Nebolo o Gulagu povedané za posledných 25 rokov už všetko?
Nielenže nebolo povedané všetko, ale taká doba asi ani nenastane. Pracovný tábor v systéme Gulag je nielen prejavom represie voči vlastným aj cudzím občanom, ale je to aj jav politický, sociálny, sociologický, psychologický… Boli tam zatvorení ľudia rôzneho spoločenského postavenia, rôznych národností, rôzneho vzdelania, vniklo tam množstvo rôznych vzťahov, preto treba vynaložiť ešte veľa úsilia na analýzu tohto systému. Aby ľudia vedeli, čo sa tam dialo, a aby sa nič podobné neopakovalo.
Pred dvomi rokmi napísala členka Pussy Riot Nadežda Tolokonnikova článok z trestnej kolónie v ruskej Mordovii, z ktorého vyplývalo, že väzenský systém sa od čias Gulagu až tak dramaticky nezmenil.
Väzenská tradícia v Rusku má hlboké korene v cárskom režime. Ten do vyhnanstva poslal aj revolucionára Lenina. Cárske vyhnanstvo však bolo voči svojim nepriateľom zrejme dosť blahosklonné, pretože Lenin tam mohol písať a sťažoval sa najmä na smrad z vedľajších chalúp, kde mali hromady hnoja. Keď si to porovnáme s našimi občanmi, ktorých odvliekla NKVD a ktorí sa sťažovali na podstatne horšie veci, zistíme, že Lenin bol vo veľmi miernom, priam oddychovom zariadení. Iná vec je Dostojevského kniha Zápisky z mŕtveho domu, ktorá je viac prvým vážnym dokumentom z pracovných táborov než románom. V ňom je vidno, koľko paralel, koľko spoločného mali tábory v cárskom režime s pracovnými tábormi v ZSSR. Napriek nepopierateľnej podobnosti sa vôbec nedajú porovnávať v krutosti režimu. Napríklad cárske pracovné tábory na rozdiel od leninských rozhodne neboli likvidačné.
