Na zelených nekonečných pláňach neďaleko kazašskej Karagandy je kúsok ohradenej lúky. Hovoria mu „Mamočkino kladbište“ a niekoľko nízkych železných krížov aj bez tlmočníka napovedá kde sme sa to ocitli. Aj ja teda ostanem pri kladbišti, lebo cítim, čo všetko by preklad sňal z toho zvláštneho miesta beznádeje, skazy a utrpenia, a posunul by význam pohrebiska inam, nepravdivo by ho civilizoval a vzal mu jeho najdôležitejší rozmer.
Mamočkino... Ruština je neuveriteľný jazyk plný zvukov, tónov, hudby, emócií, jazyk, ktorý možno vnímať celým telom. Zakaždým sa človeka dotkne na nečakanom mieste, aby ho povzbudil, potešil, alebo hlboko ranil. Mamkin cintorín, Mamočkino kladbište... Tajomný výraz, ktorý neznesie preklad do hocakého jazyka, inak stratí chuť blenu a zmaru. Mamočka nie je obyčajná mama, je niečo oveľa viac. Mamočka je predovšetkým vzťah, utrápený a bolestný. Vyžaruje zo ženy a hľadá, hľadá známy detský dych, a keď nič nenachádza, mizne v nenávratne. Oproti nej stojí detská túžba, márna túžba práve narodeného dieťaťa, ktoré nevie, kam sa podelo matkino teplo, nevie, prečo sa mu nik neozýva. Toto je mamočka, žena a matka z lágra. Jej cintorín je potvrdením márnosti a nekončiacej bolesti, akú vedia pripraviť len strojcovia chimérickej beztriednej spoločnosti.
Mamočkino klatbište je na severe krajiny pri obci Dolinka, kde v budove bývalého správneho strediska tamojších pracovných táborov − Karlag, sa v súčasnosti nachádza jeho múzeum.
Nenápadne sa ukrýva za obcou, napokon, aj tá vznikla na mieste bývalého tábora, tak ako mnohé ďalšie obce na širokom okolí. Dnešný cintorín za plotom bol vylúpnutý z obrovského pohrebného miesta s tisíckami hrobov. Pripomína mrákavy nekončiaceho smútku, žiaľu a beznádeje, ktorými bola presiaknutá celá krajina. Všade panoval ten zmar; v hline, blate, v tráve, vo vzduchu, kdekoľvek sa oko pozrie, pretože na týchto pláňach od roku 1920 po celých štyridsať rokov pochovávali - deti.
Neďaleko stála pôrodnica náležiaca k početným pracovným táborom v okolí. V ríši skazy má k sebe pôrodnica a cintorín veľmi blízko. Ani v tejto pôrodnici nepanoval život. V táborovom súostroví Sovietskeho zväzu bola ako ostatné, produkovala viac smrti ako života. Krehký život splodený táborovým zúfalstvom mužov a žien nebol žiadnym víťazstvom, sotva vznikol, už naň číhalo tisíce nástrah a málo šťastia. Tu sa nerodili chcené deti, veď ktorý z väzňov by tu vedel snívať svoju budúcnosť dlhšiu ako jeden deň? Beznádej a neistota zajtrajšieho dňa boli hlavnou prímesou táborovej túžby, preto aj láska mala podenkovú podobu, raz ako mávnutie krídlom, inokedy obalenú ostnatým drôtom.
Pamätníci ticho spomínajú. Hovoria o záľahách hrobov detských obetí, aj o tom, ako upadali do zabudnutia. Ich otcovia a matky opúšťali tieto pláne, odchádzali do večnosti, alebo do iných lágrov. V šesťdesiatych rokoch prišiel čas rušenia táborov a s ním aj čas urýchleného zabúdania. Zabudlo sa aj na táborové cintoríny a potom sa už neznámi mŕtvi dlhý čas nikomu neprihovárali.
Pamäť zábudlivých osviežili až nemilosrdné dažde. Prebúdzali nepokojnú zem dovtedy, kým nevyvrhla pravdu o táboroch Karlag. Vody vymývali plytké hrobčeky a obnažovali kosti detí raz na jednom, potom na druhom a zasa na inom mieste. Prst boží ukazoval na odhalenú pravdu a pripomínal jednu éru skazy, ktorá dlhé desaťročia sama seba chválila až do nebies - za svoj údajný humanizmus a údajný pokrok.
Keď strojcovia krutej doby pomreli, časť rozľahlej pláne pamätníci ohradili a upravili. Z okolia doniesli zopár krížov z pásovej ocele vyrobených v táborových dielňach. Sú tam neumelo vyrazené mená detí, roky, mesiace a dni. Nie je ich veľa, ale sú svedectvom výnimočnej odvahy, pretože aj kríž bol úhlavným nepriateľom démona komunizmu. Takto upokojili nevrlú zem, plnú nevinných obetí a potom to symbolické miestečko nazvali Mamočkiným kladbišťom.
Dnes sa na nízkych hrdzavých krížoch hompáľajú vo vetre plyšové zvieratká a bábiky. Je tam ticho, len na jedinom krivom strome šumí lístie. Spieva svoju pieseň o tom, čo sa jeho korene podozvedali tam dole, pod zemou.
Január 2024
