Úryvok

Krátko predtým, ako Bekimova zbraň vystrelila posledný náboj, preletel popred otvorené okná vzdušného bytu červenožltý balón. Za sedemdesiat rokov života videl Bekim nad mestom kadečo, šípy divokých kačíc, bojové lietadlá, pestrofarebnú dúhu, hlbočiny modrej oblohy i temnotu letných búrok. Zdalo by sa, že obloha už nemôže priniesť nič prekvapujúce. A tu sa zjavil veľký tichý balón a plával si rovno popred jeho okná. Pripomenul mu dávne detstvo. Po vojne bolo vídať na oblohe západne od Podgorice sivé podlhovasté vzducholode. Striebristé monštrá zakaždým spôsobili rozruch a vyburcovali všetky deti z ulice. Hovorilo sa, že hliadkujú nad Skadarským jazerom a jadranským pobrežím, sliedia, či sa Albánci alebo Taliani náhodou nechystajú prepadnúť Juhosláviu. Ale ako šiel čas, ako jeden po druhom umierali vojnoví generáli, postupne sa na útočné plány zabúdalo, až napokon po nich ostali len otázky, či takéto úmysly vôbec existovali.

Balón za oknom sa vznášal vznešene, dôstojne a neodvratne ako vesmírne teleso. Ktovie prečo sa zatúlal do tichej zelenej štvrte, či ho prihnali neviditeľné vzdušné prúdy, alebo zámer vzduchoplavca. Bol takmer na dosah ruky, pilotovi bolo vidno do jeho vážnej počernej tváre a tak trocha sa podobal na Besu v slušne pripravenej verneovke. Bekim stál pred oknom, dýchal ranný vzduch po osviežujúcom daždi a sledoval neuveriteľnú vzduchoplavbu. Takéto prekvapenia sa zjavujú na nečakaných miestach len vo výnimočných prípadoch a naozajsky vyrážajú dych. Práve to sa prihodilo aj jemu. Chvíľu sledoval nebeské zjavenie a bolo mu čudné, že už neklope na dvere rozrušená suseda Milica. Starostlivá suseda, niekdajšia odvážna kráska, dodnes ladná ako volavka, využívala každú drobnú príležitosť, aby mu pripomenula naveky tie isté správy z novín, alebo aj novinky zo susedných exkluzívnych bytov. Tentokrát sa neozvala. Verná obdivovateľka ho neupozornila na čudo na oblohe, ani mu nepodala výklad o šiestom zmysle tohto divu. Nuž čo, od rána miešala vanilku s bielkom a práškovým cukrom a keby nebola ponorená do pýchy na svoju chystanú tortu, keby sa nevidela ako kráľovná kuchyne a zbytočne sa s prípravou neponáhľala, zaručene by neporušila svoju tradíciu a vybehla by o poschodie vyššie. Vyložila by stále úžasnému Bekimovi, že pruhovaný balón nad mestom znamená dlhý a pokojný život, v dohľadnom čase azda jedného či dvoch vnukov, hoci dnešné deti sa s vnukmi bohvieako neponáhľajú. Nezabudla by ani na jeho návrat na divadelnú scénu, hoci, ako Bekim dookola usmievavo tvrdí, jeho rozlúčka so scénou je jednosmernou cestou. Ustarostená a ktovie, či nie aj trocha zamilovaná Milica je dodnes presvedčená, že nejakým zázrakom by hádam zabránila tragédii.

- Poondiate bielko s vanilkou, - žalostila ten deň. - To mám za trest! Veď ani zákusky sa nevydarili, čo si o tom myslieť?

Večer pri návšteve dcéry s vnučkami si aj poplakala. „Od toho dňa mi vanilka pripomína Bekima. A tiež môj hriech, že som ju zamenila za život veľkého a spravodlivého muža...“ smútila celkom úprimne pred Bekimovou ženou Janicou. Janica popočúvala jej trápenie a potom v rôznych obmenách to počúvala ešte ďalšie roky; ako od toho nešťastného dňa cíti vanilku v každej cukrárni, v každom obchode s korením a to je pre ňu jasné znamenie, že Bekim na ňu nezabudol, myslí na ňu, samozrejme vo všetkej počestnosti a jeho duch za ňou chodí ako tieň.

Zázrak na oblohe prekvapil aj poštára Danila. Aj on si v prvom rade spomenul na Bekima. Veď jemu nosil takmer každý deň listy od akýchsi detí z Kosova. Teraz začul nad hlavou čudné syčanie a keď vyvrátil hlavu, zbadal medzi korunami stromov červenožlté monštrum. Američania! To bolo prvé, čo mu napadlo. Odskočil od ligotavých mosadzných poštových schránok, vrhol sa k domovým dverám a hľadal úkryt. V tom chvate sa potkol na prázdnej fľaši, chorá noha vyletela hore, potom dopadol na tú zdravú, lenže akosi nakrivo. Kolenom narazil na dlažbu a taška plná listov mu za jeho neopatrnosť doložila buchnát. Šľak aby trafil kosovské listy, toľká váha! Čo mu to len toľko píšu, detiská nepodarené? A vôbec, kedy bolo čo z Kosova dobré?

Ach, priatelia, veď je to balón! Potom  je všetko inak! Danilo sa usmial. Strach sa pominul a premkla ho radosť aj nadšenie. Ľahučko dvihol zo zeme tašku s listami, celkom rezko sa postavil na nohy, utrel sa od blatistého piesku a vykročil. Každému koho stretol nadšene rozprával o zázraku. Za dlhé roky služby poroznášal všelijaké správy, pravdu povediac, najhoršia robota bola v čase nezmyselných vojen. Zlé správy sa zopakovali aj počas amerického bombardovania. Zato teraz si na správe o lietajúcom balóne dal mimoriadne záležať. Síce trocha kríval, ale doručil ju do vlastných uší každému koho stretol. Už z diaľky kýval aj na Janicu, videl ju, ako sa s novým účesom a plnou taškou náhli z trhu. Obchádzala mláky po rannej spŕške, hneď teda priskackal aj k nej a zopakoval jej zvesť o balónovom zjavení. „Bol to zázrak,“ volal nadšene. Nemýlil sa. Každý predsa vie, že zázraky prichádzajú po neľahkých dobách, pohromách, duchovných skazách a všeobecných hriechoch. „To sú správy z iného sveta, čo nás pre-prevy-prevyšuje“, šepkal zasnene, masíroval si zdravú nohu a potom poklepal svoju poštársku tašku s listami. Janica sa na neho usmiala prekrásnym úsmevom a on spokojne krútiac hlavou pokračoval ďalej v tieni platanov. Janica sa ponáhľala domov, posledné týždne nerada nechávala uzavretého muža samého.

Neskôr, keď sa vystrábila zo zármutku a privykla si na osamelosť, sama utešovala známych i neznámych. Snímala im ťažobu zo svedomia, pretože mnohí zrazu pocítili svoj podiel viny na jeho smrti. Upokojovala ich, veď čo už môžu mať spoločné s náhlym a dobrovoľným odchodom veľkého Bekima? Všetci dobre vieme, že nik neustráži každé drobné rázcestie, kde sa menia osudy ľudí. Pritom takmer každý deň nám vstupujú do cesty nevyspytateľné križovatky a je ich priveľa na jeden ľudský život. Rázcestia nás budú prenasledovať stále, aj náhodné čudáctva a málokedy sa o nás otrú bez toho, aby nás navždy nepoznačili...

Balón sa čímsi prihováral každému. Prekvapený Bekim vstal od stola plného detských kresieb a aj on fascinovaný pozoroval farebný plávajúci predmet. Videl ako odvážny pilot plnil svoje úlohy a podchvíľou ich potvrdzoval ligotavou kľukou. Vtedy nakrátko zasyčali plamene, šľahli do útrob balóna a ten opatrne stúpol do výšky. Majestátne sa dvihol, ale nie priveľa, len toľko, aby sa kôš s jediným cestujúcim nepotkol o komíny a strechy domov. Syčiace záblesky plameňa pôsobili ako nečakané pekelné šľahy. Niečo z nich sálalo nielen do vnútra balóna, ale aj do okolia. Prekvapivo zasiahli aj Bekima. Zrazu spozornel. Šľahy ohňa ho priviedli k akejsi starej spomienke, zrazu zacítil jej blízkosť, priam ho udrela po tvári. Ten krátky šľah ohňa... počúvajte, niečo za ním je! Ale čo? Prechádzal si dlaňou po hladko oholenej tvári a skúšal si spomenúť. Lovil v pamäti, už už sa mu zjavila nejasná spomienka, ale napokon ostala v riedkej hmle. Pred očami mu ostala iba nejasná silueta. Cítil, že k buchnutiu a vzbĺknutiu ohňa patrí výkrik, dobre známy výkrik a možno mu predchádzal aj nejaký dávny výstrel...

Oheň, oheň, čo to len môže znamenať? Nuž a krik mohol patriť nejakému človeku, mátožilo ho pred oknom, keď podchvíľou počúval hlasité dýchnutie ohňa. Nebola pri tom Janica? Tuho premýšľal, ale spomienka sa mu odmietla vyjaviť. V ruke stískal plastové pero a ako namáhal svoju pamäť, pero v rukách rozlomil vo dvoje. Nič z toho nebude. Ďalej ako k červenému záblesku sa nedostal a už len ako zvláštna silueta postupne mizla, a namiesto spomienky sa mu do očí natisli slzy. Už sú to celé mesiace čo sa mu opakujú podobné scény, raz je to plameň, inokedy buchnutie dvermi, štrngotanie riadmi, alebo sa mu prihlási známy hlas. Bekimov lov v pamäti a odhaľovanie súvisiacich obrazov boli ešte pred rokom trocha nemotorné a ťažkopádne. Postupne, ako šiel čas, spojivá jednotlivých obrazov sa postrácali. V posledných týždňoch dávne spomienky v ňom ostali dramaticky rozhádzané, podobne ako rodinné fotografie vo vyrabovanom dome.

Vzdušný cestujúci sa majestátne vznášal nad banálnymi starosťami, aj nad zahmlenou Bekimovou pamäťou, nad všetkými zvadami čo neutíchali. Tam  dole zanechal spory národniarov a svetoobčanov, pravých i ľavých politikov, stúpencov národa i sveta. Ľahkosť vzduchoplavby vniesla do Bekimovho bytu priestor slobody, voľnosti a optimizmu. Dokonca mu zrazu stiahla plachtu spred očí a tu sa mu ako na širokom plátne premietlo takmer celé detstvo. Obava, že syčiaci plameň nedokáže priradiť k čomusi prežitému ustúpila do úzadia a hlboko vnútri sa v ňom rozlial príjemný pocit. „Radosť z krásy polepšuje svet, nech by radosť bola trebárs cudzia,“ vravieval svojim študentom. „Budete ju prinášať a rozdávať,“ a aj on si teraz nadobudol trocha krásy.

Pozrel sa na kresby detí uložené na stole vedľa seba a na kostrbaté slohové práce napísané veľkými neistými písmenami. Pripomenuli sa mu deti z kosovského detského domova v Presene, o tom nebolo pochýb. Listy nosí takmer každý deň poštár Danilo. Úctivo sa ukloní, odovzdá mu do rúk objemný balík a povie obligátne, „ach, deti, deti...“ a zinkasuje drobné. Bekim pred sebou vidí krásne Artine detské oči. Alebo Zoro, ktorý odmietol odísť s čudáckym strýkom do Nového sadu a povedal, že jeho otcom je odteraz Bekim. Bojazlivý Rabčak sa ho sprvu bál a prvé mesiace vôbec nerozprával. Bekim skúšal všelijaké triky a raz ho poprosil aby ho nakreslil. Rabčak mu vyrobil profil s tenučkým krkom a orlím nosom. Bekim potom pastelkou vymaľoval krk na zeleno, zväčšil svoj nos ešte viac, sfarbil ho na červeno a deti sa rozosmiali. Rabčak sa z ničoho nič otočil k Bekimovi a objal ho okolo krku. Tak sa stal jeho kamarátom. Každé z detí našlo v Bekimovi kúsok miesta na státie a držali sa ho ako vládali. Zaujímavé je, že na toto si Bekim pamätá obdivuhodne dobre. Potešil sa a ticho pochválil mechanizmy svojej pamäti. Dávnejšie postrehol, že nepríjemné situácie sa z pamäte zvyknú znepokojivo stratiť a hlásiť sa v netušených zhlukoch veľmi podobným nevyspytateľným hromom. Zaujímavé je, že tie príjemné sa pripomínajú takmer na počkanie. Vlastne, miesto zúfalého pátrania po svojej minulosti mal by sa spokojne usmievať.

Kresby ležali zoradené na stole, isto si ich usporiadal sám, možno ešte včera. Ľahučký závan slobody sponad striech ho oslobodil od niečoho neznámeho, utvrdil ho v presvedčení, že robiť niektoré veci malo svoj hlboký zmysel. Ale, aké veci to vlastne boli?

Medzi kresby sa zaplietol aj list od priateľa básnika Agima. Pozrel sa na obálku a prekvapilo ho, že na pečiatke odosielateľa bolo nielen Agimovo meno s adresou, ale aj akýsi portrét. Opäť ho preskúmal a postupne si spomenul, že je to Agim z mladších čias. Takáto pozornosť človeka obveselí. Žeby Agim náhle omladol? Bolo by to zvláštne. To asi skôr vystupuje zo skromnej anonymity, asi sa už nespolieha len na silu svojich veršov, ale vyráža do sveta po novom.

Ešte pred desiatimi rokmi, keď sa skončila kosovská kríza, stretávali sa v divadelnom bare v kosovskom Presene. Novinár a básnik Agim sa vrátil z exilu zo Skopje, Bekim s Janicou sa pricestovali z Belehradu do letného bytu. Penzionovaný novinár a básnik Agim bol nadšený a plný predsavzatí. Navštívil Bekima a hrdo mu ukazoval noviny Dritare. Po vojne sa do nich vrátil, aj keď len ako pracujúci penzista. „Aspoň aké-také víťazstvo nad mladými nedočkavcami v redakcii,“ hovoril. Bekim v nich zalistoval, prechádzal očami článok po článku a neprejavil očakávané nadšenie. Dokonca mal v očiach zvláštnu nevôľu. V onom pohnutom povojnovom čase boli aj Agimove noviny čudne pohnuté. Priveľa srdcervúcich veršov, trudnomyseľných spomienok, oduševnených zaklínadiel, prísah vernosti... Z toho všetkého svietili ponuky zomierať za vlasť a za spravodlivosť. Netrpezlivého Agima prekvapil Bekim postrehom, že „každý ponúka za vlasť len svoju smrť. Nikde nevidím ponuku pracovať a žiť“, povedal doslova. „Ale smrti bolo dosť, či nie? Prečo nik nechce žiť?“