Peter Repka: Modlitba v knihe

   Šťastie sú momentky, nie film. Modliť sa je tiež mlčanlivou momentkou šťastia, ktoré sa nedá kúpiť. Modlitba je viac vďaka ako prosba. Vďaka za okamihy života, ktoré nás nesú i keď sa často nazdávame nie sú.

Vyčistiť si izbu duše je dôležité, ale modliť sa treba naučiť. Ježišovi spolupútnici prosia: Majster, nauč nás modliť sa.“

Bez prítomnosti Božej, akokoľvek si ju predstavujeme, je modlitba krútenie mlynčekov.

Nateraz som sa rozhodol pre energiu,  ktorú, nám darovanú, ak sme v súlade, posielame ďalej. V účinnosť prenosu verím, občas s potvrdením. Panebože, zober si dnes čokoľvek potrebuješ, modlil som sa dlho naivne.

Čo potrebuje Boh?

Deti.

Ako sa modlia tí, ktorí si materiálne môžu dovoliť všetko možné, žijú  v pohode,  bez trápenia a depresii? Ak popritom čo majú nemodlia sa o výhru v  lotérii, ale o vnuknutie komu by mohli pomôcť, modlia sa správne.

Ako sa modlia trpiace odvlečené ženy v knihe Petra Juščáka  „Nezabudni na labute“?

Napred o speve: Dozorkyňa „nenávidela spev. Keď niektorá pacientka v nemocnici ticho zaspievala, už bola pri nej a trhala z nej deku. Človeka  by za spev i zabila.“

Irena, podvyživená, ponižovaná, utrápená v Sibírskom lágri sa modlí: za blízkych v ďalekom Kežmarku, za malú dcéru, ktorú už vyše päť rokov nevidela, neobjala. „Bože, daj mojej matke zdravie, aby sa dožila dňa, keď sa vrátim. Daj zdravie a dobrú ruku Zlatici nech nepoblúdi.“ Netušila, že sa bude modliť také ťažké modlitby. „Bože , osvieť všetkých, ktorí ma považujú za nepriateľa a trápia ma, obdar ich múdrosťou, aby pochopili, život je láska....Odpusť strážnikom, veliteľom, náčelníkom, všetkým. Amen.“

Irena, zavlečená s mnohými ženami zo Strednej Európy, sa v lágri bez budúcnosti modlila svoj vlastný Otčenáš.

„Bože, ktorý si otvoril nebo i zem, dobrých i zlých, daj mi silu milovať ich, neopúšťať vzdialených a tešiť sa z blízkych, dávať lásku núdznym a kŕmiť tvojim chlebom hladných, odpusť mi moje viny, aj zločiny vinných odpusť. Osvieť ma múdrosťou aby som sa vyhla starým i novým hriechom a aby to bolo tak až do mojej smrti.“

Plachtiace labute nezanechávajú stopy, až na tie zastrelené. V Zóne Juščákovho Opusu sa iba výnimočne strieľa do labutí. Nechávajú ich vyhladovať telesne i duševne aby sa odnaučili letu a životu. Očíslované duše akokoľvek nespravodlivo odsúdených dôstojných labutí sú cieľom v trpkých mrazoch a krutých víchriciach minulého storočia..

Román, ako žáner, je minulosť, hovoria mnohí.

Román Petra Juščáka vtiahne do deja a čitateľa prinúti čítať proti noci.

I slovenský klasický román je potrebný ako soľ na ochutenie často fádnej literárnej várky.

A ten je tu, i s modlitbami.

O pár rokov by bolo neskoro.

Priamych či nepriamych svedkov by už nebolo.

Peter Repka