„Les, zahalený do éterickej temnoty, je už dlho ríšou tajomna a intríg, miestom, kde ozveny prastarých stromov vypovedajú o nevýslovných dobrodružstvách.“ Toto je literárny skvost umelej inteligencie -AI- po zadaní piatich kľúčových slov, pričom jedným z nich je slovo les. Celý text má dve a pol strany a jeho hodnota je veľké nič. Také isté nič, ako priniesli rozhlasové poviedky tvorené umelou inteligenciou na základe desiatich slov od rozhlasových poslucháčov. Od rozhlasových kolegov som čakal viac invencie pri vnášaní literárnych ozvien do ranného vysielania ako testovanie projektu, ktorý je vstupnou bránou do krajiny lží. Nadšencom literárnej AI skúsim vysvetliť prečo.
Je isté, že databáza súčasných textov slúžiacich ako zdroj „tvorby“ AI sú v nej v rozpore s autorským právom. A ak náhodou ide o premlčané práva, potom je tu etický rozmer spoločnosti, ako bude citlivá voči zásahom do svojho kultúrneho dedičstva. Do akej miery dopustí, aby sa klasika po uplynutí platnosti autorských práv stala potravou pre algoritmy, vypúšťajúce zo svojich útrob nové a nové „umelecké diela“. Právna rovina AI výroby literárnych diel ešte len bude témou. Podľa nedávnej diskusie v slovenskom rozhlase je právny stav pri „umeleckej tvorbe“ cez AI niekde na samom začiatku.
Iná je etická rovina. Po mojej desaťročnej praxi v jednej literárnej súťaži práve tohto roku pribudlo množstvo nečitateľných prác. Od prvej po poslednú vetu nápadne pripomínajú onú rozhlasovú prehliadku „poviedok“ umelej inteligencie. Po skúsenostiach so žiackymi textami sa dá poľahky vyčítať, kde pomohol rodič, kde učiteľ vyžehlil text do chvályhodnej podoby. Preto úspešnejšie bývajú práce so svojimi chybičkami, zato s citeľným autorským nasadením a úprimnosťou. Hodnotí ich totiž živý človek a tých úspešných potom dobrej viere posúva k vyšším cieľom. Ak sa niektoré nabubrené vety v ničnehovoriacom celku tvária veľkolepo a znalecky, ešte to neznamená úspech. Nehovoriac o dobrom pocite z prečítaného diela. Ak autor siahne po ponuke uľahčiť si prácu, ak sa vzdá slobody bádania a brodenia sa v omyloch, nikdy neokúsi povznášajúci pocit objavu. Ten pocit ostane zamrznutý niekde v matrixe a autor tiež, v nemenej chladnej, sebazáchovnej lži.
„Tento príbeh nás všetkých pozýva na zamyslenie nad našimi vlastnými cestami a nabáda nás, aby sme prijali temnotu ako priestor pre dobrodružstvo, introspekciu a nakoniec aj spojenie“ − uzatvára svoju „poviedku“ umelá inteligencia na tému les a spol. a podnecuje v nás čo si o nej máme myslieť.
