Ľubica Suballyová

Románové prerozprávanie autentických svedectiev núti k mnohým otázkam. Nanovo ich musí odrývať aj generácia, ktorá vojnu nezažila – autori, aj deti a vnuci tých odvlečených do gulagov, čo svoje svedectvo neraz ani nemohli vyrozprávať. To nie sú rodinné tradované príbehy-legendy; tie životné útrapy boli vpádom, bezostyšným zásahom vtedajšej zlovole a posluhovačov totalitnej moci a ideológie priamo do života rodín...

A z utrpenia nevinných sa v intimite rodiny vyrozprávať "len tak terapeuticky" azda ani nemožno. Umelecké podanie však hlboko zasiahne aj čitateľov z rodín, kde sa takéto osudy neudiali. Každého cítiaceho a humánneho človeka sa kniha dotkne hlbinne - aj poznanie osobných tráum ľudí blízkych aj vzdialených, a napokon aj našej spoločnosti, je pre život súčasníka bytostne potrebné. Veď čo všetko sa môže generačne prenášať, aj keď ani netušíme prapôvod zamlčovaných krívd?

Tragické svedectvo našich mám a starých mám musíme priniesť do literatúry a seba/poznania my, ich potomkovia, "šťastné" deti "nešťastných" rodičov a prarodičov. Peter Juščák tak učinil v románe ...a nezabudni na labute! (Kalligram 2014).