslovit čtenářskou obec. Na druhé straně z toho vyplývá i zákonitost, že každý text si z plejády nabídek může najít svého čtenáře a vytvořit tak celou škálu různých stupňů kvality. Zůstávají tedy otázky, na které si musí každý autor odpovědět sám — komu adresovat své texty, s jakým čtenářem navázat kontakt a jakou kvalitu preferovat, jak kvalitní by mělo být spojení se čtenářem? Co se týče samotné tvorby pod vlivem reakcí publika či přizpůsobování se jeho vkusu, to může být rychlá cesta ven z literatury — opět je ale nutné poznamenat, že záleží na tom, kdo tvoří spisovatelovo publikum.

Autorská čtení jsou čím dál tím populárnější. Čím si to vysvětlujete? Vypovídá to něco o zdejší literatuře a čtenářích?

Jestli je autorské čtení stále víc populární, je to dobrá zpráva pro autory i pro literaturu. V takovém případě je doopravdy nutné jít a postavit se před obecenstvo a ukázat se, přesvědčit jej, že dílo není jen spisovatelský výtvor, ale také důstojný partner pro čtení. Autor, který to na veřejném vystoupení dokáže, může svému dílu dát jeden rozměr navíc, dokonce může na základě svého díla spoluvytvářet i nový estetický kánon. A jestli je autor ujetý introvert, tíha pak spočívá na samotném textu, případně kriticích a recenzentech, aby autorovi vybojovali pozornost, kterou si jiní získají šikovným vystoupením na pódiu. Nejzajímavější literární vystoupení jsem zažil v Německu, kde opravdu vystavují čtenářům pozoruhodnou vizitku. Jestli se zdejší čtenářský zájem dostane na tamní úroveň, bude to povzbudivé i pro naše autory.

Paradoxně, i přes tuto popularitu, jsou prý literatura a spisovatelé ve společenské krizi. Souhlasíte? Co si pod krizí vlastně představit?

Krize zřejmě spočívá ve všeobecné deformaci vkusu a lunaparkizaci společenského a kulturního života. Široká nabídka možností trávení volného času je nabitá nejen kulturními událostmi, literaturou, filmem, hudbou, sportem, ale také filozofií hédonismu, užívání si, radosti, požitku. Tuto zvláštní úchylku potom média vyvažují naoko vážnými příběhy, thrillery, pohádkami pro dospělé, magickými „odhaleními“ a pseudotajemstvími všeho druhu. Obecenstvo vystresované z práce a bezohledného prostředí se chce odreagovat, před těžšími a přemýšlivými tématy dá přednost něčemu nenáročnému. Média to rychle pochopila a přizpůsobila svou nabídku těm nejnižším nárokům a systematicky v tom pokračují. Když se spisovatel v takovém prostředí snaží oslovit čtenáře vychovaného primitivními televizními seriály, má smůlu. Bude mu chybět ten kvalitní partner při komunikaci s dílem. Je tudíž na spisovateli, zda se přidá k hlavnímu proudu, nebo půjde proti němu. Naštěstí máme nesmazatelné zkušenosti nejen z literární historie a ty jasnou řečí říkají, který z těchto postojů zanechal v kultuře hlubší stopu.

Lze vůbec nějak definovat společenské postavení a roli současné literatury?

Literatura je, ať už chceme nebo ne, základem dalších umění, protože literatura má nejblíž k myšlence, k příběhu. Krásně je to vidět na filmech — po krátké chvíli se dá identifikovat, který film má literární předlohu a který ne. Společenské postavení literatury klesá už několik dekád a bude klesat dále. Je to důsledek zmíněné degradace společenského prostředí, prosazování průměrnosti a filozofie hédonismu. Taktéž postupně zaniká hodnota vzdělání, vědění, vlastnictví vědomostí, dokonce se znalosti podprahově posouvají do polohy zbytečností, které se dají vyvážit hmotným bohatstvím, mocenským vlivem nebo zakoupeným vysokoškolským diplomem. Filozofie požitku nebo života bez osobního nasazení, bez odříkání má své úspěchy a výsledky a je to stále více žalostné. Domnívám se, že opravdovou hodnotu budou vytvářet čím dál tím víc osamocení, ale nekompromisní tvůrci kvalitních děl. Všem, kteří vzdorují mediálním lákadlům a vydali se cestou odříkání a té nejosobnější, přemýšlivé tvorby, držím palce.

Když odhlédneme od společenské role literatury — co literatura a psaní dává vám osobně?

Pro mě osobně byla čtyřletá práce na románu … a nezabudni na labute! skvělou zkušeností, na kterou už nezapomenu. Několik let jsem si připravoval podklady, nicméně práce v prostoru ženských duší byla vcelku objevitelská. Do posledního okamžiku jsem si nebyl jistý, jestli jsem dokázal porozumět osudům žen, jejich jednání, touhám a vášním. Zdá se, že podstatné záměry se povedly a to mě plní radostí. Mé hrdinky, ženy ze sovětských lágrů, si to rozhodně zaslouží.

Na festivalu se potkáte s ukrajinskými kolegy. Znáte ukrajinskou literaturu?  Znáte Ukrajinu?

Ukrajinskou literaturu znám spíše v její klasické podobě. K moderní ukrajinské literatuře jsem se nestačil dostat, ještě mě to čeká. Už jen proto, že Ukrajina je velké politické téma dneška a předpokládám, že současná literatura by mi mohla dát odpovědi na mnohé otázky, které je těžké najít v každodenních zprávách.

- See more at: http://www.h7o.cz/o-kvalitu-dila-se-deli-autor-se-ctenarem/#sthash.MZSxGe0c.dpuf

 

 

Logo SME.sk

 

 

 

Juščák: Rusi brali do gulagov celé dediny

 

S Červenou armádou neprichádzala len sloboda. Pre tisíce ľudí prinieslo oslobodenie hrôzu v ruských koncentračných a pracovných táboroch - gulagoch. Podľa niektorých dokumentov v nich mohlo byť až 45-tisíc občanov Československa vrátane zajatých vojakov.

Predpokladá sa, že do dvadsať percent z nich sa nevrátilo, hovorí spisovateľ a publicista Peter Juščák, ktorý sa téme dlhodobo venuje. Ich osudy zhrnul v zbierke Odvlečení, románe ...a nezabudni na labute!

TEXT: Daniela Jancová, FOTO SME: Gabriel Kuchta

 

 

Mali Sovieti už pri príchode na oslobodené územie zoznamy ľudí, ktorých zatknú?

 

Mnohí sovietski poradcovia a organizátori odboja spisovali zoznamy fašistov a ich pomáhačov, ale aj tzv. nepriateľov Sovietskeho zväzu. So sovietskymi jednotkami prišla aj ich politická polícia NKVD a špeciálna jednotka Smerš – Smerť špiónam. NKVD zatýkala, Smerš vypočúvala mimoriadne brutálnym spôsobom. Nemalo to nič spoločné s vyšetrovaním zločinov, išlo im o naplnenie kvót „odhalených fašistov a nepriateľov Sovietskeho zväzu“.

 

Vyhľadávali a zatýkali aj svojich bývalých občanov, ktorí ušli pred boľševickou revolúciou?

 

To je špeciálna kapitola zavliekania. Emigrácia, ktorá sa dostala do Československa po nástupe Lenina, sa po rokoch prispôsobila demokratickému režimu, stali sa československými občanmi, mali vysoké štátne, spoločenské dokonca aj vojenské funkcie, boli medzi nimi významní vysokoškolskí profesori. Pôsobili od Mukačeva po Prahu a boli medzi prvými, za ktorými šla NKVD. Masovo ich internovali a deportovali, často aj s rodinami, ako nepriateľov Sovietskeho zväzu. Málokto z nich sa vrátil.

 

Takže režim nezabúdal...

 

Išlo o naplnenie leninsko-stalinského modelu vládnutia – nik pred nami neujde, neschová sa a na koho ukážeme, beda mu, lebo skončí v našich žalároch. Strach je z hľadiska totalitného vládnutia najefektívnejší vládca a oni s ním veľmi intenzívne a dôsledne pracovali.

 

Masové zatýkania boli na celom území alebo len v niektorých oblastiach?

 

Masové zavliekanie prebiehalo už na Podkarpatskej Rusi, ktorá patrila Československu. Vyhľadávali tam vojakov maďarskej armády, úradníkov, záležalo im aj na internovaní inteligencie, pretože sa pripravovali na anexiu tohto územia. Podkarpatských Rusínov hľadali aj v Prahe, kde ich veľa študovalo. Aj v roku 1949 československá Štátna bezpečnosť niekoľkých internovala a odovzdala NKVD, ktorá ich deportovala na Sibír.
 

Prečo zatýkali aj ostatných občanov Československa. Tiež si pripravovali pôdu na ideologické obsadenie územia?

 

Po vstupe na Slovensko sa venovali Maďarom, ktorých v rámci kolektívnej viny považovali za fašistov, rovnaký princíp uplatnili na karpatských Nemcov. Internovanie sa teda dialo najmä na východe Slovenska. Napríklad z Medzeva zobrali asi 150 ľudí, čo bola pre mestečko veľká rana, z jeho okolia celkovo 220. Tak isto z maďarských dediniek okolo Trebišova brali po desiatkach, stovkách mužov.

 

Boli okrem týchto skupín obyvateľstva aj iné, ktoré boli priamo ohrozené sovietskou tajnou políciou?

 

Cielene brali ľudí v uniformách, ako boli železničiari alebo poštári. Keďže v Košiciach potrebovali kontrolovať telefonáty a korešpondenciu, pozatýkali a odsúdili košických pracovníkov spojov a pôšt. V Trebišove zamestnanec udal riaditeľa pošty, lebo mu komunisti sľúbili, že dostane jeho miesto. Riaditeľa Vyšehradského odvliekli a počas transportu zomrel.

 

Ako sa im podarilo pozatýkať také veľké počty ľudí? Na vidieku to muselo vyvolať pozornosť.

 

V mnohých mestách a obciach zvolali ľudí na výpomoc - opravovať mosty a odpratávať sneh. Na národnom výbore im lopaty a sekerky zobrali, zavreli ich do miestnosti a pred dvere postavili vojaka. Inde ich zvolali pre poukážky na potraviny. Hnali ich potom aj 70 kilometrov peši v mraze do Košíc, Prešova, Humenného, Vranova, kde ich bez tlmočníkov vypočúvali a nútili priznať sa, že spolupracovali s fašistami. Podozrivé bolo všetko, aj znalosť cudzích jazykov. To bol vážny dôvod na podozrenie zo špionáže.

 

 

Vie sa, koľko ľudí zomrelo už pri pochode?

 

O tom nijaké štatistiky nehovoria. Pán Terebeši z Kežmarku rozprával, že jeho zobrali z Užhorodu, kde bol skladníkom v potravinách. Odtiaľ putovali cez hory do Poľska. Keď niekto padol od vyčerpania, namieste ho zastrelili a šlo sa ďalej.

 

Vedeli títo ľudia, z čoho ich obviňujú a posielajú do táborov?

 

Nie, pretože skutoční spolupracovníci s fašizmom dávno utiekli. Zostali tí, čo sa cítili nevinní. Netušili, že vinou môže byť aj to, že má niekto dom, že hovorí štyrmi jazykmi, čo bolo na zmiešaných územiach bežné, že má školy alebo nosí okuliare či uniformu. No a nezabúdajme na ziskuchtivých udavačov, na vybavovanie si účtov. Čím viac ľudí vyšetrovatelia „usvedčili“, tým boli lepšie ocenení. O brutálnych metódach vyšetrovania Smeršu podrobne píše bývalý agent Mondič v knihe Smerš.

 

Keď niekoho zadržali, mal nejakú šancu na prepustenie?

 

Poznám jeden taký prípad. Bol to môj kolega. Zadržali ho vo Zvolene ako maďarského nepriateľa, pretože sa volal Milan Maďar. Nejakým zázrakom sa mu podarilo presvedčiť strážcov, že nie je Maďar, že ide len o meno a po veľkom úsilí mu to spoluväzni dosvedčili a prepustili ho. Bol to ojedinelý prípad, pretože sa stávalo aj to, že vojaci sa vyhrážali príbuzným, že ak neprestanú intervenovať za svojich blízkych, pôjdu spolu s nimi.

Aké dostávali tresty. Išli všetci na Sibír?

Bola tam selekcia. Tých, čo zobrali z oblasti Medzeva a Smolníka, z juhu, z Veľkého Horeša a okolia, išli prevažne do pracovných táborov na Ukrajinu a na Kaukaz, vracali sa po dvoch až piatich rokoch. Za ľahšie „previnenia“, napríklad že internovanému nevedeli nič dokázať, šli do baní v Donbase. Ale ak niekomu začali dokazovať nepriateľstvo proti Sovietskemu zväzu, špionáž, členstvo vo fašistickej armáde, potom im prisúdili desať- až pätnásťročné tresty na Sibíri.

 

Mnohí ale zomreli aj v európskych táboroch...

 

Aj na Ukrajine v tzv. ľahších táboroch zomierali ľudia od hladu, vyčerpania, na bežné choroby, na infekcie. Nehovoriac o tom, že už po ceste tam, vo vlaku, zomierali od hladu a smädu, nie síce masovo, ale bolo ich dosť. Irenka Pindrochová z Medzeva mala osemnásť rokov a zomrela vo vagóne pre dobytok od útrap a vyčerpania.

 

 

Čo hovoria ľudia

 

Roky ste chodili za odvlečenými. Nemali problém o tejto traume hovoriť?

 

Desať rokov som chodil za pánom Ivanom Kováčom, jeho manželka povedala akurát to, že ako 16-ročná sa s celou rodinou dostala do Osvienčimu a jediná prežila. Po smrti manžela som zistil, že aj ona bola v lágri. Z Osvienčimu putovala priamo do lágra vo Vorkute ako „špiónka“. Strávila tam ďalších desať rokov. Prežila vďaka tomu, že ovládala jazyky, bola šikovná a iná väzenkyňa, ukrajinská lekárka, si ju zobrala za pomocníčku. S manželom sa zoznámili vo vlaku pri návrate domov.

 

Za čo sa dostal na Sibír jej manžel?

 

Prípad Ivana Kováča je osobitý a veľmi zaujímavý. Ako študent sa angažoval v autonomistickej strane na Podkarpatskej Rusi aj na štúdiách práva v Prahe. Cez vojnu prebehol z maďarskej do Červenej armády a putoval s ňou cez Maďarsko do Prahy. Zatkla ho ŠtB v roku 1949 ako podozrivého z nepriateľstva voči Sovietskemu zväzu a vydala ho NKVD do Viedne. Odtiaľ šiel do ZSSR. V Omsku sedel so Solženicynom, stali sa priateľmi, spájal ich záujem o literatúru a históriu. Po rokoch Kováč prepašoval vzácne dokumenty z lágrov k Solženicynovi do USA.

 

Kováč takmer zomrel, napokon si polepšil tak, že mal prístup k dokumentom?

 

Vo vyčerpávajúcej práci sa z neho stal „dochoďaga“, človek, ktorý umiera od vysilenia. Takých deportovali do Spasska na umretie. Z transportu ho vytiahol spolužiak Mantel z gymnázia z Mukačeva, zobral ho do partie ako „tesára“. Kováč vedel po rusky a vypracoval sa na účtovníka na stavbe. Bol právnik a keď sa po smrti Stalina zmiernil táborový režim, písal sťažnosti na najvyšší súd a generálnu prokuratúru pre svoje nezákonné väznenie. Pomáhal aj niektorým väzňom.

 

Ako sa to dalo v sibírskom lágri?

 

Jeden napríklad dostal desať rokov za propagáciu kapitalizmu, lebo chválil americké nákladné autá. Zrazu objavil v Pravde článok, kde Chruščov vo Sverdlovsku nabádal, aby vyrábali kvalitnejšie autá ako napríklad v Amerike studebekery. Kováč dosiahol jeho oslobodenie. V roku 1954, keď vedenie tábora čoraz viac okrádalo väzňov a život sa stával neznesiteľným, zorganizoval úspešný štrajk. Podporili ho väzni štyridsiatich národností. Po odchode vyšetrovateľov na štrajk doplatil, preradili ho na najhoršiu prácu. Ale to už bolo leto 1954, keď vyšlo nariadenie o prepúšťaní väzňov.

 

Kam sa po prepustení vrátil, keď Podkarpatská Rus patrila Sovietom?

 

Po návrate šiel do Prahy, kde sa dozvedel, že jeho manželka, dcéra ruských emigrantov, odišla aj so synom na Západ. Opäť ho zatkli a rok sedel vo väzení, kde ho vyšetrovali za zločiny, ktoré nespáchal. Potom odišiel do Košíc a neskôr sa oženil so známou z vlaku... Nikdy nemohol vykonávať svoje povolanie, po rokoch mu dovolili učiť ruštinu na právnickej fakulte. Po zvyšok života písal žiadosti o vysvetlenie svojho zatknutia, o odškodnenie, bojoval o posúdenie zničeného života, no dočkal sa až po roku 1989.

 

Venovali ste sa aj príbehom žien, päť z nich ste zhrnuli v románovom príbehu ...a nezabudni na labute! Prečo ženy?

 

Lebo boli úplne bezbranné. Z východu odvliekli viac žien. Muž, ktorý sa do Medzeva vrátil prvý, musel z domu do domu oznamovať, kde sú otcovia, ženy, kto žije, kto zomrel. Bol to ťažký čierny deň. V Smolníku zobrali 18-ročnú Evu Puchyovú, ktorú macocha zamenila za manžela. Skončila na Kaukaze, kde kopala masové hroby pre väzňov umierajúcich na týfus. Tri roky v tábore ju ako ženu tak zničili, že rovnako ako ostatné, ktoré prežili, nikdy nemohla mať deti. Román je rozprávaním aj o ženách z okolitých krajín. Ženy v neuveriteľných podmienkach tvorili inú táborovú spoločnosť ako muži. Lepšiu.

 

Irena Kawaschová, ktorá vás inšpirovala k napísaniu románu, porodila syna priamo v sibírskom tábore. Jeho príbeh poznáme z filmu Môj otec gulag.

 

O nej viem práve od jej syna. Narodila sa v Tepličke nad Váhom, vydala sa do Kežmarku za karpatského Nemca, kolára. Pri prechode frontu šla do Kežmarku a po ceste ju zrejme na základe udania zatkli. Za špionáž ju odsúdili na pätnásť rokov. Bola v šiestom mesiaci tehotenstva, čo vyšetrovatelia označili za kamufláž. Dieťa zomrelo vo vlaku cestou do Vladivostoku. Vyše osem rokov potom strávila na Kolyme v Elgene.

V tábore otehotnela a dieťa prežilo. Ako sa to podarilo v neľudských podmienkach?

Po ťažkom úraze v zlatých baniach sa dostala do nemocnice. Tam si všimli, že je šikovná, vypracovala sa na pomocnú sestru, čo jej umožnilo prežiť aj s dieťaťom. Mala vzťah s mužom, ktorý ju ochraňoval a zabezpečoval jej lepšiu stravu aj výhody. Syn po narodení ledva prežil, údajne mal sotva kilogram. Pomohla jej v dedine dojka, tá ho oddojčila a zachránila pred osudom stoviek iných detí. V Elgene pomreli stovky detí, ktoré sa tam narodili, je tam množstvo detských hrobov.

 

Keď sa vrátila, muž ju už podľa filmu neprijal...

 

Bola vyhlásená za mŕtvu, manžel sa medzitým oženil a mal dve deti. Odišla preto aj so synom do Žiliny, kde bola adventistická rodina karpatského Nemca, ktorá prijímala ľudí v núdzi. Ich vtedy osemročná dcérka Margita počula, o čom sa rozpráva s jej matkou. Tak sme sa po šesťdesiatich rokoch dozvedeli, aký bol jej táborový vzťah, ako ten muž naliehal, aby po prepustení ostala s ním na Kolyme, ale ona sa vrátila do Československa.

Komunizmus vs. fašizmus

 

Kde brali ľudia silu prežiť v lágroch bez perspektívy na zlepšenie, medzi gangstrami a vrahmi?

 

Niektorí sa modlili, niektorí našli v sebe vieru a nádej, verili, že ich peklo sa raz musí skončiť. V táboroch sa však diali aj navonok nepochopiteľné paradoxy. Vo Vorkute napríklad väzni založili hudobnú skupinu. Politruk zistil, že môže pomôcť jeho politickým ambíciám, tak napísal scenár Loď mieru, s ktorou vystupovali po dedinách. Boli tam rakúski hudobníci, Rusíni, Nemci, Slováci, Česi, Poliaci, Maďari a ďalší, každý zaspieval pesničku svojej krajiny. Pointou bolo, že všetky krajiny sú šťastné z oslobodenia Sovietskou armádou a loď mieru cez ne pláva do Odesy. Väzni často nerezignovali, snažili sa vytvoriť si vlastný mikrosvet vlastných hodnôt.

 

Podľa historických údajov si komunizmus vyžiadal viac obetí ako fašizmus. Aj náš zákon ho považuje za zločinecký režim.

 

Oba režimy sú zločinné, majú za sebou veľké množstvo mŕtvych. No fašizmus je priamočiary, jasne vyhranený, a teda aj ľahko identifikovateľný. Komunizmus dokáže oveľa efektívnejšie prežívať v spoločnosti, pretože sa tvári ako spasiteľská ideológia pre široké vrstvy. Sľubuje novú spoločnosť, rozdávanie statkov, útočí na nízke pudy a za nepriateľov plošne vyhlasuje tvorivých a nezávislých ľudí. V tom je oveľa nebezpečnejší, navyše, teória brať iným a rozdávať verným je lákavá a dá sa kedykoľvek priviesť k životu. Touto životaschopnosťou je nebezpečný v každej dobe.

 

Považujete za väčšieho zločinca Lenina, ktorý začal s koncentračnými tábormi ešte pred Nemcami, alebo Stalina, ktorý roky napĺňal tisíckami obetí?

 

Stalin bol pokračovateľom v nastúpenej ceste, ktorú pripravil Lenin, keď v čase revolúcie vyhlásil tzv. červený teror ako spôsob šírenia moci boľševikov. Bola to ohromujúca hrôza, kde sa násiliu otvorili najširšie stavidlá. Vykonávala ho predovšetkým čeka, špeciálna revolučná polícia, ktorá nepoznala vyšetrovanie, len podozrenie a smrť. Ich prvý tábor pre tzv. nepriateľov revolúcie vznikol v roku 1920 na Soloveckých ostrovoch. Jeho duchovný otec Felix Deržinskij ho vyhlásil za učilište čeky ako nakladať s nepriateľmi. Bol to v podstate vyhladzovací tábor. Gulag ako správa táborov vznikol neskôr.

 

Potom však zistili, že je lepšie využiť nepriateľov na prácu – na transsibírskej magistrále, priehradách...

 

Je dosť desivé počúvať aj dnes, že Stalin robil síce nejaké chyby, ale postavil veľké stavby a vyhral vojnu. Lenže Stalin nerobil nejaké chyby, on systematicky vyvražďoval vlastný národ aj okolité národy, spôsobil smrť miliónov ľudí. To nie sú chyby, to sú prosto zločiny. Nedajú sa schovať za stavby, aj keby dočahovali do neba. A to nehovoríme o duchovných škodách spôsobených prevrátenými hodnotami a glorifikáciou násilia.

 

Čo by ste povedali ľuďom, ktorí stále nostalgicky spomínajú, ako bolo za komunistov dobre?

 

Za socializmu naozaj bolo mnohým dobre, ak sa zmestili do tej úzkej uličky, ktorú im režim pripravil. Tí, ktorí mali slobodného ducha, základné ľudské sebavedomie, vážili si svoju slobodu aj slobodu iných, tí sa pri každom vystretí udreli, tí veľmi trpeli. A vedomie, že sme žili v stojatých vodách bez šance na zmenu, v krajine preoranej sovietskymi tankami a pritom sa povinne velebil Sovietsky zväz za ochranu pred „kontrarevolúciou“ , to bolo ubíjajúce. Neubíjalo to však každého, vidíme to dodnes.

 

 

Dnešné Rusko a Krym

 

Ako vnímate ruskú politiku - anexiu Krymu, vojnu na východe Ukrajiny, vyhrážanie sa pobaltským štátom?

 

Každá autoritatívna moc sa rozpína, kým nenarazí. Aj ruská politika testuje, pokiaľ sa dá zájsť. Má dosť potenciálu z komunizmu, aby sa v novej ideológii antizápadu infiltrovala do okolitých krajín, ovplyvňovala pseudokritické myslenie. Pracuje precízne, využíva všetky moderné technológie. Tento spôsob politického spolužitia nemá zmysluplné naplnenie najmä teraz, v čase vážnych svetových výziev, ide politicky pomimo. Preto sa mi ruská politika javí ako slepá ulička, z ktorej budú musieť vycúvať. Škoda času, pretože ostatné problémy, ktoré Európa musí riešiť spolu s demokratickým Ruskom, medzitým budú rásť.

 

Je Európa schopná zvládnuť veľké výzvy, ako je konflikt na Ukrajine, utečenci, krízu v Grécku?

 

 

Európa potrebuje solidaritu medzi členskými štátmi a aj efektívnu kontrolu hospodárenia a prílišného míňania niektorých krajín. Potrebuje riešiť korupciu na najvyšších miestach. Ak príde na reč solidarita, nesmú sa za ňu skrývať len provizórne opravy zámerného rozhadzovania politickými populistami. Predovšetkým by sa však mala zbaviť filozofie hedonizmu a pôžitkárstva a pozrieť sa okolo seba, aké prúdy tvoria svet za jej hranicami a kam smerujú.

 

Zobrali by ste si domov utečenca? Záležalo by pritom na jeho vierovyznaní a ako dlho by ste mu boli ochotní pomáhať?

 

Hodnotiť človeka podľa toho, na ako dlho by si zobral domov utečenca, je dosť bulvárne. Občania majú na riešenia veľkých problémov štát, nemôžu zaň plniť jeho úlohy. Pol roka pracujeme pre štát, platíme ho nemalými prostriedkami. Občania zaň aj tak preberajú mnohé funkcie, pozrite len na veľmi efektívne mimovládne organizácie. Sú zdrojom optimizmu, že to s nami nie je také zlé. Ale ako je pripravený štát na takéto krízové situácie, ako sú utečenci? Každý by si mal plniť úlohy zodpovedne, aj štát, aj občan. A nemali by si jeden druhému preberať úlohy vo vidine akéhosi umelého hrdinstva.

 

V akej situácii by ste sa vy rozhodli emigrovať. Ako by ste si vybrali cieľovú krajinu?

 

Mohol som emigrovať, ale neurobil som to. Nebol som si istý ani v socializme, či ostrý rez za svojím životom je to správne riešenie. Dnes, keď je pohyb po Európe oveľa väčší a slobodný, otázka emigrácie stratila zmysel. Ostalo sťahovanie za prácou. Táto migrácia môže obohatiť aj našu krajinu, prevetrať, inšpirovať, nenechať nás podriemkavať na domnelých vavrínoch. 



Čítajte viac: http://www.sme.sk/c/7964150/peter-juscak-rusi-brali-do-gulagov-cele-dediny.html#ixzz3nA44KbGN

Peter Juščák: Rusi brali do gulagov celé dediny

 

pod tento rozhovor sa podpisem

kedykolvek... vdaka Bohu (?) za takychto ludi. zmiernuje moju depresiu a nechava iskricku nadeje, ze na Slovensku ziju ludia, ktori vedia rozmyslat a chapu suvislosti. Dakujem. browser

 

Velka vdaka

panu Juscakovi, ale aj autorke rozhovoru - za vyber temy a inteligentne otazky. Je to rozhovor, co by mohol (podla mna mal) byt odporucanym citanim pre stredoskolakov, co sa ako-tak zaujimaju o novsie dejiny. Pan Juscak velmi mudro odpovedal aj na otazky, na ktore veru nie je lahka odpoved. Keby som nevedel, ze to aj tak budu asi ignorovat, dal by som do pozornosti znamym... Autorke by som aj osobne podakoval, keby som vedel zistit priamy kontakt.

John Bexley 15.08.2015 1:35

 

Vyborny rozhovor so skvelym clovekom ponukajucim historicku pravdu o nasich dejinach a ponaucenia z nich, ktore by mali byt sucastou toho najsirsieho povedomia. Dakujem.  Niktos

 

Strhávam klobúk !

Pred autorom a aj novinárkou. Je stále potrebné poukazovať na tieto zločiny komunizmu. A nikdy neveriť ich tvrdeniam, že sa zmenili, vrahovia vždy budú konať ako vrahovia. Ak nič iné - tak táto veta /otázka/ novinárka stojí za zopakovanie :"Podľa historických údajov si komunizmus vyžiadal viac obetí ako fašizmus" ! Teraz sa tí pravý - erudovaný komunisti ukážte ! Čo Vy na to ? A k tomu ja ešte pridávam - fašisti zabíjali hlavne vo vojne, ale komunisti zabíjali vlastných, existovala ešte niekedy , niekde inde takáto ohavnosť ???????

inzinier132  

 

toto bola velká dávka na osvieženie slabej a zlenivenej pamäte sociálne citlivého pospolitého ľudu. Bolševik sa opäť stáva prijateľný širokým masám a toto by mali učiť v školách. Keby ich teda zas neovládali komunisti

 zxcvbn 15.08.2015 8:52 

 

 DENNÍK N   STREDA 9. SEPTEMBER 2015 

TOMÁŠ GÁLIS

V ženských väzniciach bolo viac solidarity.

 Keď som sa priznal, že píšem román o ženách, mnohí ma varovali, že to nie je jednoduché, hovorí Peter Juščák.

 

Peter Juščák (1953) absolvoval Vysokú školu dopravnú, od roku 1986 pracoval v Československom rozhlase v Košiciach, po roku 1990 v Literárnom týždenníku, víkendovej prílohy denníka Smena, neskôr SME, v literárnej redakcii Slovenského rozhlasu v Košiciach, najnovšie je šéfredaktorom časopisu Pamäť národa. Žije v Bratislave. Z kníh: Komu ujde vlak, V očiach soľ, Milovanie so sochou Miriam, Som Ťukot, Odvlečení. Témou ľudí odvlečených do sovietskych táborov v systéme Gulag sa PETER JUŠČÁK zaoberá od roku 1991. Knihou … a nezabudni na labute! (Kalligram) z prostredia ženského tábora, s ktorou sa dostal do finále ceny Anasoft litera, s touto témou končí. Foto - Peter Procházka

 

Nebolo o Gulagu povedané za posledných 25 rokov už všetko?

Nielenže nebolo povedané všetko, ale taká doba asi ani nenastane. Pracovný tábor v systéme Gulag je nielen prejavom represie voči vlastným aj cudzím občanom, ale je to aj jav politický, sociálny, sociologický, psychologický… Boli tam zatvorení ľudia rôzneho spoločenského postavenia, rôznych národností, rôzneho vzdelania, vniklo tam množstvo rôznych vzťahov, preto treba vynaložiť ešte veľa úsilia na analýzu tohto systému. Aby ľudia vedeli, čo sa tam dialo, a aby sa nič podobné neopakovalo.

Pred dvomi rokmi napísala členka Pussy Riot Nadežda Tolokonnikova článok z trestnej kolónie v ruskej Mordovii, z ktorého vyplývalo, že väzenský systém sa od čias Gulagu až tak dramaticky nezmenil.

Väzenská tradícia v Rusku má hlboké korene v cárskom režime. Ten do vyhnanstva poslal aj revolucionára Lenina. Cárske vyhnanstvo však bolo voči svojim nepriateľom zrejme dosť blahosklonné, pretože Lenin tam mohol písať a sťažoval sa najmä na smrad z vedľajších chalúp, kde mali hromady hnoja. Keď si to porovnáme s našimi občanmi, ktorých odvliekla NKVD a ktorí sa sťažovali na podstatne horšie veci, zistíme, že Lenin bol vo veľmi miernom, priam oddychovom zariadení. Iná vec je Dostojevského kniha Zápisky z mŕtveho domu, ktorá je viac prvým vážnym dokumentom z pracovných táborov než románom. V ňom je vidno, koľko paralel, koľko spoločného mali tábory v cárskom režime s pracovnými tábormi v ZSSR. Napriek nepopierateľnej podobnosti sa vôbec nedajú porovnávať v krutosti režimu. Napríklad cárske pracovné tábory na rozdiel od leninských rozhodne neboli likvidačné.

 

Téme odvlečených občanov sa venujete dlhodobo, ste autorom knihy Odvlečení, autorom námetu k filmu Môj otec Gulag. Ako ste sa dostali k hlavnej postave knihy … a nezabudni na labute! Irene Kalaschovej?

Žiaľ, Irenu Kawaschovú, ako znie jej pravé meno, som nikdy nepoznal. Ale stretol som ďalšie ženy, ktoré absolvovali tieto tábory, a mal som šťastie, že sa trochu otvorili. Jedna z nich podmienila zverejnenie svojho rozprávania tým, že vyjde až po jej smrti. Napokon z rozprávania žien vyšla jedna hlavná postava a niekoľko podružných. Dôležitý bol však príbeh syna narodeného v lágri. Manipulácia so synom, hrozba, že matke odoberú dieťa, že bude adoptované, že ho umiestnia do vzdialeného detského domova, to boli to pre mňa fascinujúce informácie. Keď mi o tom prvýkrát hovoril jej syn, vedel som, že je to kritický bod, okolo ktorého sa bude odvíjať hlavná téma. A tak som sa po rokoch odkladania pustil do písania. Samotné písanie potom trvalo štyri roky.

Ako ste sa k tejto téme dostali?

Od roku 1991 som sporadicky chodieval za odvlečenými, zaznamenával som ich rozprávanie, publikoval ich osudy v novinách, rozhlase. Dodnes sa občas stretnem s niektorými príbuznými alebo s neznámymi, ktorí sa sem-tam ohlásia s témou táborov Gulag.

Je teda táto kniha súčasťou väčšieho celku?

Áno, román je vlastne jeden z výstupov témy zavlečenia. Aj systém práce pri jeho tvorbe bol iný. V čase príprav som musel siahnuť po čoraz väčšom množstve literatúry, napríklad aj po Leninovi, ktorého som v socializme vzdorovito zanedbával. Vrátil som sa k ruskej revolúcii aj k histórii druhej svetovej vojny. Musel som si kvôli jednej hrdinke pozrieť Stalingradskú i Sevastopolskú bitku, i keď z toho štúdia nakoniec zostalo pár viet. Ale je užitočné poznať čo najviac faktov, pretože aj románová fikcia zo známej historickej udalosti musí mať svoj reálny a pravdivý podklad.

V čom spočíval problém detí narodených v táboroch?

V ženských táboroch existovala nádej, ktorá sa opierala o základnú ľudskú etiku, že predsa matke nemôžu ublížiť. Vieme však, že táborový režim nebral ohľad na to, či niekto je alebo nie je matkou. Veď Kawaschovú zobrali z Kežmarku ako tehotnú, a keď ju vyšetrovali, jej tehotenstvo pomenovali ako špiónsku kamufláž a Kawaschová napokon vo vlaku potratila. To je ilustrácia, že komunizmus vo svojej brutálnej podobe nepoznal zľutovanie, poznal len nepriateľa, ktorého treba zlikvidovať. Ženy v tábore, ktoré dúfali, že nejaká etika spoločnosti ešte existuje, verili, že matke nemožno priťažovať. Bola to mylná predstava, pretože deti, ktorých sa napríklad na Magadane narodili tisíce, tam žili do troch rokov a potom ich odoberali a rozmiestňovali do detských domovov po celom Sovietskom zväze. Ženy mali úľavy len v čase tehotenstva a niekoľko mesiacov po pôrode, potom deti oddelili a matky šli späť do práce. Nehovoriac o tom, že deti sa tam rodili s nízkou pôrodnou hmotnosťou, matky ich nedokázali dojčiť, trpeli banálnymi chorobami, hladom a okolo táborov zostalo veľké množstvo detských hrobov.

Ako sa vám podarilo vžiť do ženskej postavy?

Keď som sa priznal, že píšem román o ženách, mnohí ma varovali, že to nie je jednoduché, a pýtali sa ma, či si na to trúfam. Pustil som sa do toho s malou dušičkou, ale to veľké množstvo zozbieraného materiálu ma upokojovalo. Napísal som si životopisy mojich žien, ich charakteristiky, teoreticky som medzi nimi budoval vzťahy a potom zostalo len pozorovať ich táborový svet ženskými očami a dúfať, že sa doň trafím. Niekedy je to možno otázka náhody alebo dôverných znalostí, našťastie, ženy o sebe často aj veľa prezradia. Ako sa mi to podarilo, to už súdia čitatelia a niektoré čitateľky posielajú v esemeskách. Ale priznávam sa, že vydavateľovi som niesol rukopis s trasúcimi sa rukami.

Aké boli vzťahy väzňov v táboroch? Bola tam solidarita či skôr každý kopal za seba?

Tábory mali rôzny charakter, ale hovorme o tých horších, pretože taký absolvovala aj naša hrdinka. V mužských táboroch mala navrch zločinecká skupina a zločinecké skupiny boli štruktúrované aj podľa národností. Snažili sa ovládnuť teritórium na úkor iných a udržať si privilégiá. Boli situácie, že väzňov sa obávalo aj vedenie tábora. Odsúdenci nemali čo stratiť, takže sa občas stávalo, že zavraždili aj dozorcu. Väzňov presúvali z tábora do tábora, aby rozbili gangy, ale aj v novom tábore to po čase fungovalo ako predtým. Nikdy to však neplatilo pre ženské tábory. Bola tam spoločenská zmes, vrahyne aj vzdelané ženy, ale ony si vždy dokázali vytvoriť priestor pre troška znesiteľnejšiu existenciu. Existoval medzi nimi aj egoizmus, veď šlo o prežitie, ale bolo tam oveľa viac solidarity. Napríklad sú známe prípady ženských modlitebných spolkov a to bol veľmi silný zdroj nádeje.

Uvažujete ešte nad nejakou inou knihou o tejto téme?

Téma Gulag je pre mňa literárne uzatvorená, neplánujem sa k nej vracať. Mám ďalšie zámery, chcem robiť domácu tému, pretože Slovensko je nádherne nepooraná krajina, plná literárnych tém. Postupne si teda robím nový literárny náčrt.

Väčšina ruských táborov chátra a odsúva sa ešte aj pripomienka tábora na Soloveckych ostrovoch. Čo si o tom myslíte?

V Rusku nastala v posledných rokoch zvláštna situácia, keď sa relativizuje vina Lenina, Stalina, komunizmu a začína sa to obracať zvláštnym spôsobom: hovorí sa o nich, že mali pre ruskú spoločnosť nezanedbateľný prínos. Nemyslím si, že je to správne vyrovnanie sa s vlastnou minulosťou. Je to nekorektné, pretože nemôžeme vypichnúť jeden malý produkt vlády diktátora, ktorý je úplne nepodstatný v porovnaní s obeťami, čo jeho vláda priniesla. Životy zbytočných obetí sa nedajú vyvažovať nijakým úspechom na Sibíri. Je to, ako keby sme vychvaľovali Adolfa Hitlera, pretože postavil na nohy nemeckú ekonomiku. Takéto vnímanie histórie považujem za neprípustné, ale v Rusku sa to deje. V mauzóleu v Moskve stále leží Lenin, čo hlboko opovrhoval jednoduchými ruskými ľuďmi, ktorých (ako aj tých vzdelaných) nechal vraždiť, a ktorý stál za prvými likvidačnými pracovnými tábormi. S tým sa Rusi budú musieť vnútorne vyrovnať a tak či tak raz budú musieť zmeniť optiku pri vnímaní vlastnej histórie a hodnôt.

Ako, keď tam nie je vôľa?

V Rusku dnes prebiehajú veľmi zložité procesy. Ale istú úlohu v nich hrá aj problém resentimentu. Keď človek príde do istého veku, začne relativizovať aj zlé črty minulosti, pretože sa mu spájajú s príjemnými skúsenosťami z mladosti, ktoré sú však nenávratné. A človek nemôže hodiť celý život za hlavu, ťažko si pripúšťa, že prežil jeden premárnený život v hroznom systéme. Ale to neplatí len pre Rusko, platí to aj pre nás: zoberme si relativizovanie holokaustu, pozitívne spomínanie na Slovenský štát, resentimenty na časy socializmu, na normalizáciu. Iste, zažili sme aj dobré a pekné chvíle, ale zažili sme ich vlastným úsilím a málokedy to bolo vďaka represívnemu systému. Takže objektívne hodnotenie histórie príde pravdepodobne až s novými ľuďmi, ktorí nebudú mať dôvod relativizovať zločiny svojich predkov.

Stali ste sa šéfredaktorom časopisu Pamäť národa. Ako z tejto pozície vidíte činnosť ÚPN?

ÚPN má zo zákona mapovať, sledovať, vyhodnocovať obdobie neslobody, teda fašizmus a komunizmus, a mal by to robiť bez zasahovania politikov. Lenže politikum už je samotné obsadzovanie Správnej rady. Tá má potom v rukách činnosť, smerovanie, rozvoj ústavu alebo aj jeho stagnáciu. Týmto smerom by sa mali odvíjať otázky o tom, ako ústav napĺňa základnú podstatu svojej činnosti.

A odpoveď?

Treba sa vrátiť k dôslednejšiemu rešpektovaniu zákona o ÚPN. Časopis by sa mal venovať predovšetkým obetiam totalitných režimov. Ak potom hovoríme o príčinách vzniku obetí, o represiách v najširšom kontexte, ak skúmame podstatu totalitných režimov, určite nie je prípustné, aby sa zločinecké režimy zjemňovali či relativizovali. Rovnako kontraproduktívne je domýšľanie či úporné hľadanie dobrých úmyslov reprezentantov dvoch strašných totalít, ktoré na dlhé roky zmarili či poznačili životy miliónov ľudí. Relativizácia akéhokoľvek represívneho režimu je neprípustná v žiadnej serióznej publicistike. Iste, vždy je o čom polemizovať a vecne polemizovať je nevyhnutné, pretože nejestvuje čierno-biela história. Ale pokusy apologeticky vysvetľovať jasné krivdy či dokonca zločiny nie je možné.

Čo hovoríte na tézu, že síce režim bol zlý, ale predsa len sme mali samostatný štát?

To je jeden z príkladov zamieňania základných spoločenských aj ľudských hodnôt. Právo človeka na život, vzdelanie, na svoju vieru, na slobodné vyjadrovanie, na rodinu, súkromie, to sú hodnoty, ktoré stoja nad akýmkoľvek štátom. Štát je iba správcom hodnôt svojich občanov na nejakom území. Ak je zlým správcom týchto hodnôt, potom je dosť bizarné tvrdiť, že aj so zlým správcom máme byť spokojní, pretože je náš. Človek vo väčších-menších útrapách dozrieva celý život a štátna moc je povinná rozvíjať a chrániť to najlepšie, čo v každom národe, národnosti je. Netreba pripomínať, ako si vojnový slovenský štát plnil úlohu správcu. Nuž ale ak je niekto nanajvýš spokojný so zlým správcom, možno má na to svoj dôvod, no nemal by ho propagovať či vnucovať iným, napokon, s vnucovaním, najmä politickým, máme bohaté skúsenosti.

Úryvok z knihy …a nezabudni na labute!

Sobota 7. marca 1953

Prešli dve hodinky a Ivanuška si už privykol na kostnatú ženu páchnucu cudzou zatuchlinou, na jej zosušenú tvár a drapľavé dlane. Aká je vzdialená od každodennej matky, ťarbavej a usmievavej Kati, jej sladkej vône po mlieku, jej prítulnosti, spevavej reči aj bezpečnej širokej dlane. Irena vie, že ťahá za kratší povraz, svojho syna si musí zakaždým nejako získať a Ivanuša akoby niečo cítil, aha, že je opäť jej! Teraz príde na reč Irenino rozhodnutie, teraz už niet vyhnutia, zosype sa to na ňu každú chvíľu.

– Budeme jesť, – povedala Kaťa a rozložila na stole drevené tanieriky pre deti. Na každý vrhla naberačkou trocha pariacej sa kaše, poliala ju roztopeným maslom a navrch naložila čučoriedkový kompót. – A teraz si naozajstnou matkou, Iruša, – povedala a na kolená jej posadila syna.

Pripomienka o naozajstnej matke ju vyrušila. Naozajstnou matkou už bola trikrát. A kde sú jej deti? Za všetky je tu Ivanuška. Usadil sa na maminých kolenách, zahniezdil sa, aj sa o ňu oprel, prítulne ako o vlastnú matku. Obed rozvoniaval a synáčik sa po každej lyžici obrátil k nej, zagúľal očami, zisťoval, ako to s ním táto žena myslí. Videl jej úsmev, upokojil sa a Irena rástla s každou lyžicou. Keď sa deti najedli, vyštverali sa na posteľ a tam sa rozťahovali unavené z jedla i tepla.

Kaťa naložila dospelým. Z tanierov sa šírila vôňa a koza žalostne zabľačala. Kaťa sa prežehnala, Tagar zobral do rúk trocha soli a podľa starého zvyku hodil štipku do každého kúta izby. Aj Irena sa prežehnala a mohli jesť. Katina kaša nie je žiadna táborová žbrnda, v tejto postojí aj lyžica, žlté oká masla zakrývali polovicu taniera a v strede plával kus mäsa. Irena opatrne odoberala z okraja taniera, jesť treba s rozvahou, na Katinu hostinu sa nemôže vrhnúť, ako ju nabáda táborový hlad, len pomaly, postupne, aby ju prílišná dobrota nezabila.

– A ako si sa teda rozhodla, duša moja? – vyslovila Kaťa dlho očakávanú otázku.

Je to tu. Irene stislo hrdlo. Sklonila sa nad tanier a kaša sa jej pred očami zmiešala s celým svetom.

– Hm? – ozvala sa Kaťa a mľaskavo ujedala z taniera.

V izbe bolo ticho. Ivan akoby vytušil, že reč je o ňom, opatrne zliezol z postele a vyštveral sa mame na kolená. Pritisla ho k sebe. Koza ich uprene sledovala, kývala hlavou raz doprava, potom doľava a nespúšťala oči z Ireniných úst.

– Katenka, moja, nechám si Ivanušku, – povedala Irena a pritisla si ho ešte väčšmi.

Sliepka v kúte vyskočila zo slamy a začala kotkodákať. Deti na posteli sa rozosmiali a Ivanuša kýval hlavou dopredu a dozadu, napodobňoval pohyby sliepky.

– Kuš, potvora, akási, – okríkla ju Kaťa.

Tagar nazrel do kúta a povedal:

– Nechala nám vajíčko.

– Dobré znamenie, – potešila sa Irena.

– Nuž Ivan pôjde do sveta… Na Pevninu, niekam do domova, – povedala Kaťa a posmutnela. – … keď si sa tak rozhodla…

– Neviem, – pritisla si syna bližšie k sebe. – Neviem, či som sa rozhodla pevne.

– My sme si na neho zvykli. Deti sa pohrajú aj prechovajú. Aj Tagar súhlasil.

Muž fajčil. Mlčal, z tváre sa mu nedalo vyčítať nič, ako to býva u Sibírčanov. Irena vycítila Katine rozpaky. Prečo tak naisto rátala s adopciou syna? Vari nevie, čo je to byť matkou? Alebo si myslí, že k nemu prišla pri plote s vidinou skoršieho prepustenia a teraz ho zamení, aby mala svätý pokoj? Aj neskôr doma…?

– Sedem rokov nie je večnosť, rozmýšľam. Dieťa mi napokon budú musieť dať.

Kaťa dojedla, vstala a mlčky upratala stôl. Tagar zvesil zo steny guľaté husličky s dlhým krkom. Prešiel slákom po strunách a v tom okamihu sa deti zošmykli z postele a bežali k nemu. Ivan nie, otočil sa k mame a dýchal na ňu teplý voňavý vzduch.

Tagar fidlikal ťahavé melódie a pritom si pohmkával, deti mu prstami brnkali do strún. Kaťa po chvíli premýšľania prehodila:

– Nuž čo. Keď si sa tak rozhodla. Hľaď si podržať dobré miesto, aby si sa nedostala do chlapskej roboty, nech sa zbytočne netrápiš. Škoda, že ťa vyhnali z tej nemocnice.

V izbe plačlivo zvonilo Tagarovo fidlikanie.

– Čo si im vyparatila? Musela si ich veľmi uraziť.

Irena si zrazu pripadala ako pred súdnou porotou, zrazu z nej spadli všetky zábrany. Nemá čo skrývať, nemá sa za čo hanbiť, nespáchala žiadny zločin.

– Krstila som v nemocnici dieťa.

Kati od úľaku vypadla lyžica a tupo zaklopkala na drevenom tanieri.

– Čože? Krstila…?

– Krstila, – prikývla Irena.

– A čo si ty pop? – zvolala. – Veď pop krstí deti! Nie žena z lágra! – Prestala sa zaoberať riadmi a s vytreštenými očami pozorovala Irenu.

– Kde vezmeš v lágri popa?

– Veď ty si potratila rozum! Načisto si ty blázon… Iruša!

Obišla stôl a sadla si oproti nej.

– Krstiť v lágri! Bez svätenej vody, bez popa, bez kríža?

Irena sa slabučko usmiala, pokrčila plecami.

– Máš ty, Kaťa, pravdu. Ničoho nebolo, ani vody, ani kríža. Ani mlieka, ani chleba… a ani vína, len to malé dieťa.

– A ja že prečo ťa tak zrazu prehnali do Pisčaku. Veď ty si mala ešte aj šťastie. Vieš ty, koľkých popov postrieľali? Len tak, ani nikoho nekrstili. Čo ti to napadlo?

Ako to povedať? Narodilo sa také maličké dieťa, trocha plakalo, trocha sa snažilo piť a ani veľmi nebojovalo o tento svet. Akoby tušilo, čo ho čaká. Aj matka, Birobidžanka z chemickej továrne, bola skôr mŕtva ako živá. Ženy z továrne boli učinené mátohy, hovorilo sa, že v kostiach majú viac zlata ako v srdci, preto sú také mdlé a nevrlé… Aj keď sa im podarilo dostať sa do nemocnice, máloktorá prežila. Ako to sa to dá vysvetliť?

– Birobidžanka! – zvolala Kaťa. – Židovka! Iruša, ty si spáchala toľko hriechov odrazu! Kto ťa o to prosil?

– No a čo má byť? – zastarel sa Tagar. – Človek ako človek. Boh ako Boh. Ľudí je veľa, bohov tiež.

– Kuš, pohan, – zahnala sa Kaťa. – Čo tu táraš? Boh je len jeden. Darmo nám tu vykladajú, že Boha niet. My vieme svoje.

– Bohovia sa dohodnú skôr ako ľudia, neboj sa, – povedal Tagar a pokračoval: – Spravila múdro. Aspoň sa o niečo pokúsila.

 

Mesiac Autorského Čítania

rozhovor

Dává autorské čtení a kontakt se čtenářem Vašim textům nějakou novou kvalitu? Orientujete se třeba někdy při psaní podle reakcí publika?

Projekt MAČ je skvelým nápadom ako dostať literárnu tvorbu do priameho kontaktu s čitateľom. Nie som si však celkom istý, či verejné čítanie dáva textom novú kvalitu. Môže veľa ozrejmiť, dopovedať niečo o procese tvorby aj o autorových zámeroch a literárnych postupoch. Tieto informácie sa spravidla v diele nevyskytujú, preto stretnutie s čitateľmi môže mať nový rozmer, ktorý obohatí obe strany. Kvalita je v napísanom diele, vložil ju do neho samotný autor, a každé čítanie, či už verejné autorské, alebo tiché čitateľské začína budovať vzťah k dielu a preverovať jeho vloženú kvalitu. Tak ako sa chlieb stáva potravou až pri jeho konzumácii, aj kniha sa stáva umeleckým dielom po jeho čitateľskom prijatí, po splnení jeho umeleckého poslania. Preto sa domnievam, že hodnota literárneho diela spočíva v čitateľskom porozumení diela, po jeho prijatí. Inak povedané, o kvalitu diela sa delí autor s čitateľom. Takže verejné čítanie je zaujímavou skúškou toho ako dokáže text osloviť, akú čitateľskú pospolitosť. Na druhej strane, z tejto úvahy vyplýva aj zákonitosť, že každý text z plejády ponúk si svojho čitateľa môže nájsť a vytvoriť tak celú škálu rôznych stupňov kvalít. Ostáva teda otázka, na ktorú si musí dať odpoveď každý autor sám – komu adresuje svoje texty, s akým čitateľom chce nadviazať spojenie a akú kvalitu preferuje, aké kvalitné by malo byť jeho vzdialené spojenie s čitateľom. Čo sa týka samotnej tvorby pod vplyvom reakcií publika či prispôsobovaniu sa jeho vkusu, to môže byť rýchlou cestou z literatúry – opäť však treba poznamenať, že záleží na tom,  kto tvorí autorovo publikum.

Autorská čtení jsou čím dál tím populárnější. Čím si to vysvětlujete? Vypovídá to něco o zdejší literatuře a čtenářích?

Ak je autorské čítanie stále viac populárne, je to dobrá správa pre autorov aj pre literatúru. V takom prípade je naozaj treba ísť a postaviť sa pred obecenstvo a ukázať sa, presvedčiť obecenstvo, že autorov  text je nielen spisovateľským výtvorom, ale aj dôstojným partnerom pre čitateľa. Autor ktorý to na verejnom vystúpení dokáže, môže svojmu dielu vyrobiť o jeden rozmer viac, dokonca môže spoluvytvárať hoci aj nový estetický kánon na základe svojho diela. No ak je autor utiahnutý introvert, ostáva už len na samotnom texte, prípadne na kritikoch a recenzentoch, aby pre autora vybojovali pozornosť, ktorú iní možno získajú šikovným gestom na pódiu. Najzaujímavejšie literárne vystúpenia som zažil v Nemecku, tam to naozaj vystavuje o čitateľoch pozoruhodnú vizitku. Ak sa s čitateľským záujmom dopracujeme na ich úroveň, bude to povzbudivé aj pre našich autorov.

Paradoxně, i přes tuto popularitu, jsou prý literatura a spisovatelé ve společenské krizi. Souhlasíte? Co si pod krizí vlastně představit?

Kríza je snáď vo všeobecnej deformácii vkusu a v lunaparkizácii spoločenského i kultúrneho života. Široká ponuka pre trávenie voľného času je nabitá nielen kultúrnymi podujatiami, literatúrou, filmami, hudbou, športom, ale najmä filozofiou hedonizmu, užívania, radostí, pôžitku.  Túto zvláštnu úchylku potom médiá vyvažujú naoko vážnymi príbehmi, thrillermi, rozprávkami pre dospelých, magickými „odhaleniami“ a pseudotajomstvami všetkého druhu. Obecenstvo vystresované v práci a bezohľadnom prostredí sa chce odventilovať, pred ťažšími či premýšľavými témami dá prednosť nenáročným témam. Médiá to rýchlo pochopili a prispôsobili svoju ponuku tým najnižším nárokom a systematicky v tom pokračujú. Ak sa v takom prostredí  spisovateľ snaží osloviť čitateľa vychovaného na primitívnych televíznych seriáloch bude mať smolu. Bude mu chýbať ten kvalitný partner pri komunikácii s dielom. Je teda na spisovateľovi, či sa pridá k hlavnému prúdu, alebo pôjde proti nemu. Našťastie, máme tu nezmazateľné skúsenosti z literárnej a nielen literárnej histórie a tie hovoria jasnou rečou, ktorý z týchto postojov zanechal v kultúre hlbšiu stopu.

Lze vůbec nějak definovat společenské postavení a roli současné literatury?

Literatúra je, či už chceme, alebo nechceme, je základom ďalších umení, pretože literatúra má najbližšie k myšlienke, k príbehu. Krásne je to vidieť na filmoch – po krátkej chvíli sa dá identifikovať, ktorý film má románový podklad a ktorý nemá literárnu predlohu. Spoločenské postavenie literatúry klesá už niekoľko desaťročí a bude klesať aj ďalej. Je to spomínanou degradáciou spoločenského prostredia, presadzovaním priemernosti a  filozofie hedonizmu. Taktiež postupne zaniká hodnota vzdelania, vedenia, vlastníctva vedomostí, dokonca sa vedomosti a znalosti podprahovo posúvajú do polohy zbytočností, ktoré sa dajú vykryť hmotným bohatstvom, mocenským vplyvom, či zakúpeným vysokoškolským diplomom. Filozofia pôžitku, či životné snaženie bez osobného nasadenia, bez odriekania aj tu žne úspechy a jej výsledky sú už teraz viditeľné a sú čoraz žalostnejšie. Domnievam sa, že naozajstnú hodnotu budú tvoriť čím ďalej, tým viac tí osamotení, ale nekompromisní tvorcovia kvalitných diel. Všetkým, ktorí vzdorujú mediálnym lákadlám a vydali sa cestou odriekania a tej najosobnejšej, premýšľavej  tvorby držím palce.

Když odhlédneme od společenské role literatury — co literatura a psaní dává Vám osobně?

Pre mňa osobne bola štvorročná práca na románe ... a nezabudni na labute! skvelou skúsenosťou, na ktorú už nezabudnem. Mal som pripravené dlhoročné podklady, no práca v priestore ženských duší bola celkom objaviteľská. Do posledného okamihu som si nebol istý či som dokázal porozumieť ženským osudom, ich konaniu, ich túžbam a vášňam. Zdá sa,  že podstatné zámery sa vydarili a to ma napĺňa radosťou. Moje hrdinky, ženy zo sovietskych lágrov si to rozhodne zaslúžia.

Na festivalu se potkáte s ukrajinskými kolegy? Znáte ukrajinskou literaturu?  Znáte Ukrajinu?

Predpokladám, že sa stretnem aj s ukrajinskými kolegami, no ukrajinskú literatúru poznám skôr v jej klasickej podobe. K modernej ukrajinskej literatúre som sa nestačil dostať, takže to ma ešte len čaká. Už aj preto, že dnes je Ukrajina veľkou politickou témou a predpokladám, že súčasná literatúra by mohla dať odpovede na mnohé otázky, na ktoré je ťažko hľadať odpovede v každodenných správach.

 

Peter Juščák

00421 905 234 294

www.juscak.com