Písanie „príbehov, ktoré sa naozaj stali“ môže byť veľmi riskantné a môže priniesť veľa nemilých prekvapení pre čitateľov aj pre samotného autora.
Bestseller austrálskej spisovateľky Heather Morrisovej,
Tetovač z Auschwitzu, (česky
Tatér z Osvětimi) prináša príbeh Laleho Sokolova, rodáka zo slovenského mesta Krompachy. Autorka opísala osud osvienčimského väzňa podľa jeho autentického rozprávania a asi to je aj dôvodom, že mnohé scény v románe neanalyzuje ani nehodnotí, obchádza bez povšimnutia aj scény, ktoré so svojim silným poslaním priam volajú po autorskom postoji. Práve na tento nedostatok románu upozornil v recenzii (Romboid 2019) Autorka totiž prehliada šialené postavy a ich rozporuplné konanie ako je dozorca Baretzki, veliteľ lágra Schwarzhuber, obchádza aj zložitosť postavy sexuálnej otrokyne Cilky Kleinovej a osobnostný rozmer čiastočne absentuje aj v tetovačovi Lalem. Chýbajúci autorský prienik do psychológie postáv a zdôrazňovaná snaha autorky „opísať príbeh podľa skutočnosti“ zaraďuje knihu skôr medzi dokumenty ako romány a sila príbehu ostala v úzadí. V závere románu dopĺňa nové a nové faktografické údaje, ukladá ich do poznámok, doplnkov a doslovov. Skrátka, autorka povýšila svoju interpretáciu autenticity nad umelecký prístup, čo nie je výčitkou, len konštatovaním. Román napísaný jednoduchým jazykom síce prináša smutný pohľad na ťaživú tému, ale okorenený táborovým love story zamieril medzi bestsellerové čitateľské obecenstvo.
Medzi odborníkmi na holokaust jej príbeh vyvolal kritickú odozvu, najmä ohľadom autenticity samotného príbehu lásky a tiež ohľadom miestnych reálií. Autorka v rozhovoroch bráni pravdivosť príbehu a hovorí iba o „päťpercentnom autorskom vstupe“ pri písaní osudu hlavného hrdinu...
Problematickou však ostáva postava Cilky Kleinovej. Deportovali ju do Auschwitzu ako šestnásťročnú, tam z nej podľa románu urobili sexuálnu otrokyňu veliteľa Schwarzhubera a to jej údajne pomohlo zachrániť si život. Cilkin románový osud vyvolal v okruhu jej známych v Košiciach a u pozostalých v USA zdesenie. Zároveň vyvolal otázky, či postava sexuálnej otrokyne je naozaj totožná s reálnou postavou Cecílie Kleinovej-Kováčovej. Román však vyšiel vo viac ako štyridsiatych krajinách a takýto úspech nezvykne mať porozumenie pre sťažnosti, kritiky či nevhodné otázky. Výčitky sa nanajvýš zvyknú považovať za nežičlivé voči úspešnému autorovi a jeho dielu.
Spor o autenticite Cilkinho osudu v Auschwitzi a o Laleho príbehu lásky by sme mohli uzavrieť úvahou, že civilizačné priepadlisko – Auschwitz − je schopné pripraviť akúkoľvek podobu pekla a nik, kto ho neprežil, nedokáže posúdiť jeho hĺbku. Rovnako môžeme vziať na vedomie pozitívum románu, že máme ďalšie svedectvo o zvrhlosti nacistického režimu, aj keď autorka mohla s identifikátormi reálnej postavy narábať opatrnejšie.
Problémy s autenticitou Morrisovej spôsobu písania sa však zďaleka nekončia. Ešte ani neodzneli prvé ohlasy na
Tetovača z Auschwitzu, autorka sa rozhodla, že zopakuje úspech prvého románu a bude pokračovať v lágerskej téme. Vrátila sa na Slovensko aby vyhľadala pokračovanie osvienčimského príbehu. Tu sa dozvedela prekvapujúcu správu - Cilkin dramatický osud z Auschwitzu pokračoval v sovietskom pracovnom tábore vo Vorkute. Správa spisovateľku mimoriadne zaujala a rozhodla sa pokračovať v románovom ťažení, tentoraz o Cilkinom živote.
Požiadala ma o stretnutie, pretože sa dozvedela, že rodinu Cecílie Kleinovej-Kováčovej som navštevoval a písal som o nej v jednej z mojich kníh. (
Odvlečení, Kalligram 2011). Môj mnohoročný záujem však smeroval skôr k jej manželovi, Ivanovi Kováčovi, veľmi zaujímavej postave z bývalého Československa. V predvojnovej Prahe vyštudoval právo, v čase vojny prebehol k sovietskej armáde, ako frontový tlmočník sa pri oslobodzovaní Maďarska a Budapešti dostal k mnohým citlivým informáciám. Oženil sa s dcérou ruských emigrantov zo Srbska a narodil sa im syn Juraj, ktorý dnes žije v USA. Ivana Kováča deportovali z Prahy do sovietskeho lágra a v kazašskom Ekibastuze sa spriatelil s Alexandrom Solženicynom. Po mnohých rokoch mu poslal viaceré dokumenty zo svojho táborového pobytu.
- Morrisová sa teda koncom roka 2018 rozhodla, že cez postavu Cilky nadviaže na úspech Tetovača z Auschwitzu. Vychádzala zo skromnej informácie, že Cilka bola pri oslobodení koncentračného tábora odsúdená (pravdepodobne za kolaboráciu, pozn. P. J.) na 15 rokov nútených prác a deportovaná do tábora ZSSR. Svoj trest odpykávala vo Vorkute na severe Ruska a v lágri pôsobila ako zdravotná sestra.
Morrisová napísala pokračovanie Cilkinho osudu na severe ZSSR v priebehu pár mesiacov, no jej odvaha písať o nepoznanom, ako aj krátkosť času nemohli byť zárukou na kvalitný text. S nehotovým románom navštívila syna Ivana Kováča, Juraja v USA a prečítala mu úryvky z rukopisu. Reakcia syna na chystaný román o nevlastnej matke a vlastnom otcovi sa dala očakávať, bol to okamžitý zákaz akokýmkoľvek spôsobom spájať jeho otca s Morrisovej románom. Rovnako si neželal, aby v ňom bolo uvedené pravé meno jeho nevlastnej matky Cecílie.
Kniha po drobnej úprave vyšla ako
Cilkina cesta na jeseň 2019 a autorka rešpektovala len toľko, že Cilkin manžel Ivan dostal románové meno Alexander.
Román zo sovietskeho lágra vo Vorkute má priveľa faktografických nepresností a úplne sa rozchádza s realitou života Cecílie, nehovoriac o realite lágrov v rokoch 1945-1955. Autorská fikcia Morrisovej, prisúdená reálnej postave vytvorila z Cecílie čudesnú bytosť, vzdialenú povahe skutočnej Cecílie Kleinovej a jej osudu. Opäť nastalo pobúrenie a nevôľa jej nevlastného syna, aj tých, ktorí Cecíliu poznali. Tentoraz sa oveľa naliehavejšie ukázalo, že písať vymyslené príbehy o reálnych postavách dokáže narobiť veľké škody a to nielen samotnej ťažko skúšanej postave, ale aj téme samotnej.
Morrisová nie je sama, ktorá siahla po lákavom prostredí sovietskeho lágra bez toho, aby poznala vtedajšie táborové pomery. Nie je to tak dávno, čo český historik Adam Hradílek odhalil podobnú mystifikáciu Věry Sosnarovej, kde si autorka vyfantazírovala svoje dlhoročné väznenie v sovietskom tábore a so svojim bestsellerom zaplavila pulty kníhkupectiev. Zdá sa, že bizarné prostredie lágrov je lákavým priestorom pre spisovateľské spracovanie, no málo poznania a priveľa autorskej fantázie rodia falošné príbehy a tvoria falošnú realitu onoho prostredia.
Morrisovej román
Cilkina cesta by nemusel byť takou veľkou lžou, keby autorka nepoužila skutočné meno Cecílie a nevytvárala dojem, že ide o pokračovanie príbehu z nacistického lágra. Jej zavádzanie čitateľa neoslabuje ani skromná poznámka, že ide o fikciu a že skutočná Cilka niečo podobné zažiť mohla. Je to však len vyšší stupeň manipulácie s čitateľom, pretože na rozdiel od preukázanej dokumentárnej lži V. Sosnarovej Morrisová pracuje opatrnejšie, pracuje s náznakmi, knižnou grafikou a najmä mohutnou reklamou tak, aby čitateľ prijal, že príbeh sa naozaj mohol odohrať podľa jej vzorca. Ten je však od začiatku do konca karikatúrou faktov a reality. Keby si spisovateľka pre svoju hrdinku vymyslela fiktívne meno, čitatelia plytkej literatúry by mohli na deformáciu toho, čo bolo dávnejšie povedané v iných dielach táborovej spisby. Dôvod, pre ktorý sa Morrisová nedokázala zbaviť pravého mena Cecílie Kleinovej - Kováčovej, ktorá sa dnes už nemôže brániť, môžeme zhrnúť do vety Morrisovej manažérky v Košiciach: ...ale my sme predali Tetovača vyše štyri milióny kusov!
Skutočný Cilkin príbeh je však iný ako ho opisuje Morrisová v pokračovaní svojej románovej série. Moje stretnutia, diskusie a záznamy rozhovorov v rodine Kováčovcov sa týkali výlučne jej manžela Ivana a trvali až do jeho smrti v roku 2002. Boli viackrát publikované. Naše témy u pani Cilky nevyvolávali nadšenie. Zmienila sa aj o deportácii jej rodiny do Auschwitzu, kam ju vyviezli z Bardejova spolu s jej dvomi sestrami a otcom v apríli 1942. Cilka jediná z celej rodiny prežila a jej nevľúdny vzťah k táborovým témam som pripisoval jej životnej skúsenosti.
Po smrti jej manžela som v jeho pozostalosti našiel prekvapujúcu zmienku o Cecílii K., ktorá si zapísala pieseň gulagovských otrokov. Po dvanástich rokoch stretávania to bolo ohromujúce prekvapenie. Moja prvá otázka bola, prečo celý život tajila svoj pobyt v sovietskom lágri. Odpovedala veľmi emotívne. Jej skúsenosť s deportáciou a s vraždením v Auschwitzi v nej natrvalo zasiali strach a nezbavila sa ho až do konca svojho života. Cítiť ho ešte aj jej slovách z roku 2003:
„Ja sa už nebojím ničoho, ani keby ma zajtra niekto zabil. A môžem vám povedať toľko, že celá Hlinkova garda, ktorá vyvliekla do koncentrákov všetkých Židov zo Slovenska, po vojne an blok vstúpila do komunistickej strany...! To hovorím len vám, ale na verejnosti všetko zatajím!“ povedala s očividnými obavami a dodala: „Ja poznám tento národ, ktorý by neváhal zopakovať presne to isté!“ Nuž, porovnanie sa mi zdalo dosť príkre, ale jej predvídavosť sa ukázala celkom opodstatnená. Po pätnástich rokoch od nášho rozhovoru máme na demokratickom Slovensku fašistickú stranu priamo v parlamente.
Cilky som sa nikdy nepýtal na to, ako sa jej podarilo prežiť Auschwitz. Takto formulovanú otázku som považoval za istý druh obvinenia, najmä ak ona sama sa rozhodla pre celoživotné mlčanie. Zaujímala ma najmä jej deportácia z Auschwitzu do pracovného tábora v Sovietskom zväze. Od roku 1990 som monitoroval osudy občanov Československa v táboroch GULAG. Z mnohých výpovedí bolo zrejmé, že stalinskí agenti NKVD v Červenej armáde mali nevyberané spôsoby. Preto ma Cilkina spomienka na stretnutie so sovietskymi vyšetrovateľmi neprekvapila. Doslova povedala:
„Ja som bola na vine. Ja som netušila, čo sa všetko odohrávalo po vojne, ako sa spoločnosť delila na fašistov a nefašistov... V koncentráku (Auschwitz, pozn. P. J.) nás všetkých sústredili a riadili kto pôjde ktorým smerom, lebo tam sedel celý svet. Začali nás rozdeľovať domov. Prvýkrát v živote som počula hovoriť po rusky. Vyšetrujúci vojak mi nerozumel, tak som mu povedala, „keď chcete, ja okrem slovenčiny ovládam maďarčinu, nemčinu...“ No nevedela som čo ma čaká, keď takej veľmoci ako bol on nemôžem povedať, že neviem po rusky. Potom ma nazval kurvou! Povedal: „Á, tak, tebe málo bolo Nemcov?“ Takto ma obvinil, v mojom veku! V tom čase som ešte nevedela čo to je chlap a on ma nazval kurvou a fašistom! Bolo to niečo otrasné, to si neviete predstaviť! Vedieť po nemecky, po maďarsky, znamenalo spojenie s Nemcami a tak ma odsúdili na 15 rokov. Veď v Sovietskom zväze sa stačilo na niekoho krivo pozrieť a už bol z toho problém.“
Cecília Klein putovala z Auschwitzu do pracovného tábora do Vorkuty. Po príchode transportu nasledovala lekárska prehliadka. Tu delili väzňov podľa ich fyzickej zdatnosti na kategórie. Táborová lekárka Mária Matvejevna Puzemo si všimla Cilkin dievčenský vek a jej celkovú zúboženosť. Vyzvedala sa ako sa dostala do lágra vo Vorkute. Aj tu došlo k jazykovým nedorozumeniam, ale keď spoznala Cilkinu strašnú cestu do Auschwitzu a potom na sovietsky sever, pochopila ojedinelú tragédiu devätnásťročnej dievčiny. Overila si, že vie písať latinkou a ešte v ten večer si ju vybrala za svoju pomocníčku v táborovej ordinácii. Ordinácia lekára bola aj v najťažšom sovietskom lágri relatívne bezpečným miestom, ktoré zaručovalo prežitie táborových útrap. Obe ženy sa stali priateľkami a Cilka si neskôr urobila skúšky pre zdravotnú sestru.
Po smrti Stalina vyšiel v roku 1954 výnos Najvyššieho sovietu ZSSR o podmienečnom prepúšťaní väzňov z pracovných táborov. Ivana Kováča prepustili z lágra až koncom augusta 1955 so štatútom amnestovaného zločinca. Preto ho po návrate do Československa ešte rok väznili v Prahe československé orgány. Ivan Kováč v americkom časopise pre krajanov „Svobodnoje slovo Rusi“ v roku 1988 napísal o prepustení na slobodu: „Niektorých z nás, aj mňa oslobodili (z pražského väzenia, pozn. P. J.) 1. 6. 1956. Z Prahy som sa vrátil do Košíc spolu s kolegyňou z väzenia, (pražského, pozn. P.J.) s Cecíliou Nikolajevnou Klein, mojou neskoršou ženou.“ Ivan Kováč, súdiac podľa dokumentov a osobných rozhovorov, nikdy nebol pacientom Cecílie Klein ako sa to usilovala sformulovať Morrisová v pokračovaní jej románovej love story. Kováč svoj trest trávil v Kazachstane, kým Cilka bola po celú dobu internovaná vo Vorkute na severe Ruska.
Kováč po návrate domov zistil, že jeho pôvodná ruská manželka so synom Jurajom ušli pred komunistami na západ a usadili sa v USA. Spojenie rodiny vzhľadom na komunistické praktiky bolo nemožné. Otec sa stretol so synom tajne v Budapešti až v roku 1967. To už mal za manželku Cecíliu Kleinovú, s ktorou prežil celý svoj život. Spoločné deti nemali, tak ako ich nikdy nemala väčšina žien, ktoré prežili nemecký alebo sovietsky láger. Cilkino priateľstvo s táborovou lekárkou Máriou Puzemo pokračovalo aj po návrate domov. Mária Puzemo sa po prepustení z lágra stala riaditeľkou nemocnice v Jalte pri Čiernom mori. Kováčovci ju mnohokrát navštívili a ich priateľstvo trvalo až do lekárkinej smrti v roku 2000.
Cilka o svojom celoživotnom mlčaní povedala: „Viete, zaumienila som si, že sa s tým nikdy nikomu nezverím. Pritom som za prežité utrpenie mohla dostať veľké odškodnenie. Mohla by som vyrozprávať všetko, čo sa v lágroch dialo, ale nechcela som. Zriekla som sa všetkého. Nechcela som a nechcem nič.“
Toto sú Cilkine autentické slová a svedčia o tom, že svoje utrpenie považovala za svoju osobnú vec a nikdy nestála o publicitu. Bola to hrdá žena, nekompromisná k zrade, podvodom, k chamtivosti. Pochádzala zo židovskej rodiny, kde veľmi nedodržiavali náboženské rituály ani tradície. Napriek tomu si ctila česť, spravodlivosť, etiku a morálku. Keď bola chorá a po smrti skvelého manžela ťažko znášala samotu, pokúšal som sa ju potešiť nádejou, že predsa len musí jestvovať vyššia, Božia spravodlivosť. Jej odpoveď bola zničujúca: „Ničomu neverím! Ja som svojho Boha stratila v Auschwitzi!“ Neskôr sa košický rabín Steiner zmienil sa o tom, že Cilka si našla cestu do židovskej obce v Košiciach a pátrala po svojom židovskom mene.
Šesťdesiatšesť ročná Austrálčanka Heather Morrisová doposiaľ napísala dve knihy, dokument z Auschwitzu a fikciu z Vorkuty. Pri románe
Tetovač z Auschwitzu môžeme diskutovať o úrovni zobrazenia reality vo vyhladzovacom lágri. V prípade druhej knihy
Cilkina cesta nie je o čom diskutovať. Dychtivosť, sa akou sa pustila do písania fiktívneho príbehu ju zbavila citlivosti voči skutočnej postave a bez zábran na ňu namotala svoje predstavy o jej skúsenostiach a jej postojoch. Výsledkom je čitateľský potlesk milovníkov prostoduchej literatúry, ale ten je zaplatený aj necitlivým vstupom do pamiatky Cecílie a k jej pozostalým. Tu Morrisová preukázala, ako úspech autora dokáže zdeformovať vnímanie reality a projektovať cudzie utrpenie do šírenia vlastného úspechu. Tento spôsob dáva zlý návod všetkým, ktorí raz budú chcieť napísať román z prostredia, kde jediným právom človeka je právo na smrť. Potvrdilo sa, že písať cudzie príbehy je mimoriadne zodpovedné a niekedy je mlčanie užitočnejšie ako egoistické prezentovanie svojej fantázie.
