Kniha

ODVLEČENÍ

(KALLIGRAM 2011, 2. vydanie)

Osudy nezákonne odvlečených občanov ČSR do táborov Gulag v ZSSR

(rešerž niektorých kapitol)

Na sovietskej vojakmi sa čakalo ako na spásu a to nielen na území bývalého Československa. Ich príchod mal znamenať koniec fašizmu, vojny a koniec utrpenia. Ľudia sa tešili na pokoj, mier a život podľa svojich predstáv. Aké bolo ich prekvapenie, keď sa na jeseň 1944 na východe republiky objavili prví vojaci Červenej armády.

Červená armáda priniesla nielen oslobodenie od fašizmu, ale aj totalitnej praktiky komunizmu. Pod jej ochranou vznikali Ľudové milície, vyzbrojené zbraňami od Rusov. Tie boli tiež nápomocné NKVD a dokonca ju sprevádzali pri zatýkaní svojich spoluobčanov.

Jednu totalitu vystriedala druhá. Začalo ďalšie násilné zatýkanie, výsluchy s psychickým a fyzickým týraním. Nasledovalo odsúdenie alebo obyčajné odvlečenia, bez udania dôvodu, na dlhoročné väznenie v pracovných táboroch, ktoré boli rozosiate po celom Sovietskom zväze.

V komunistických táboroch je v plnej nahote viditeľný skutočný program komunizmu. Program, ktorý ľudskú bytosť degradoval na výkonný biologický mechanizmus bez ľudskej tváre, dôstojnosti, jedinečnosti a práva na vlastný život.

S neľudskú krutosťou sovietski komunisti navrátili otrokárskej režim z pekelných hlbín histórie do storočia kozmickej techniky. A aby sa tento paradox naplnil do posledného bodu, aj slovenskí otroci sa podieľali na výstavbe kozmického strediska Bajkonur.

Dnes už vieme, že násilné odvlečenia občanov do pracovných táborov, malo mať najmä ekonomický prínos pre vojnou zničený priemysel Sovietskeho zväzu.

Bez udania dôvodu, bez súdu, bez rozsudku. Rodiny zostali bez svojich živiteľov. Nájsť primerané alebo akékoľvek zamestnanie bolo takmer nemožné. Každý, ktorý prežil peklo pracovných táborov, či už sa vrátil po mesiaci alebo po 15 rokoch, bol predmetom pozornosti a perzekúcie domáce ŠtB a spolu s rodinou bol dlhé roky neplnoprávnym občanom vlastného štátu.

Túto podobu komunistickej totality sa Vám pokúsime priblížiť pomocou výpovedí svedkov

Prvé  prekvapenie

" Vo Vysokej nad Uhom prebiehali medzi ustupujúcimi Nemcami a Rusmi prestrelky a tak sa ľudia skrývali v pivniciach. Trvalo to asi dva týždne. Hladní Rusi rabovali po domoch. Môj svokor poslal svoju dcéru, aby dala vojakovi najesť. Dievča bolo v čiernom - tak vtedy obliekali dcéry, aby ich vojaci neobťažovali. Keď prišla do miestnosti a chcela mu dať najesť, chytil ju, ťahal von a chcel ju znásilniť. Začala kričať a volať o pomoc. Z pivnice prišiel jej otec a vytrhol ju vojakovi z rúk. Vojak natiahol automat a poslal ho do pivnice. Potom v pivnici prehľadal všetkých ľudí. Zobral im hodinky a peniaze. Sadol si na schody, vystrelil do vzduchu a rozkázal jej, aby sa rozlúčila s rodinou. Nič iné ju neostávalo, tak sa rozlúčila s otcom a bratom. Vojak ju po tej strelil automatom do tváre a na mieste bola mŕtva. Bolo to 17.11. 1944. "Mária K., Vysoká nad Uhom

 

" Otec bol tou dobou v Rusku. Bratovi bolo 7 rokov, mne 3 a sestre 9 mesiacov. Starala sa o nás naša matka. 17. decembra 1944 ju znásilnili dvaja Rusi a matka na mieste zomrela. "Mária T. Byšta

Vyššie uvedený spôsob oslobodzovaní je aplikovateľný na širokom území. Tí, ktorí čakali na osloboditeľa ako na spásu, ustrnuli. Vari nebude mier ? Alebo vojna ešte len začína ? Už sme zažili fašizáciu Slovenska, povstanie, obsadenie nemeckými vojskami a teraz, keď má byť konečne mier, zúri po uliciach zdivočení osloboditelia. Kedy teda nastane ozajstný mier ?

Udavači

Červená Armáda priniesla nielen oslobodenie od fašizmu, ale aj totalitnej praktiky komunizmu. Pod jej ochranou vznikali na rôznych miestach republiky prapodivné bezpečnostné útvary.

Niekde sa vymenovali Národnej milície, inde Národná stráž bezpečnosti, Národná stráž, Občianska stráž alebo Revolučná garda. Ich spoločným znakom bolo, že boli vytvárané za asistencie Červenej armády, ktorá im poskytovala zbrane. Tieto jednotky boli tiež nápomocné NKVD a dokonca ju sprevádzali pri zatýkaní svojich spoluobčanov.

Ich vznik nebol podložený žiadnym zákonom. Vychádzal zo smerníc moskovského vedenia KSČ, vedenie KSS, vyhlásení MF a URO. Po právnej stránke išlo teda len o ozbrojené bandy.

Komunisti, ktorí sa radi stavali do pozície svedomia národa, čakali na sovietske vojská viac netrpezlivejšie ako nič netušiaci občania. Prisvojili si právo rozhodovať o tom, kto a do akej miery sa previnil za doby fašistického režimu. Od prvej chvíle spolupracovali s NKVD pri odhaľovaní " vojnových zločincov ". K slovu sa vtedy dostalo udavačstva a vybavovanie rôznych starých účtov, veľmi často nesúvisiacich so službou fašistickej diktatúre. Napr. v Kežmarku ilegálne komunistická strana zostavila zoznam 220 osôb, medzi ktorými boli Nemci, Slováci a Maďari. Po vstupe vojsk Červenej armády do mesta, odovzdali zoznam NKVD. To ďalšie už poznáme....

František K., pôvodom z Kežmarku, spomínal, ako bol, na základe tohto zoznamu, spolu so svojím otcom Karlom K. internovaný a odvlečený do ZSSR. Vrátili sa spolu po 4 rokoch, 15.1.1949 cez Odesu

O podtatranských udavač sa zmieňoval aj Július L. Hovoril o tom, že udania v Tatrách mali na svedomí ľudia, ktorí sa navzájom dobre poznali. Mnohí z udavačov boli príslušníci Hlinkových gárd. Po príchode Rusov vstúpili do KSČ a potrebovali obetných baránkov.

S komunistami mal praktické skúsenosti tiež Štefan B. z Prešova. Tvrdí, že ho zmlátili ešte v čase existencie slovenského štátu a zlomili mu ruku. Po oslobodení Prešova bol medzi prvými, koho navštívili príslušníci NKVD. Jeden z prítomných komunistov ho udrel po hlave tak, že spadol. Keď sa prebral a pýtal sa prečo ho bijú, odpovedali mu, že vraj preto, lebo je " veľký gavalier ". Odvliekli ho na Donbas, kde pracoval 3 roky.

Obyčajní  zlodeji

Je zaujímavé pozorovať, kam až siaha ľudská chamtivosť a čo všetko je človek schopný kvôli nej urobiť. Zvýšenú túžbu po cudzom majetku je možné zaznamenať ako počas arizácie tak aj teraz, kedy moc preberal komunizmus.

" Keď otca odviedli príslušníci NKVD z mlyna, hneď nás z bytu vyhnal človek, ktorý sa volal K. Stroje boli po dedkovi, ale K. vzal všetko, dovolil nám vziať si len nábytok. Mamičku a nás, 3 deti, vyhnal na ulicu. Mamičke vyhrážal, že ju pošle na Sibír za mužom. Po celé roky chodila prichystaná s taškou... "Mellita T., Prešov.

" Otec sa obliekol a išiel. Domov sa do rána nevrátil, a preto ho matka išla hľadať. Zistila, že stojí v transporte na prácu do ZSSR. Bol oblečený naľahko a preto sa matka vrátila domov pre teplé šaty a jedlo na cestu. Ale nedovolili jej ho odovzdať. Otec odišiel a viac sa nevrátil. Moja matka vo svojich 36 rokoch zostala sama s 8 deťmi. Otec bol kolárskymi majstrom a prekážal vtedajším mocipánům v mestečku. Odvlečený bol preto, aby sa členovia strany mohli bezplatne zmocniť jeho majetku, rozobrať si stroje a zariadenia... " Viola G., Kráľovský Chlmec

Práca na pár dní

Je príznačné pre komunistickú moc, že na naplnenie dobytčích vagónov použili primitívne lesť a zneužili prirodzenú snahu ľudí pomôcť pri obnove krajiny. Tisíce nešťastníkov boli vyzvané na opravu mostov, ciest a železničných tratí. Prostí a ochotní remeselníci, poľnohospodári a robotníci sa zhromažďovali na určených miestach, mnohí aj s vlastným pracovným náradím.

15. novembra 1944 vzali Sovieti Štefana Cs. z Biela na tri dni, aby pomohol v ZSSR. Ide o jeden z prvých prípadov podlého vylákania človeka na brigádu a vzápätí jeho internácie. Bolo mu 20 rokov a slúžil na železnici v Čope. Trojdňové brigáda sa zmenila na 5 ročné peklo v Gulagu.

Po skončení vojny sa unavení, ale nadšení ľudia vracali priamo z predných línií. Doma, víťazná armáda už vo veľkom " odstraňovala následky bojov " a organizovala " brigády na 3 dni " pri budovaní zničeného mosta. Pozbierali muža v slabom oblečení, bez možnosti rozlúčiť sa s rodinou. Nikto z týchto mužov, chlapcov a žien vtedy ešte netušil, že to bude hrôzostrašná brigáda ďaleko od domova, ktorá potrvá päť aj viac rokov.

" 14.dubna1945 som bol vyzvaný na dvojdňovej prácu pri oprave mosta a ciest zničených vojnou. Bol som odvlečený na nútené práce do ZSSR. V Moskoviči som pracoval na výrobe betónových stĺpov. Vrátil som sa 12.7.1948 ". Július K., Kráľovský Chlmec

17 ročná Elena P. zo Smolníka nikdy nezabudne na 17. február 1945. V tento deň pozbierali ľudí na prácu, bolo treba vyrovnať cestu do Košíc. 150 občanov sa dobrovoľne prihlásilo na NKVD. Všetky zaistili a domov je už nepustili. Domov sa vrátila po piatich rokoch, no následkom väznenia nikdy nemohla mať deti.

Z ulice

Šok a paniku medzi obyvateľmi spôsobila správa, že Rusi zbierajú ľudí priamo na ulici a zatvárajú ich. Toto násilie vyvolalo strach, ale dovolať sa pravdy a spravodlivosti nebolo možné. Viera, že sovietski vojaci prinášajú historickú spravodlivosť sa rýchlo rozplývala. Aj keď sa v niektorých prípadoch snažili zachovať dekórum a internácii schovávať za rôzne verejnoprospešné práce. V iných prípadoch sa naopak nerozpakovali chytať ľudí na ulici ako divokú zver. Používali aj absurdné obvinenia. Ján T. z Košíc poznal prípad, kedy internovali chlapca, pretože choval poštové holuby. Tí sa stali zámienkou pre obvinenia zo špionáže.

Karol P. bol občanom Poľska. Jeho internácie sa podľa rozprávania manželky odohrala kurióznym spôsobom. Treba však povedať, že vôbec nie ojedinelým. Sovietski vojaci eskortovali skupinu odvlečených. Na ceste zastavili nákladné auto, v ktorom sedel Karol P. ako závozník. Vojaci ho bez slova vytiahli z auta a zaradili do eskortovanej skupiny. Stalo sa to blízko Falštýna. Zrejme im chýbal jeden muž do počtu. Buď šikovne ušiel alebo sa vykúpil a zmizol. Karol P. sa vrátil po viac ako piatich rokoch.

Iný príbeh sa šťastnejším koncom opisuje manželka Emila H. zo Starej Ľubovne.

" Môj manžel Emil H., narodený 23.11.1907, bol spolu s ďalšími asi 25 osobami koncom januára 1945 odvlečený do ZSSR na nútené práce za Ural a ďalšie miesta v ZSSR. Prišli pre neho domov, ani nepovedali, kam ho odvádzajú a prečo. Nevedela som kedy sa vráti. Dlho som nevedela, kde sa nachádza a či je vôbec na žive. Vychovávala som sama dve dcéry. Počas prechodu frontu ma ešte okradli....

Po návrate manžel spomínal, ako pracoval v lágroch Beriezovo, Bulanaš... Pracovali v baniach, na železnici, v lese a pod Väčšinou jedli otruby, trávu, leknuté uhynuté ryby a čo si našli po okolí. Museli to jesť, aby sa udržali pri živote. Spali v drevených barakoch bez prikrývok, vzali im aj to málo, čo si priniesli z domu.

Trpeli aj po psychickej stránke. Keď zomrel spoluväzeň, museli ležať pri ňom a až po určitej dobe ho, spolu s ďalšími, nahé nahádzali do spoločných hrobov. Manžel sa domov vrátil 17.9.1947. Pri príchode domov vážil 46 kg a dostával sa z toho veľmi dlho ".

Ruskí  emigranti

Prvý úder NKVD bol vedený proti príslušníkom ruskej emigrácie. Tí boli už dlhú dobu pod kontrolou špicľov Moskvy. Už 9. mája 1945 sa objavili vo dverách prominentných ruských emigrantov zatýkajúci skupiny, ktoré ich odvážali do Delostrelecké ulice v Prahe. Boli podrobení krutým výsluchom, niektorí boli hneď popravovaní v záhrade vily alebo neskôr v tehelni na Juliske. Iný boli odvlečení do ZSSR bez ohľadu na to, že sa jednalo o občanov ČSR. Tak napríklad skončil bývalý predseda autonómnej Karpatskej Ukrajiny Josef Vološyn, bývalý predseda cárskeho dvora Rafalskij, československý generál Vojcechovský a ďalšie.

 To všetko sa dialo bez protestu ako prezidenta Beneša, tak aj ministra národnej obrany gen. Slobody. Niektorí sa vrátili po roku 1956 a boli ďalej pod dohľadom oddelenia STB tzv. východnej emigrácie. Odvlečení boli aj ďalší emigranti - profesori Birčák, Kaminský, Slavínský, MUDr. Semec, MUDr. Stanislavská, major Petrov a ďalšie a ďalšie.

" Leonid Rudič, narodený v Kremenčug v Rusku, odišiel ako študent, bielogvardejec z Ruska. Prešiel mnohými krajinami a nakoniec sa usadil v ČSR. Tu študoval univerzitu a v roku 1922 sa oženil s Češkou. Počas hospodárskej krízy dostal miesto na Podkarpatskej Rusi v Užhorode. Tu žil s rodinou až do roku 1938. Potom našiel uplatnenie v Brne, kde učil v škole až do konca vojny. 19. mája 1945 bol nečakane odvlečený z domu sovietskymi dôstojníkmi a od tej doby sme o ňom nemali žiadne správy. Márne ho hľadal aj Červený kríž a neskôr bol vyhlásený za mŕtveho. V roku 1955 sa nečakane vrátil. Bol vo veľmi zúboženom stave. " Napísala o ňom Tatiana R.

 

" Alexander Vozjanov sa narodil v Rovinke v Doneckej oblasti. Do ČSR prišiel v 15 rokoch. V Příbrami vyštudoval Banskej fakultu. Do ZSSR bol odvlečený z Banskej Štiavnice 12.března 1945 spolu s Ing Benjamínom Piskun, ing Andrejom NAJDENOVOM a ing Potkinom. Piskun a Potkin sa po roku 1960 vrátili, ale môj otec a NAJDENOVA sa do teraz nevrátili a nič o nich nevieme. " Naďa E

Výsluchy

Ak chceme pochopiť metódy výsluchov internovaných s cieľom dokázať im vopred stanovenú vinu, potom je potrebné pripomenúť učiteľa týchto vyšetrovateľov.

 Jeden z popredných veliteľov Čeky M. Lacis dal svojim podriadeným pre postup proti " kontrarevolučným živlom " tento návod : "my teraz ničíme buržoáziu ako triedu. Vy nepotrebujete zisťovať či ten či onen konal slovom alebo činom proti záujmu sovietskej moci. Prvé na čo sa musíte zatknutého spýtať je - ku ktorej triede patrí, aké má vzdelanie a aké má povolanie. Tieto otázky musí rozhodnúť o osude obžalovaného ".

O 25 rokov neskôr vykonávali príslušníci NKVD výsluchy našich občanov, inšpirovaní revolučným heslom Zinoviev : " Buržoázia zabíja jednotlivca, ale my hubí celej triedy. " Zatiaľ je ešte nezabíjali ani nehubili aspoň nie v celých triedach. Túto nepríjemnú " činnosť " prenechali poveternostným vplyvom, hladu a chorobám.

Zaujímavé sú svedectvá o výsluchoch. Občania nemeckej a maďarskej národnosti boli vypočúvaní spôsobom, akoby samotná národnosť bola trestuhodným podielom na fašistickom vojnovom besnenie. Netreba pripomínať, že skutoční vinníci a kolaboranti nečakali až si ich pri prechode frontu všimnú príslušníci NKVD a boli už tou dobou dávno za hranicami.

Prostí ľudia politicky neangažovanosti, nemali potuchy o kolektívnej vine, valiaci sa na ich nič netušiaci hlavy. Výsluchy boli vedené presne v tomto duchu. Tlmočníci boli skôr výnimkou ako pravidlom. Podľa svedectiev sa výsluchy často konali pod psychickým a fyzickým nátlakom, vyhrážkami aj priamym vydieraním. Internovaní mnohokrát podpisovali, netušiac obsah spísané výpovede.

Až potom pochopili podvod s trojdňový prácou, brigádou alebo pomocou. Pochopili, že išlo o zámienku ako je bez paniky dostať do väzenia a potom ich v tichosti nasmerovať ďalej na východ. Pod zámienkou, že vezú zločinca, naplniť pracovné tábory rozľahlého ZSSR. Naplniť megalomanské mechanizmy, na ktorých stáli zázraky sovietskej spoločnosti - železnice, kanály, elektrárne, oceliarne, bane... Monštrá, oživené telami bezprávnych ľudských bytostí.

Koniec  vojny

9. máj 1945, ktorý bol dlho považovaný za koniec vojny, bol síce radostným dňom, ale mnoho občanov zastihol vo veľkom smútku. Prvý odvlečení pracovali v lágroch od jesene roku 1944 a mnohí z nich umierali ďaleko od svojej vlasti. Je preto zrejmé, že ich príbuzní veľa dôvodov k radosti nemali.

Ladislav Ď. zo Svitu cestoval spolu s bratom v marci 1945 za chorým strýkom z Rožňavy do Kežmarku. Bolo mu 18 rokov. V dedinke Gočovo ich zastavili Rusi a ponúkli im, že je do Kežmarku zvezú, pretože majú spoločnú cestu. Mladšieho brata, telesne slabšieho, vyložili z auta už po niekoľkých kilometroch, pretože sa mu urobilo zle od žalúdka a v aute zvracal. To mu zachránilo život, pretože cestu do ZSSR by určite neprežil. Niekde vo Stratené prenocovali a ráno pokračovali v ceste. Neskôr pribrali ďalšie civile. A potom sa Rusi vyfarbili. Oznámili svojim cestujúcim, že sa ide na brigádu. Tretieho dňa je naložili do vagónov, v ktorých prevážali tiež nábytok a rôzne haraburdie - Vojnové korisť. Asi po týždni cesty dorazili do Rumunska. Cesta však skončila v meste Krasnoural.

Úteky do raja

" Naším jediným previnením bolo, že sme ich milovali bratskou slovanskú láskou. 7. júna 1939 som odišiel s kamarátom do ZSSR, kde nás zavreli hneď po prechode hraníc. Prešli sme krutými výsluchy v kláštore v Kamenec - Podolský. Výsluchy trvali 4,5 mesiaca, mučili nás ako v stredoveku, bez jedla a spánku. Raz som mal zavreté oči, dozorca to spozoroval a tak ma zavrel do pivnice korekcie.

Po ukončení výsluchu ma dali do inej cely, kde ma učili jesť a vykonávať pohyby, pretože to všetko som zabudol. Trvalo to rok. Potom ma odsúdili na tri roky ťažkého žalára. Sevostlag, Juga, Vladivostok. Potom ma vozili z väzenia do väzenia až som sa dostal do mesta Magadan. Prešiel som mnohými lágre za severným polárnym kruhom, v krutých prírodných podmienkach. Potom prišiel rozkaz oslobodiť a dopraviť ku Svobodovým jednotkám. Zúčastnil som sa všetkých bojov, ktorými naša jednotka prešla ". Štefan F., Ústí nad Labem

Neboli to len dobrovoľníci, ktorí išli cez hranicu hľadať lepší svet. Boli to aj náhody, ktoré natrvalo poznačili životy ľudí. Takúto skúsenosť má aj Štefan M :

" Vo februári 1940 mne požiadal známy Iľja P., tajomník Okresného súdu vo Volová na Podkarpatskej Rusi, aby som ho odprevadil na lyžiach do pohraničnej obce Príslop, kde mal vybaviť nejaké úradné veci. Vďaka mimoriadne vysokému snehu sme si pomýlili cestu, ale rozhodne sme neprekročili hranice.

Zrazu sa objavili sovietski pohraničníci so psom, ktorého na nás pustili. Zajali nás. Pritom sme sa rozlúčili s osobnými vecami - zlatými prstene, hodinkami. Z lyžiarskych topánok nám strhli podrážky. Po niekoľkých denných výsluchoch nás vzali do Charkova. Vyčerpávajúce výsluchy trvali desať až pätnásť hodín. Vyšetrovatelia sa neustále menili.

Ochorel som na kĺbový reumatizmus, bol som skoro v bezvedomí a až po dvoch dňoch, na naliehavé búchanie spoluväzňov do dverí, ma odniesli do väzenského lazaretu. Lieky neboli žiadne a vyšetrovanie pokračovalo na lôžku, či snáď v blúznenie a horúčkach niečo neprezradím. S týmto týraním prestali až na zásah väzenského lekára... "

Zberné  tábory

NKVD malo na slovenské niekoľko zberných miest, kde sústreďovali internovaných pred odvezením do ďalších táborov a väzníc. Levoča a Poprad boli určené spišským Nemcom, Košice slovenským Maďarom, v Prešove bola väznice preplnená ľuďmi, internovanými zo širokého okolia. V Humennom bol veľký zberný tábor, pretože až sem bola postavená širokorozchodná trať. Sem dovážali väzňa autami, vlakom alebo priviedli pešo. Tu je potom nakladali do dobytčích vagónov a transporty radili ďalej na východ.

Internovaných dopravovali nielen do Humenného, ale aj do Nového Saczu, Osvienčimu a Samboru.

Samborskou cestou bol nazvaný pochod smrti obyvateľov Kráľovského Chlmci a okolia, ktorí boli eskortovaní v krutých mrazoch pešo do Poľského Samboru. Tí, ktorí prežili, zomreli po útrapách a vysilenie až neskôr doma. Ján T. spomínal, ako vojaci NKVD v zbernom tábore v Humennom pobehovali medzi odvlečenými a neodpovedali na žiadne otázky. Len stále každému opakovali, že pôjde skoro domov, aby sa nebál.

Gejza P. má horšie skúsenosti : " na nákladných autách nás viezli smerom do Poľska. Stretávali sme čsl. vojakov, ktorí nás povzbudzovali, aby sme utiekli, pretože sa inak domov živí nevrátime. Ešte v Poprade nás však NKVD upozornilo, že každého, kto utečie zastrelí a postrieľa aj jeho rodinu. "

Cesta  vlakom

Po vyšetrovaní, výsluchoch a dokazovanie " viny " zhromaždili previnilca, mužov, ženy, dievčatá i chlapcov a bez dlhého vysvetľovania je naložili, resp. pod samopalmi nahnali do dobytčích vagónov.

Nakladali je buď v Humennom, v Poľsku alebo v Rumunsku. Už správanie sprievodného komanda dávalo tušiť, že cesta na východ nebude žiadnym výletom. Pri " nakladanie" v Humennom opití strážnej mlátili nemohúci väzňa pažbami pušiek. Vagóny zavreli a vlaky smrti sa pohli smerom na východ. Dnes je už ťažké si predstaviť, čo znamenala cesta v januárových mrazoch, v drevenom vagóne, ktorý nemal žiadne vybavenie.

Štefan J. spomína : " NKVD nás zobralo z domova, nahnali nás ku koľajniciam a naložili po 50 mužoch do jedného vagónu. Každému dali asi pol kg chleba bez vody. Dva dni sme ešte stáli v stanici a potom sa vlak pohol neznámym smerom. Začali sme kopať do dverí vagónu. Odpoveďou bola streľba z automatov. Na mieste zostalo niekoľko mŕtvych. Po 14 dňovej ceste do tábora v Kursku, zostali z celého vagóna živí iba dvaja ľudia. Ja a môj spolutrpiaci. Chcem zabudnúť na tie kruté roky, ale dodnes mi je pripomínajú bolesti nôh z početných omrzlín. "

" Hlad, zima, smrad a beznádej. Cesta kamsi na východ... kam ? To nikto nevedel... niekam na východ. Hlad a smäd donútil úbožiakov k neuveriteľným pokusom o záchranu života. Vo vagóne si väzni rozdelili železnej matica. Z nich potom lízali námrazu. Jazyk často primrznuté, ústa krvácala. V jednej stanici prosili strážneho, aby im cez otvor WC vsunul topánkou sneh, že za to dostane nožík a hodinky. Vojak si zavolal pomoc, väzňa do krvi zbili, hodinky a nožík vzali, ale sneh vziať nedovolili. " Spomína Ján Š

Dobytčie vagóny boli veľmi špinavé po zvieratách. Výpary po moči štípali v očiach. Jozef I. z Novosad bol v takom vagóne spolu s ďalšími 60 spoluväzni. Cesta, ktorá trvala 6 týždňov, prežilo len 18 ľudí. To, že on prežil, bolo len vďaka pevnému zdraviu. Smäd sa pokúšal uhasiť pitím vlastné moču, pretože videl, ako iní umierajú smädom.

Tábory

Otcom sovietskych lágrov na prevýchovu, prácu alebo likvidácii " triednych nepriateľov " je veľký vodca proletariátu Lenin. Vyhnanstvo má v Rusku hlboké tradície, ale beštiálne rozmer mu dal práve Lenin a jeho pokračovateľ Stalin. Tábory vznikli, aby splnili tri základné úlohy : izolovať tzv. triednych nepriateľov, využiť ich ako lacnú pracovnú silu a po ich vyčerpaní je v tichosti zlikvidovať.

Lekárska  prehliadka

Bola jedným z prvých úkonov, ktoré nasledovali po príchode do lágru. Bolo to skôr zoskupovanie väzňov do štyroch tried podľa ich fyzických schopností. Lekárska prehliadka spočívala v tom, že lekár každému prezrel aj pohlavný úd, či netrpia pohlavnou chorobou. Lekárka po tej každému rúk stisla polku zadku a podľa sily svalu zaradila väzňa do kategórie.

Do kategórie OK boli zaradení vysilenia slabí väzni. OK znamenalo " Ohne Kraft " čiže bez sily. Takto kategorizovali fašisti väzňov v koncentrákoch a boľševici to prevzali aj s nemeckou skratkou. Väzni, zaradení do I. kategórie, pracovali v baniach, II. kategórie pracovala v železiarňach a väzni z III. kategórie lopatami odpratával sneh. Kategórie OK pracovala v kuchyni.

Po čase, vinou otrockej práce a mizerné stravy, ľudia odpadávali hladom a vyčerpaním a bolo nutné väzňa preklasifikovať.

Podľa spomienok Gustava H. z Medveďová vymenili väzňom hneď na začiatku topánky s koženou podrážkou za iné s drevenou. Lôžko tvorili dve dosky, vankúš nahradila na niekoľko rokov baganče a prikrývku starý ruský plášť.

Choré dávali do osobitných miestností. Buď sa tu zotavili alebo zomreli. Mŕtve ukladali vyzlečené do jám. V lete ihneď po úmrtí, v zime až keď rozmrzla pôda.

Láger Nuzal

Podmienky v tomto tábore opísal Imrich G : " ráno polievka zo slaných haringov a 20 gramov chleba, obed kašovitá polievka a na večeru nič. Dávky malé, kvalita zlá. Ubytovali nás v drevených barakoch s poschodovými posteľami, na ktorých sa spalo bez prikrývky s topánkami pod hlavou. Baraky boli zavšivené, s ploštica. V tábore, obohnaného ostnatým drôtom bola stráž. Rozdelili nás do skupín. Časť pracovala v bani, ostatné na povrchu. "

Tábor  Donbas

Podľa svedectva odvlečených je možné usudzovať, že na Donbasu internovali netrestaný muža a ženy, ktorým nebolo možné nič dokázať. V porovnaní s podmienkami v ostatných táboroch, bol v Donbase najmiernejšie režim. Aj tu však zahynuli tisíce obetí hladom, zimou, chorobami a vysilenia. Tu išlo hlavne o plnení noriem než o likvidácii triednych nepriateľov.

Tábor Čerepovec na Sibíri.

" Počas februára a začiatkom marca vrcholila polárna noc. Aj keď sme mali dvojité okná, do polovice zaplnená pilinami a neustále sa kúrilo v dvoch kachliach metrovými polenami, teplota bola v noci stále -22 stupňov. Keď neskôr svietilo slnko tak teplota stúpla na -15. V takomto prostredí musí byť príprava na spánok dokonalá. S priateľom, učiteľom Slávikom z Prešova, sme vytvorili dvojicu. Oblečenie do vatovaných šiat, na nohách onuce, ušianka na hlave a pod seba sme si dali kožuch. Do jedného rukáve sme si strčili nohy, pritlačili sme sa na seba a prikryli sa druhým kožuchom. "Spomínal František K.

Tábor  Omsk

V Omsku bola stará väznica z doby Kataríny Veľkej. Tu si tiež odpykávali tresty dekabristi, Petraševci aj revolucionári z cárskych čias. Na dverách jednej cely bola tabuľka, že tu odpykával trest na nútených prácach FM Dostojevskij. Väzni, ktorí prechádzali okolo tejto cely, si dávali dolu čiapky a vzdávali mu týmto hold. Zážitky z pobytu v tejto väznici viedli Dostojevského k napísaniu románu Zápisky z mŕtveho domu.

Tunajšie pomery opísal vynikajúcim spôsobom aj A. Solženicyn v Súostrovie Gulag. Ten tu bol uväznený okolo roku 1950. Podľa Ivana Kováča z Košíc sa od ostatných väzňov odlišoval tým, že bol veľmi inteligentný a zvedavý. Rád sa vypytoval na systém parlamentnej demokracie. Veľa času trávili debatami o histórii. Mnohé veci nevedel, pretože Stalinský režim podával vlastnú interpretáciu dejín

Tábor Sachalin.

" Cesta do Uglogorsku na Sachaline viedla cez zamrznutý Tatinský záliv. V ľade boli početné trhliny. Fúkal silný bočný vietor, ktorý sa miestami menil na smršť a tak sme postupovali pomaly. Psy, vojaci a my sme boli obalení snehom a zvierala nás úzkosť z hĺbky pod krehkým ľadom. Kožuchy boli síce teplejšie ako kabáty, ale ruky, nohy a tváre nám omrzaly. Tento úsek bol strašnejšie než predchádzajúca cesta nákladným vlakom.

Keď sme dorazili do Uglogorsku, ubytovali nás v nejakých skladoch. Omrzliny začali neznesiteľne bolieť, aj ja som mal bielu škvrnu na brade a necitlivé končeky prstov. Najskôr nás odvšivili a šaty nám dali do odvšivovací kabín. Odvšivovací komory boli skoro všade, kde sa zhromažďovalo viac ľudí. V kasárňach, podnikoch i nemocnicou. Boli priamo pyšní na to, koľko majú odvšivovací zariadení.

Omrzlina v podobe bielej škvrny vyzerala najskôr nevinne. Mäso však začalo po čase odpadávať a nešťastníci, ktorí prišli o celý nos, boli nadosmrti znetvorené. Komu omrznuté celé chodidlo, prestal cítiť nohu a keď mu sťahovali baganče, zostalo na kosť Zmrznuté mäso v ňom az nohy zostal len pahýľ. Moja brada sa časom potiahla novou kožou. Dodnes tam mám bielu škvrnu, ktorá vo väčšom mraze bolí " Pavel T.

Hlad a chuť jesť

Jedlo bolo základom prežitie ďalšieho dňa. Preto sa každý odvlečený vo svojej výpovedi zmieňuje aj o jedle a hladu. Kto jedol žil, kto nežil ten už nejedol.

" Keď som niekedy doma hovoril že mám hlad, tak mi otec rozprával - ty nemáš hlad, ty máš chuť jesť. Potom som spoznal, ako vyzerá naozajstný hlad. Je to zúfalstvo človeka, ktorý je schopný vykonať veci, ktoré by za normálnych okolností nikdy neurobil. Je schopný klamať, kradnúť, podvádzať a dokonca aj zabiť. Dokonca sa vyskytli aj prípady kanibalizmu. "L. Šándor

 V.S. píše, že sa od spoluväzňov svojho otca dozvedel, že v tábore Oričina neďaleko od mesta Kýrová bol taký hlad, že jeho otca 9. marca 1945 vo večerných hodinách strčili do rozpálenej pece, upiekli a zjedli ostatné spoluväzni... Ťažké je potvrdiť alebo vyvrátiť túto informáciu, o brutálnom kanibalizmu v lágroch sa však zmieňuje aj Francúz Jaques Rossi, ktorý v lágroch strávil dvadsať rokov.

Strašnú skutočnosť opísal aj jeden z odvlečených do kaukazských dole : " Ulovení potkana bola pochúťka, jedol som konský trus, suchú trávu, zhnité ryby. Niekedy som dostal kus ľudského mäsa, ktoré donášal hrobár. Nebolo zvláštnosťou, že pes veliteľa tábora niesol v papuli ohlodané ľudskú lebku cez celý tábor svojmu pánovi. Stávalo sa, že vlci donútili hrobára opustiť pohrebisko a pustili sa do zúrivého ohlodávania ľudských kostí. "

Kornel D. v tzv. ľahšom tábore na Donbasu o tamojšej strave píše : " Jesť nám dávali 2x denne. Pred odchodom na smenu kašu alebo zmes zeleninových šupiek, zaparenú šrotom alebo otrubami. Po príchode zo smeny nesladený čaj a kvasenú uhorku. 10 dkg čierneho chleba na deň. Kto bude plniť normu dostane pol kila, kto nebude počúvať pôjde na Sibír. "

Citácie

adresy

05.10.2014 13:37
1/ https://theses.cz/id/jfx3mc/Daniel_Nemec_-_Tema_GULAGu_v_ceskem_prostredi.pdf 2/...