Dôstojnosť človeka neprichádza spolu s členstvom v privilegovanej spoločnosti, etnickej skupine, či krajine. Dôstojnosť je vnútorný stav spojený s jeho vonkajším prejavom. Dôstojnosť sa nededí, nerodí v poli, neponúka na pulte. Jednoducho sa deň po dni buduje. Zdravá spoločnosť vníma svojich občanov ako svojich dôstojných členov a nestavia medzi nimi bariéry ani privilégia.
Minulé storočie nám dve totality vstúpili do občianskych práv tvrdými postojmi. V snahe vyrábať nepriateľov bola dôstojnosť človeka prvou osobnou a spoločenskou hodnotou, ktorú rôznymi formami násilia stiahli takmer z každého človeka.
Obidva režimy stojace na predpojatosti voči skupinám občanov tvrdo prenasledovali tých, ktorých označili za menejhodnotných, škodlivých, či kontrarevolučných. Je to prirodzený stav totalitnej spoločnosti, pretože jej podstata stojí na domnelom nepriateľovi a spasiteľskom, ochrannom poslaní jej samotnej.
Hľadať dôstojnosť v totalitných režimoch je ťažké, pretože tieto režimy ničením spoločenskej morálky, etiky, humanizmu, spravodlivosti a pravdy zaútočia na dôstojnosť človeka ako na prvý atribút jeho existencie. Ľudská dôstojnosť je pre totalitný režim červeným súknom, pretože režim chce vidieť len ponížených a ponižujúcich.
Príbehy o dôstojnosti človeka z minulých dôb sú príbehmi utrpenia. Autoritárske spoločnosti sa neuspokojili s odňatím práva na dôstojný život a dôstojné postavenie občana. V ťažení proti občanovi pokračovali kým nerozdelili spoločnosť na „dobrých a zlých“.
Život a osud Cecílie Kleinovej Kováčovej, rodáčky zo Sabinova, je krutým príkladom toho, ako si dva neľudské režimy podali jednu a tú istú osobu. Cecília vyrastala v Bardejove v rodine židovského technika, jej otec pracoval v stavebnej firme. Mala sestru a novú matku, pretože vlastná im zomrela ešte pred vojnou. Bývali v dome s viacerými bytmi a ako spomínala, za susedov mali šikovného stolárskeho majstra. Jeho rodina sa tiesnila v jednoizbovom byte a určite by sa im darilo lepšie, keby majster stolár neholdoval alkoholu.
Protižidovské nálady a nariadenia vojnového slovenského štátu priniesli rodine tragédiu. Ešte sa nestihli posťažovať na neúctu vybičovaného okolia a už prišiel rok 1942 a deportácie Židov. Aj rodinu Kleinovcov deportovali do Osvienčimu, Cecília mala v tom čase šestnásť rokov. Tri roky strávila v koncentráku na hrane medzi životom a smrťou.
Tábor v Osvienčime pokračoval v nenávistnom diele domácich gardistov a po ľudskej dôstojnosti uberal väzňom ďalšie a ďalšie vrstvy človečenstva. V rýchlom slede bol väzeň zbavený všetkého, čo len trocha pripomínalo jeho ľudskú podstatu. Jeho jediným právom ostalo len právo na smrť. Zastrelením, obesením, ubitím, alebo v plynovej komore. Vynaliezavosť vrahov zašla tak ďaleko, že vražednú štruktúru vybudovala priamo z väzňov. Chceli vyhnúť priamemu dotyku so smrťou a pri sledovaní priemyselného zabíjania zdiaľky sa im ľahšie dýchalo aj žilo. Vražedná štruktúra zo samotných väzňov ich hodila do neuveriteľnej priepasti beznádeje.
Cecília mala šestnásť rokov a dnes už je známe, že ju ustanovili za predáčku baraku. Jej pobývanie v koncentráku je dosť hmlisté, ale podľa svedectva Ladislava Sokolova pôvodom z Krompách, Cecíliu si vybral veliteľ sekcie Schwarzhuber ako svoju sexuálnu otrokyňu. Ponechali jej vlasy a svojmu otrokárovi údajne sexuálne posluhovala dlhý čas. Táto smutná skutočnosť vyšla najavo až keď v Austrálii v roku 2015 nadiktoval Ladislav Sokolov svoje spomienky spisovateľke Heather Morrisovej. Podarilo sa mu prežiť vďaka obchodom s cennosťami po mŕtvych väzňoch, podplácaniu a konexiám. Keď sa jeho biznis prevalil, ubitý čakal v cele smrti na plynovú komoru. Podľa jeho rozprávania ho vtedy zachránila otrokyňa Cecília, ktorá sa za neho prihovorila u otrokára Schwarzhubera. Príhovor zabral a Sokolova sa podarilo zachrániť.
Pri oslobodzovaní lágra niekto Cecíliu udal ako konfidentku. Vypočúvala ju jednotka SMERŠ a Cecília sa obvineniam bránila, tvrdila, že žiaden sexuálny styk v Nemcami nemala.
„Ruský vyšetrovateľ ma nazval kurvou! Mala som devätnásť rokov a v tom čase som nevedela, čo je to chlap!“ povedala v roku 2002.
Vyšetrovateľ trval na svojom.
„Tak tebe Nemcov bolo málo?“ pýtal sa jej.
Podrobnejšie okolnosti vyšetrovania sa už asi nedozvieme. Treba však poznamenať, že mladučká Cecília nešla robiť do lágra kariéru. Ani dozorcovskú, ani sexuálnu. Nikomu sa o to neprosila. Bola režimom slovenského štátu zbavená občianstva a všetkých práv a deportovaná do koncentráku, aby ju vo vhodnej chvíli otrávili plynom a spálili v peci. Slovenský štát za túto službu predom platil Nemecku päťsto ríšskych mariek.
Chlípny veliteľ si zmyslel, že než sa vodcove rasové plány naplnia, chvíľu si ešte s peknou väzenkyňou požije. Výber žien a obcovanie s nimi v lágri, kde smrť sa ordinuje aj za krivý pohľad, nemožno považovať za nič iné ako za opakované znásilnenie. Cecília na výber nemala, ba, leda že by si zvolila smrť, ako oslobodenie od ukrutného poníženia. Vybrala si šancu na život a ticho trpela.
Sovietski vyšetrovatelia sa nezamýšľali nad okolnosťami života v lágri. Aj ich krajina stála celé desaťročia na otrockej práci v lágroch. Naviac, vina a trest čase oslobodzovania nemali stupne šedej, boli jednoznačne čiernobiele a mali minimálnu rozlišovaciu schopnosť.
Cecília za svoju údajnú spoluprácu s nacistami putovala na pätnásť rokov do pracovného tábora vo Vorkute. Strávila ich tam desať ako odsúdený vojnový zločinec. Tých po Stalinovej smrti prepúšťali zo sovietskych lágrov ako posledných.
Dôstojnosť človeka v sovietskom pracovnom tábore bola pošliapavaná iným spôsobom než to bolo v nemeckom. Cecília tu už nebola židovka určená na likvidáciu. Tu mala nový štatút, ktorý sovietska moc vytvorila na kategorizáciu nepriateľov – bol to štatút spolupracovníčky fašizmu. Cecília sa tak stala – potrestanou fašistkou.
Sovietsky tábor nemal likvidačný charakter. Dostal sa však k tesne blízko k jeho praktikám. Dialo sa to otrockou prácou, mizivým zabezpečením základných potrieb ťažko pracujúcich väzňov, kde strava, ubytovanie, lekárska starostlivosť sa udeľovali v homeopatických dávkach. Nadľudské pracovné výkony v baniach na nehostinnom severe plnili hroby vyčerpanými otrokmi, na nerozoznanie od mnohých nemeckých koncentrákov.
Cecíliu si hneď pri registrácii všimla táborová lekárka Mária Puzemo. Ona ju zachránila pred prácou v bani a smrťou vyhladovaním. Ocenila jej znalosti cudzích jazykov aj schopnosť písať recepty a ponechala si ju v ordinácii a tak prežila aj tento láger.
Na Cecílii sa podpísal fašizmus aj komunizmus. Prežitie nacistického lágru jej vynieslo trest v podobe desiatich rokov v stalinskom lágri. Totalitné režimy majú zjednodušený pohľad na svet, nezaoberajú sa s ľudskou dôstojnosťou. Naopak, siahajú po nej ako po prvom atribúte, ktorý trhajú z človeka ako nepatričný odev. Dôstojný človek je pre totalitu dráždidlom. Ak je zbavený dôstojnosti ľahšie sa súdi, odsudzuje, ponižuje, podhadzuje totalitnej lúze.
Ani návrat domov nebol nijako povzbudivý. Jej kroky viedli do bytu na Halpušovej ulici v Bardejove. Nečakala na zázraky a tie sa veru ani nediali. V byte jej rodičov býval sused stolár a jeho manželka bola návratom Cecílie nemilo prekvapená. Neradno sa vracať zo záhrobia a scéna nechceného návratu sa zopakovala aj Cecílinom príbehu. Nová majiteľka bytu, s nábytkom zariadením, obrazmi, sklom, porcelánom po rodine Kleinovcov poslala zmŕtvychvstalú na povalu aby si vzala „zachránené veci“ po rodičoch. Odniesla si drevenú kazetu s rodinnými fotografiami. Tak sa nová domáca zbavila omylom oživenej Cecílie a podvedome, možno aj nechtiac pokračovala v začatom diele slovenských gardistov a ich prezidenta Tisa. Návrat dôstojnosti pre Cecíliu Kleinovú ani po trinástich rokoch lágrov nebol na programe dňa.
Cecília svoj život spojila s človekom podobného osudu, JUDr. Ivanom Kováčom. Aj on sa vracal zo sovietskeho lágru ako zločinec a spoločné osudy ich dali dohromady. Celý život prežili v Košiciach. Ak sa Cecília v manželstve o niečo snažila, bola to snaha prežiť svoj život dôstojne po boku svojho manžela. JUDr. Kováč sa nikdy nevzdal zápasu o svoju rehabilitáciu. Jej právnu podobu dosiahol už za komunizmu, ale nikdy mu ju neuznali spoločensky, nikdy mu nedovolili vykonávať profesiu právnika.
Svet Cecílie bol zdevastovaný v Osvienčime a vo Vorkute. Jej maličký svet nádeje po návrate z pekla pozostával z manžela Ivana, jeho syna v USA a niekoľkých príbuzných v Budapešti. A nezabúdajme ani na lekárku Máriu Matvejevnu Puzemo z vorkutského lágra. Lekárka sa po prepustení stala riaditeľkou nemocnice v Jalte a Kováčovci ju tam dlhé roky navštevovali. Mária Puzemo bola prvým človekom, ktorá ako táborová lekárka po rokoch osvienčimského pekla ponúkla Cecílii ľudskú dôstojnosť, aspoň tichú a utajenú v jej ordinácii. Aj keď to bolo na maličkom priestore, bol to azyl, ktorý pomohol Cecílii prežiť celých desať rokov v nádeji. Získala vieru, že každý jej ústretový krok k chorým a bezvládnym jej aspoň čiastočne vracia vnútornú sebaúctu o ktorú ju oberali v nacistickom lágri.
JUDr. Ivan Kováč zomrel v roku 2002, jeho manželka ho nasledovala o dva roky neskôr. Ich prípad utrpenia, falošných obvinení, nenávisti by sa mohol uzavrieť. Neuzavrel sa, pretože Heather Morrisová otvorila tému jej pobytu v koncentráku a opísala ho v románe Tetovač z Auschwitzu. Na základe rozprávania Ladislava Sokolova vytvorila polemickú ženskú postavu s tvrdením, že ide vernú podobu príbehu Cecílie.
Pripusťme, že príbeh, ktorý jej vyrozprával bývalý väzeň sa mohol odohrávať podľa jeho výkladu a spisovateľkinej interpretácie. Mŕtva Cecília už nemôže k tomu nič dodať. Úspech románu však podnietil autorku k neuváženému kroku - k jeho pokračovaniu v sovietskom väzení. Nasledoval román Cilkina cesta, proti ktorému sa vzbúril jej nevlastný syn v USA. Nič to však nezmenilo na veci a román opäť ťaží pulty kníhkupectiev. Ťaží však aj tých, ktorí Cecíliu poznali. Pretože tento román je veľkým úderom do skutočného životného osudu hrdinky. Autorka si ho vytvorila bez akejkoľvek znalosti o živote Cecílie v lágri. Napriek tomu sa pustila s vervou do písania a pričinila sa o to, aby jej falošné skazky o Cecílii ešte aj po smrti uberali na cti tejto ťažko skúšanej žene.
Šestnásťročná Cecília bola pekné dievča. Temperamentné, veselé a neposedné. Mala život pred sebou, chcela študovať a vidieť svet. Miesto toho jej hodili na krk olovený obojok, ktorý si už nikdy nedokázala zložiť dole. Boli to slovenskí a nemeckí nacisti, ktorí jej prestavili výhybku a presmerovali jej život do pekelných končín. Po celoživotnom hľadaní stratenej dôstojnosti sa našla spisovateľka, zmocnila sa jej príbehu, domyslela ho podľa komerčných potrieb a kniha vyrazila v desiatkach prekladov do sveta.
Na svete je veľa otázok, na ktoré nieto odpovede.
Keď diabol vymyslí peklo, nik sa v ňom nebude správať podľa Platónových noriem. Peklo je peklom práve preto, že všetci v ňom, dobrovoľníci aj trestanci sa postupne stávajú diablami. Tí prví z vlastného presvedčenia, tí druhí z voľby medzi smrťou a dočasnou službou diablovi. Veria, že je možné na chvíľu sa upísať diablovi a potom na to zabudnúť. Na službu diablovi sa ale nedá zabudnúť. Ostáva ťarchou navždy. Každý účastník pekla dostáva na krk doživotný obojok od jeho otcov vynálezcov. Peklo totiž sa nekončí jeho zbúraním, jeho otroci si ho po kúskoch nesú ďalej. Až do smrti.
A potom sme tu my, obyčajní. Obišli nás smrtiace režimy a dávajú podnety na zamyslenie. Nabádajú, aby sme sa niekedy zamysleli nad svojim zmýšľaním, keď začneme uvažovať v kategóriách „nepriateľov spoločnosti“. Pretože spolu s myšlienkou, že okolo nás žijú menejhodnotní ľudia, skutoční nepriatelia, začíname siahať na čiusi dôstojnosť. A kolotoč sa začína roztáčať odznova...
