Veľa sa píše o Slovákoch odvlečených v rokoch 1944 až 1945 do bývalého Sovietskeho zväzu, o gulagoch a vojnových zajatcoch. Pretože som v povojnových rokoch pracoval na veľvyslanectve ČSR v Moskve ako prvý tajomník, dostávam písomné otázky o tomto probléme. Prišli mi aj ďakovné listy od ľudí, ktorí sa na náš zákrok urýchlene vrátili domov.
Vidím, že je dosť nejasností okolo sovietskych politických súdov i zajateckých táborov. Preto by som chcel vniesť viac svetla do tých čias. Mali by sme najprv rozlíšiť niekoľko vĺn ciest a transportov našich občanov za mreže alebo ostnaté drôty, ďaleko od vlasti.
Tragické osudy antifašistov
Prvú vlnu treba pripísať Stalinovej povestnej podozrievavosti. V rokoch 1938-1940, keď sa chýlilo k vojne a Hitlerovo Nemecko, ako aj Horthyho Maďarsko siahali na Sudety, južné Slovensko a Zakarpatskú Ukrajinu, viacerí antifašisti hľadali útočište v Moskve. Mnohí politickí utečenci sa vtedy ocitli na zoznamoch podozrivých zo špionáže v prospech Nemeckej ríše a horthyovského Maďarska.
Spomínam si na krížovú cestu slovenského učiteľa, neskoršieho dôstojníka Česko-slovenskej armády Štefana Maču, ktorý pred útočnou vojnou Nemecka proti Sovietskemu zväzu, ako presvedčený slavianofil a antifašista, ušiel na Ukrajinu. Súdili ho ako maďarského špióna a dostal desať rokov nútených prác za nelegálne prekročenie hraníc. Stačilo, keď sa prokurátor dozvedel, že Klement Gottwald v moskovskom exile o ňom nič nevie, a tak poznal iba jediné vysvetlenie: Mačo je špión. Ak podpíše priznanie, bude sa mať lepšie on, aj prokurátor.
Spomínam si na ukrajinského spisovateľa z Prešova, Fedora Ivančova. Obišiel podobne. To, že študoval na užhorodskom ruskom gymnáziu a ovládal ruštinu, bola priťažujúca okolnosť. Horthyovci ho vraj starostlivo pripravili za špióna.
Údel slovenských a maďarských vojakov
Druhá vlna chlapov, čo zapĺňali pracovné tábory, boli vojnoví zajatci, a to príslušníci Tisovej Rýchlej divízie a iných vojenských útvarov, ktoré sa podieľali na vojne pod hlavným velením Hitlerových generálov. Nešlo iba o vojakov Slovenskej armády, čo neprebehli ako Ján Nálepka, Ernest Bielik, Pavel Marcely a mnohí iní k ruským vlastencom bojujúcim proti okupantom. Išlo aj o Slovákov z nášho územia obsadeného horthyovským Maďarskom. Moskva presadzovala myšlienku, že tí, čo bojovali proti ZSSR, hoci často nedobrovoľne, ako pomáhači vyvražďovacích plánov Tretej ríše, majú znova vybudovať to, čo vo vojne zničili.
Tretia vlna zasiahla Slovákov z okupačnej slovenskej a maďarskej armády, keď sa východné Slovensko ocitlo vo frontovej zóne. Tam sa uplatňovali bezohľadné frontové zvyky, veď vojna bola vždy mrchavou vecou. Došlo k zatýkaniu mnohých týchto ľudí, aby ich pridali k zajatcom v sovietskych táboroch. V gulagoch bolo treba čo najviac pracovníkov.
Počas štvrtej vlny, už slabšej, postupujúce sovietske vojská zatýkali na frontovom území spolupracovníkov gestapa, absolventov esesáckych kurzov, členov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy a aj takých, ktorým ich nežičlivci nasadili psiu hlavu fašistu. Medzi týchto odvlečených patrili i čestní občania, ktorých z osobnej nevraživosti udávali sovietskym vojskám ich známi, často takí, čo predtým poškuľovali na hákový kríž, nosili gardistické čižmy, a tak sa chceli novou kolaboráciou očistiť.
Zlovestný generál Mechlis
V čase, keď sa front priblížil na stredné Slovensko, politrukom Sovietskej armády a členom vojenskej rady frontu bol generál Mechlis. Hovorilo sa o ňom, že ho počas ruskej občianskej vojny zajali československí legionári a červení partizáni ho zachránili priamo spod šibenice. Preto mu vraj Československo nebolo sympatické. Po jeho výmene, vďaka zásahu Gustáva Husáka, sa zatýkanie takzvaných fašistov zastavilo.
Medzi nimi bol i kultúrny pracovník z Popradu, syn protifašistického ruského emigranta, Boris Čebotariev. Niekoľkokrát za vojny hovoril v bratislavskom rozhlase o kultúrnych výročiach Ruska. Ktosi ho udal, že sa prezentoval vo fašistickom rozhlase. Bol som doma na dovolenke v Partizánskej Ľupči, keď prišiel za mnou jeho otec s politickým pracovníkom z Popradu Karolom Šavelom a rozpovedali mi tragédiu mladého Čebotarieva. Po zákroku nášho veľvyslanectva v Moskve ho prepustili. Podobných zákrokov bolo viac.
Vydarený útek
Pamätám si na nášho občana, ktorý prišiel načierno z pracovného tábora v Murmansku do Moskvy. Sám o tom hovorí v rozhovore s názvom O otrockej stáži Jána Tomľana v krajine osloboditeľov (Slovenské národné noviny, 16. 2. 1990): "Moja túžba po slobode bola prisilná. Podarilo sa mi dostať v Moskve na naše veľvyslanectvo". Vraj si "spomína na bezmocný výraz tváre tajomníka Miloša Krnu, ktorý nad príbehom slovenského otroka iba žasol a neveriacky krútil hlavou. Pomôcť hneď však nemohol... Ale tajomník prisľúbil, že o osude odvlečených Slovákov bude doma informovať prvým možným kanálom... Svetielko nádeje sprevádzalo utečenca do tábora... Stratený muž sa vrátil domov. Bol to návrat zo záhrobia, na ktorý do smrti nezabudne."
Návraty z pracovných táborov
V roku 1947 som dostal poverenie z Ministerstva zahraničných vecí ČSR prevziať nezákonne odvlečených a zajatých občanov a poslať ich domov. Mali to byť Česi a Slováci, ktorí nekolaborovali s gestapom a nemali rodiny odsunuté do Nemecka alebo Maďarska.
Mal som navštíviť zajatecký tábor v Luzjanovke pri Odese. Boli krásne jesenné dni. Sprevádzal ma druhý tajomník nášho veľvyslanectva Emil Schultz. Prijímali sme na krátke pohovory vyše dvetisíc zajatcov a odsúdencov, ktorí o sebe tvrdili, že sú československí občania. Podrobnejšie informácie, ani doklady sme o nich nemali.
Prišiel aj starší muž, hovoril zle po česky. Dokazoval, že pochádza zo Sliezska, kde každý musel narukovať do nemeckej armády. Spýtal som sa ho, prečo bol spolupracovníkom gestapa, a on mi odpovedal, že jeho žena chcela mať veľa peňazí. Pravdaže, nezaradili sme ho medzi tých, čo sa hneď mali vrátiť domov.
Róm, zavalitý a brčkavý, nevedel, či pochádza zo Slovenska alebo Maďarska. Požiadal som ho, aby zaspieval nejakú pesničku. Tvrdil totiž, že je muzikantom. Zaspieval po slovensky, čiže bolo jasné, odkiaľ pochádza.
A čo je neuveriteľné, podišiel k nám chlap, odo mňa starší o tri roky. Zrazu som ho spoznal ako rodáka z Partizánskej, kedysi Nemeckej Ľupče. Povedal, že ho omylom vzali a bol tu skoro dva roky. Sám sa zdôveruje v Smene na nedeľu 3. 8. 1990 v článku Jána Kamenistého: "Potom nám jedného dňa povedali - dnes nejdete na robotu. Prišiel československý vyslanec, idete na výsluch. Aj tak skutočne bolo. Prišiel pán Krno. Bol som na poradí. No, ako sa voláš? Lenčo Ján. A ty nie si z Nemeckej Ľupče? Ba veru. Ty si Jano? Jano Lenčo. Poznal ma. Ani sa ma nič nepýtal, len povedal: Janko, za chvíľočku ideš domov... Aj skutočne, po takých piatich dňoch sme už išli domov."
Lenčo spomína dedinu Sadovskij Rudnik pod Elbrusom, kde pracoval ako baník. Uvádza ďalších: drogistu Pyšného, Jána Urama zo Smrečian, Jána Javorčíka z Podturne, Jána Fioleka z Kežmarku (napísal mi ďakovný list, že sa dostal včaššie domov), Jozefa Vargu zo Svitu, Michala Vargu z Batizoviec, Jozefa Vitkovského, volejbalistu zo Svitu, Jána Munka zo Starej Ľubovne, dentistu Tibora Brusnického z Batizoviec.
Porušená právomoc
Priznávam sa, že som v Luzjanovke porušil svoju právomoc. K stolu podišiel bojazlivo muž v ošúchanej nemeckej uniforme. Pošepol mi, že nemá československé občianstvo, že pochádza od Berlína, že je Lužický Srb, učiteľ. Prosil, či by sa nemohol skôr vrátiť domov.
Dohovoril som sa so sovietskym predstaviteľom, že ide o Slovana a že porušíme príkazy. Tak sa aj stalo. O niekoľko dní bol bývalý zajatec v Prahe, nemusel ďalej stavať vojnou zničené sovietske dediny a mestá. A ako sa to niekedy stáva, po rokoch ma spoznal a vyhľadal v Berlíne na stretnutí spisovateľov píšucich o vojne. Ďakoval, bol šéfredaktorom lužickosrbského časopisu a poslancom.
Nezakladá sa na pravde, že sa povojnové Ministerstvo zahraničných vecí ČSR nestaralo o našich občanov. Nejeden zákrok sa skončil úspešne. Ťažšie to bolo s viacerými ruskými emigrantmi z Čiech, ktorých sovietske miesta považovali za svojich občanov a kolaborantov s nacistami.
Koľko bolo zavlečených?
Nedávno som dostal písomnú otázku: Prečo vraj československý veľvyslanec profesor Jiří Horák podpísal v roku 1947 so Sovietmi dokument, že všetko okolo zajatcov a deportovaných ľudí je už skončené. Nie je to tak. Sprevádzal som Horáka o jedenástej v noci na Ministerstvo zahraničných vecí ZSSR, kde bola podpísaná zmluva s námestníkom ministra zahraničných vecí Andreja Vyšinského - Andrejom Lozovským o tom, že sa úspešne skončila repatriácia občanov zo ZSSR do ČSR a naopak. Išlo napríklad o volynských Čechov alebo členov družstva Interhelpo a ďalších Slovákov a Čechov žijúcich na území ZSSR. Zároveň sa ruskí emigranti mohli dobrovoľne vrátiť domov, alebo Rusíni, ktorí bojovali vo Svobodovej jednotke, mohli odísť do Československa.
Veľvyslanec sa pri tejto príležitosti cítil v úlohe univerzitného profesora a okolo polnoci rečnil celú hodinu o koreňoch priateľstva našich národov, o husitskom hnutí, i keď prítomným oči klipkali.
Rozličné údaje sú o počte zavlečených a zajatcov počas vojny. Počet odvlečených autori udávajú od 1253 až do 25 000. Treba povedať, že do vyšších počtov sú zahrnutí vojaci Slovenskej armády a Slováci, ktorí museli slúžiť v maďarskej armáde. Historik Michal Barnovský tvrdí, že "z materiálov, ktoré som mal k dispozícii, vyplýva, že väčšina sa vrátila do konca roku 1948".
Bývalý podpredseda vlády ČSR Ján Ursíny vo svojich memoároch Spomienky na SNP píše, že spolu s Lacom Novomeským intervenoval u generála Mechlisa, aby v operačnom pásme, čo znamená 70 kilometrov za frontovou čiarou, kde rozhodoval vojenský veliteľ, nezatýkali ľudí len na základe nepravdivých udaní od ich spoluobčanov.
Čo napokon? Možno iba citovať starovekého Plutarcha, ktorý pred stáročiami vyhlásil: "Vojna je krutá vec, ťahá za sebou nespravodlivosť i zločiny."
Autor (1922) je spisovateľ a publicista
